Psychológia
Neviem si spomenúť či som si niečo len myslel alebo som to aj povedal
Chcel by som sa vás spýtať momentálne mám taký problém. Neviem si spomenúť či som si niečo len myslel alebo som to povedal a stalo sa mi to už viac krát. Napríklad: ráno som niekde bol a hlavou sa mi premietli rôzne myšlienky. Ale večer už pochybujem o to že som si to myslel ale že som to povedal a už som si neistí.. čiže s toho vznikajú nervy, žalúdočná nervozita a pod. Presne viem čo som si myslel alebo povedal ale keď si to tak skúšam povedať tak mi to príde dosť nereálne že som to povedal ale nie som si istý že čo ak som to povedal ale v neuvedomil som si to.? ale zase som povaha že čo má nervy hneď ako sa to len stane a myslím hneď na to čo ak. A zase si poviem ale čo ak som si to neuvedomil?
Mám podozrenie, že kolegyňa má hraničnú poruchu osobnosti
Mam nezvycajnu otazku, mam podozrenie na hranicnu poruchu osobnosti u kolegyne nakolko pracujem v skolstve, zda sa mi absolutne nevhodne aby sa takato osoba pohybovala okolo deti, hlavne pokial svoju poruchu nevnima, je nevyspitatelna, naladova, patologicky klame. Existuje nariadenie, resp.cesta. Ako by bola prinutena k vysetreniu u odbornika?
Čím viac sa snažím, tým je to horšie
Som tretiacka na VS, cakaju ma statnice a mam pocit, ze cim dalej, tym viac zlyhavam. Jednoducho cim viac sa snazim, tym je to horsie a som menej docenovana. V kuse sama kritika. Teda studujem dva odbory, jeden som si vybrala z dovodu, ze ma skutocne zaujima a druhy, ze je vyuzitelny v pg. praxi a s nim mam velky problem. Nech sa snazim ako chcem, nezaujima ma, nedokazem sa ho naucit, chapem ho ako prezitok, ako nieco pre zivot strasne zbytocne (studovat nieco take ako slovenska literatura, uznajte) ja som bola vzdy na prirodne vedy, kde hybe logika a nie blaboly akymi su umelecke smery... skutocne neviem, preco som si toto zvolila a dost trpim. studovat som zostala tento predmet, ze to chceli nasi a ja som ich nechcela sklamat. Tak som teraz v tak strasnom strese, aby som ich nesklamala, aby som cosi dokazala, ze ja jednoducho kazdy den cakam, kedy ma porazi a to doslova. Je tam viac problemov samozrejme, nie len skola, ze to nezvladam, ale to je ina kapitola. Okrem toho mam obdobia, ked nedokazem vstat ani z postele, som bez motivacie, to sa dokaze zo dna na den zmenit a zrazu dokazem aj mesiac vkuse pracovat a opriet sa do toho a ked to skonci, tak opat depresie... momentalne zazivam pocit, ze som vyhorena. Treba navstevovat nejakeho odbornika? Do kedy dokaze organizmus zvladat permanentny stres bez vaznejsej fyziologickej ujmy?
Nechápem svoje premýšľanie, strašne si domýšľam
Mám taký problém. Nechapem svoje premyslanie. strasne si domyslam do predu co bude. pri hocijakom rozhodovaní. mam potom z toho depky a som nekľudný. napríklad som zažil brigádu kde som sa citil ako zdrogovany. uplne mimo cely čas bal som sa ludi a prostredia okolo seba citil som ako si v hlave opakujem určite frazy,napadali ma najhoršie momenty jak čo môže dopadnúť no je toho skratka veľa. necely rok som bral seroxat a sam som ho vysadil a vidim ze ked sa blizi zima setko na mna dolieha. da sa s tym bojovať aj bez liekov bo s nimi mi bolo relativne dobre lenze pravdu povediac som sa nevedel spraviť pri sexe.
Mužov beriem ako opačne plemeno ktoré nemám rada
Mam 18 rokov a ešte nikdy som nemala žiadneho partnera. Nie že by som nemala nápadníkov o to pokoj ale vždy keď sa ku mne priblíži nejakí chalan tak strašné znervózniem, a vidím jak na mne hľadajú chybu .Najskôr som si myslela že som asi iba hanblivá a náročná. keď som mala 12 tak sa mi jeden chalan páčil a to bolo všetko a teraz sa mi nikto nepáči. ALE keď som po určitom čase zistila že sa mi strašné HNUSIA a najradšej by som to plemeno mužov zničila. Napríklad s mojimi spolužiakmi(chalanmi) som sa začala baviť až po3.rokoch a keď sa ku mne akýkoľvek chalan priblíži je mi zle. Lepšie povedané je že mužov beriem ako opačne plemeno kt. nemám rada. Neviem prečo? Som normalna?
Bušenie srdca, studené ruky a strach či náhodou nejde o infarkt
Mam 27 rokov v sobotu rano som sa zobudil na to ze mi busi poriadne srdce, hned sa dostavil aj strach ze co sa deje az nevolnost. Prve co som spravil tak som sa siel napit a ono to prestalo. i ked strach pretrval. Potom cely den v pohode, vecer som prisiel z mesta ziedol som asi 2 rozky so sumkou, po pol hodine sa objavil neprijemny pocit v zaludku ako keby netravilo. Vecer sa asi na 30 minut zase dostavilo busenie srdca ked som si lahol do postele. Dnes rano ked som sa zobudil pulz bol asi 70 (u mna celkom bezne) ale ked som pomyslel na to co bolo vcera tak sa zase dostavilo busenie srdca, studene ruky a strach ci nahodou nejde o infarkt lebo ma podobne prejavy. Vcera to bolo celkom v pohode, i ked sem tam sa ten strach zase dostavi. Dnes rano som sa zobudil zase s cudnym pocitom strachu, tep okolo 80, studene ruky. Este dodam ze asi pred polrokom som bol na EKG, tam bol tep sice tiez poriadne vysoky (stres ze co objavia), doktor povedal ze lamem rychlostne rekordy ale ze EKG je v poriadku. Krvne testy potvrdili zvysenu hladinu cholesterlou, takze som upravil stravu, (vyprazane nejem skoro nikdy, iba na prirodny s posob, snazim sa jest nemastne jedla. Vysku mam 185 a vahu cca 89 KG. mam kyfo-skoliozu. Ked si chcem odmerat tlak tak mam smolu lebo stale ked vidim tlakomer tak sa mi hrozne rozbusi srdce (a po 10 minutach to prejde). Co by to moblo byt? Ide o nejaku zavaznejsiu pricinu (arytmia?) alebo skor je to psychicke (resp traviace problemy)?
Priateľ má zrejme nákupnú mániu
Rada by som sa spýtala na to ako sa prejavuje nákupná mánia. Ide o mojho priateľa. Viem, že u chlapov je to neobvyklé ale mam podozrenie že on to ma. Peniaze u neho nevydržia ani deň, keď dostane výplatu je schopný ju minúť ihneď. Keď dostane pár eur tak hned premýšľa kde ich minúť. Ale nemína ich len na seba ale aj na darčekoch pre druhých a na uplne zbytočnosti, ktoré vie ale vždy zdôvodniť, prečo je to dobrá kúpa. Vždy si nájde dôvod prečo niečo kúpiť, ako napríklad mame kúpil orchideu len za to že nás brala z práce domov. Vraj je takýto odkedy sa rozišiel po siedmych rokoch so svojou priateľkou. Mne to ale nepríde normálne, lebo je ako maniak keď ideme okolo obchodov. Ako keby mu ušiel zdravý úsudok a musí vojsť do každého obchodu a musím ho ťahať von. Nechce odísť kým neminie všetko, už sa desím ísť aj do mesta s ním. Mal dva krat silné depresie kvoli priateľkam kedy bral aj antidepresiva od psychiatra, kedy sa vzdy liečil asi tri mesiace kým sa dostal do normalu.Mám dojem že si nakupmi lieci koplexy z rozchodov. Skuste ma trochu pomoct sa zorientovat lebo vazne neviem co si mam o nom myslieť.
Problém s menštruáciou ale dôsledkom je psychika
Mam taky zvlastny problem - suvisi sice s menstruaciou ale vecsina to ma dosledok psychika... stale okolo menstruacie cize pred nou taky tyzden, pocas nej a potom aj tyzden po nej mi je hrozne zle. mam stale zavraty, trpnu mi nohy a lava ruka od ramena nadol, niekedy ma dost tupo bolieva hlava ale v nohach mam pocit pod kolenom zo zadnej strany ze mi roztrhne zily.. tie zavraty mam priebehu celeho dna aj ked sedim alebo pri hocijakej cinnosti.. okrem toho sa mi pred mesiacom stalo-tiez pocas menzes ze pri obede som pocitila silny zavrat chvilu som bola akoby mimo ale neodpadla som a tlak mi tiez neklesom bol normalny, okrem toho som sa zacala triast co trvalo asi dve minutky a strasne mi bolo teplno, a teplo mi udrelo do hlavy co ma potom aj mierne rozbolela.. odvtedy som chodila aj po vysetreniach Endo, psychiatria, no beriem teraz Zodac a ked jem tak potom uz nemavam ziadne vedlajsie ucinky na jedlo.. bez neho som nemohla poriadne jest, vsetko mi robilo tieto problemy len som sa uz netriasla a zavraty niesu take silne... nemohla som ani pit niektore ovocne caje ani pigi, boli dni ked mi robila problem aj obycajna voda... a uplne najvecsi problem mam s margarimni napr. flora ci veto tie moje telo spozoruje aj v malickom mnozsvte... bola som aj u psychiatra ale ten sa ma skoro nic nepytal ked som mu toto povedala len ze som mala ist na alergologiu skor ako k nemu.. len sa ma pytal ci sa mi nedycha tazko ci nemavam sucho v ustach a ci si neozorujem ci ma nieco boli ale nieco podobne. dychanie mam v poriadku lenze vykasliavam hlieny ale to stale, sucho v ustach nemavam len vtedy ked som smedna, a nepozorujem sa lebo nemam na to cas.. napriek tomu mi predpisal antidepresiva ako povedal \"mikrodavku na preveciu uzkosti\" ale ze inak som zdrava... nevybrala som tie lieky lebo su navykove a okrem toho mam problemy so srdcom- miernu arytmiu pri nadychovani... moja znama lekarnicka mi vravela ze ich nemam vyberat aby som si neposkodila este viac lebo to co mi napisal lekar so spravy by som mala uzivat 3krat take vysoke davky a dvakrat denne.. predpisal mi Venlagammu 37,5 1x1.. tak moze to suvisiet s tou menstruaciou alebo je to naozaj chyba niekde v mozgu ze moje telo nie je spokojne s tym co jem? Ci je to zapricinene hormonmi?
Priateľ, ktorý je veľmi silno naviazaný na svoju matku
Už som sa tak veľa snažila, už som priateľovi dávala toľko šancí no on nie a nie sa chcieť zmeniť. Problém je v ňom a jeho matke, v ich vzťahu mama a synček! Sme s priatelom už 4 roky, skoro 2 roky už bývame sami, máme 15 mesačnú dcérku. Viem že som si mala skor uvedomiť tento problém, aj keď varovné znaky už boli zo začiatku, ale keď sme sa rozprávali tak sme si to vždy vysvetlili, lenže dokiaľ sme spolu nebývali tak sa vedel aj uvedomiť a namiesto toho aby stál pri mamičke, vedel sa postaviť aj za mňa, ale nie vždy. Dúfala som že keď začneme sami bývať zmení sa to k lepšiemu, no stal sa opak, je to na takej istej úrovni akurát mám pocit že aj horšej, už to neni maminka ktorá má doma synčeka, ktorá o ňom všetko vie, ktorú informovať nemusí lebo ho má pod svojou strechou. Ale keď sme sa odsťahovali, len 1, 5 km od nich, a to žijeme s jeho rodičmi v tom istom meste, tak na týždennom poriadku su telefonáty jeho maminky, buď mu volá denne alebo až za 2, či 3 dni, len výnimočne sa neohlási do 5 dní, ale to fakt len občas. Moj priateľ je taký cvok že aj keď bol na WC tak keď som mu povedala že mu mama volá tak už hneď kričal aby som to dvihla, keď som však telefon nedvihla tak o chvíľku už s ňou telefonoval, proste vždy keď mu volá tak on ako poslušný malý chlapček jej dvihne mobil, keď jej ho nedvihne a zavolá jej neskor tak sa ho maminka už vypytuje čo robil, čo jej nedvíhal a jej synáčik je taký zlatý že jej aj povie že aj na WC bol. Podľa mňa to už nie je normálne, už neraz som mu to hovorila, rozprávala sa o tom, čo sa mi nepáči nerobím to ja, prečo to musí robiť on? Už sa tomu smejem a keď jej musí rýchlo zavolať speť tak mu hovorím že nech jej aj popíše čo na tom WC robil, ja už som s tohto denného kolobehu na nervy, ani neviete aký klud sme doma mali keď jeho rodičia vypadli na týždeň do Tatier, ešte aj to sme sa pohádali len preto lebo on by s mamičkou išiel aj na kraj sveta, no ja by som taký výlet kde by ma jeho mama alebo obaja rodičia kontrolovali nezniesla, ako nech sa na mňa nik nehnevá ale to by pre mňa výlet nebol, ale pre mojho priateľa a mamičku by to bolo dokonalé! To som dostala aj vyčítané že s mojimi rodičmi sme kedysi boli na dovolenke v Terchovej, ale za akých podmienok, my sme tam boli s mojimi rodičmi ako 2 odlišné rodiny, moji rodičia sa nestarali kam ideme, aký máme program, zišli sme sa ráno pri raňajkách porozpravali ako sa máme a šup už sme mali celý deň len pre seba, sem tam sme mali výlet spoločný aj z mojimi rodičmi, ale tí sa aspoň nemiešali a nevyzvedali do všetkého, totiž to ja mám rozvedených rodičov, moja matka sa ma tiež vypytuje ako sa máme a tak, ale ja jej vždy slušne odpoviem a keď uznám za vhodné že toto vedieť nemusíš tak jej nerozprávam o všetkom ako moj priateľ svojej matke. Moj otec a jeho rpiateľka ma plne chápu, už som sa rozprávala o tom aj z mojím otcom lebo sme sa s priateľom mali rozísť teda priateľ sa chcel somnou rozísť hlavne preto že mu stále vyčítam jeho maminku, ale dá sa to inak? veď ja už som na dne s toho všetkého, mňa nebaví život s dvoma deťmi, ani taký život aby mu stále vyvolávala jeho maminka a on jej opísal čo robíme každý deň, alebo aj keď im bol teraz pár dní pomáhať prerábať byt, viete aký zlatý je pod vplyvom rodičov, dohodli sme sa že jeho rodičom nepovieme o tom že sme kúpili novú telku a práčku, lebo jeho rodičia sú až taký a hlavne jeho matka že vyzveda čo, kde, ako, načo, prečo, začo, a ja nemám náladu riešiť naše súkromie, a moj zlatý priateľ jasné veď čo sa dalo čakať keď maminka mala synčeka pri sebe, priateľ im všetko povedal ako keby sa nič nestalo! Jasné že sme sa zase včera kvoli tomu to pohádali, mňa nebaví život s ním keď nemám žiadne súkromie, veď to čo kedy kúpim, ich nemá čo zaujímať ako pochopím keby sa to stane par ráz ale ono to je stále, až tak sa mi zhnusili týmto že už nemám chuť s nimi ani bývať, tak sa snažím byť s nimi len výnimočne aj keď synáčik vyplakáva za mamičkou a vyhovára sa na dcéru že aj starý rodičia majú na ňu právo, ja im to právo nechcem brať ale keď sme s nimi otázky typu, čo varíte, čo robíte, čo budete robiť, kam ešte pojdete, a takéto trápne otazky ako keby sme boli deti a nie dospelý ma nebavia neustále počúvať, veď jeho maminka sa k nam správa ako k deťom ja si to nenechám ale priateľovi to nevádí že je ako malé dieťa čo drzí mamičkynu sukňu. Ja som tichá, milá, ale viem občas aj proti rečiť, najviac sa mi páči že by do malej pchali starý rodičia všetko, pritom je alergik, ma atopicky ekzem a hoci co jest nemoze, ale stary rodicia si nedau povedat raz tak musim niekedy uz pritvrdit a nedat sa ukecat jeho maminkou, lebo mala musi, pre nu je to spravne jest v 14.mesiacoch slane korbaciky, ona potrebuje, a taketo reci uz mam niekedy chut povedat jeho mame ze to je moje dieta moja vychova ze oni deti mali a vychovali si ich uz. Lebo to sa snad neskonci nikdy a moj uzasny priatel dcerin otec? aby sa nas zastal? haha to nikdy on drzi vecne s mamickou je zazrak ked sa ma zastane! Pred pol rokom sme si chceli kúpiť byt, ale to jasne priatel musel povedat a oznamit svojim rodicom o tom, a oni ho zacali prehovarat a jasne ze ho rpehovorili, a skoncili sme na tom ze byt sa kupovat nebude a to sa uz vybavovala hypoteka! bol znalecky posudok a cakali sme na odpoved z banky. Ale nakoniec sa byt nepredal, tak sme potom mali 3mesacnu krizu, nakoniec sme sa zmierili, co asi aj lutujem lebo keby uz nie sme spolu mam o 1 decko menej a mam kludny zivopt bez toho aby si niekto o men zistoval ci sa staral domna, nie ze priatela velmi nelubim, lubim ale preto ako sa sprava zo svojou mamickou, by bolelo to keby nie sme spolu ale mozno by to aj pomohlo tomu aby sa uvedomil, skoda len ze nemam kam ist, tak sme sa zmierili, a museli sme si najst nove byvanie novy prenajom lebo nam koncil prenajom tam kde sme byvali. Tak sme sa rozhodli si kupit druhy byt to sme sa dohodli ze priatelovi rodicia nebudu vediet o hypoteke nakoniec sa to dozvedeli lebo sme im to spolu povedali potrebovali sme co si zistit ohladne toho bytu co si kupujeme. Ale nakoniec sa aj do toho zacali starat nastastie im priatel nic nehovoril o hypoteke a ani sa s nimi neradil a ani ich neposluchol, chceli nam dat takeho a takeho znalca, aby nam navysil cenu aby sme si kupili to a to... no proste zas ideme tam my byvat alebo jeho maminka? naozaj som sa bala ze ho prehovoria nastastie mi hovoril ze ich nepocuval. No teraz naposledy ako im pomahal tak uz im aj spominal ze hypoteku mame vybavenu zrazu to uz jeho maminka okomentovala konecne mate aspon nieco, ale to ako nadavala na tentoo byt preco sme sa pren rozhodli a na ten byt predtym ze to je male nech to nekupujeme, mame si kupit vecsi a to takto isto rypal jeho otec, nastastie moji rodicia sa do toho nezapajaju, teda aspon moj otec lebo s mamou v kontakte moc nie som, tak on si to vie aspon uvedomit ze som uz dospela a mam svvoj zivot, ved ani jemu by sa nepacilo to rozkazovanie. Tak a zrazu ked uz mame vybavenu hypoteku priatelovej mamicke staci aj to ze mame 1 izbovy byt, aj to preto lebo uz zistila ze to nebude robit on podla nej, tak aby nebola zla a nechcela pprotirecit dala nam nakoniec za pravdu. Dufam ze chapete ako sa citim a ako som chcela vsetko povedat, nic proti jeho rodicom a hlavne mame keby sa moj priatel vedel normalne spravat ale aby sa vecne zastaval mamy a mna obcas alebo svojich rodicov alebo aby oni boli prvorady a nasa rodina posledna? ako uzasne... alebo aj to on by s nimi len s nimi chodil na rodinne vylety ale rodinne vylety tuzim mat o nas v klude, a nie o tom aby mi niekto organizoval vsetko a kde sme, a takto isto to bolo aj zo svadbou co sme mali mat, nakoniec jasne neni a asi ani nebude!... dufam ze mi poradite nemam moc casu tak som to sem napisala skratene.
Problém so správaním dospievajúcej dcéry
Mam problem s dospievajucou dcerou. Ma 16 rokov, asi 3 roky sme navstevovali psychologičku, nakolko sme si nevedeli rady s jej spravanim doma. V skole je vsetko v poriadku, az na mierne zhorsenie prospechu - co pripisujem puberte. V jej spravani sú prejavy agresivity voci rodicom, škaredé výrazy, ublizovanie bratovi, dokonca aj fyzické útoky na rodičov. Su chvile (najma ked je v strese(, že ničí všetko čo jej príde pod ruku (rozbité mobily, sklo na dverách, rozbitý notebook (zúri, kričí, búcha dverami. Dohovaranie nepomaha. Bojím sa, či to nie je nejaká psychická porucha, alebo je to len tazké obdobie puberty, ktoré pominie?
Silné bitie srdca, panika, chaos
Mam 19 rokov a za posledny pol rok sa mi par krat stalo ze mi znicoho nic zacalo silno bit srdce tep som mala okolo 125 az 130. Bola to taka panika chaos v mojej hlave na zvracanie pocit na odpadnutie ...a od kedy sa mi to stalo druhy krat tak moje sdce pracuje niekedy rychlejsie aj ked som v klude. Bola som s tym u doktora a ten mi povedal ze mi pracuju nervy ktore neovladame myslou via c ako tie normalne. Bola som aj na eekg vysetreni a vsetko som mala v poriadku. Mam nizky tlak a niekedy mam pocit ze ked mi tlak prudko klesne tak vzapeti prudko narastie a vtedy to pride. Je to hnusny neprijemny pocit bojim sa.
Veľká žiarlivosť
Chcela by som sa vas opytat, ze preco som tak velmi ziarliva. Napriklad ked sme s partnerom v spolocnosti a on sa pozdravi s nejakou zenou tak uz si myslim ze s nou nieco ma. Nas vztah trva uz 3 roky a ziarlim na neho coraz viac a viac. Neviem cim to je, je to chorobna ziarlivost? Alebo je to normalne?
Depresie
Už od detstva som si niečo zapisal do hlavy a mal som z toho depresie furt som na to myslel a teraz po roku zas to preciťujem od rana do večera na niečo konekretne myslim. Nnemozem sa susetrediť na nič. Nechapem sam seba.
Obávam sa narkózy pri operácii
Mam ist na operaciu, ktora nie je sice zavazna, ale skor sa obavam uspatia. Ked som pocula, ze pri operacii obvazuju nohy kvoli tromboze, tak ma to trochu vyplasilo, lebo toto slovo spominala aj moja obvodna lekarka, ked som jej povedala, ze uzivam antikoncepciu uz vela rokov. Mam ist na predoperacne vysetrenia, len si nie som celkom ista, ci tieto vysetrenia zahrnaju aj vysetrenie ciev, aby som sa nakoniec po tej jednoduchej operacii zobudila este vobec, abo aby sa mi nieco horsie nestalo.
Veľmi zlé psychické zvládanie kiahní
Mám 20 rokov. Vo februári som mala kiahne a prežívala som to dosť zle, hlavne po psychickej stránke. Najprv som bola z toho nervózna, potom som si domyslela, čo všetko sa mi môže stať, pretože všetci tvrdili, že je to dosť nebezpečné v neskoršom veku. Na internete som čítala rôzne stránky, všelijaké choroby, niekedy som si myslela, že mám to, potom to, proste čistý hypochonder...a nakoniec to skončilo depresiou, čo som ani sama nevedela, že to je depresia...ale aj to som si prečítala na internete...ale kiahne pominuli, depresia nie, ale tá trvala len nejaké 2 týždne,čiže do nejakého marca... ked som prišla do školy, tak sa všetko vrátilo do starých kolaji, samozrejme po čase, aj tu som si niečo preplakala...potom ale prišli letné prázdniny a ja som začala rozmyslať nad hlupostami, pretože som mala vela volneho času :-/ teraz je oktober, som druhý týžden v skole, ale mne je stále zle...nebaví ma nič, len sem tam nejaká tá diskotéka, ale nechcem to riešiť tým, že prídem na disku, opijem sa a na druhý deň zase v hlave tie isté myšlienky...,,Čo ak mi bude zle? Čo ak ten pocit, čo som mávala sa mi zase vráti?? Nezbláznim sa?? Čo ak sa zbláznim??\" Povedala by som, že je to akýsi strach z niečoho...Niečo, čo mám zafixované v hlave, ale nejde to preč...mám aj blbú povahu, ked ma niečo trápi, musím nad tým rozmyslat a rozmyslat...a potom nemám ani chalana, ktorého by som rada mala, niekedy mám ten pocit, že to by mi pomohlo...možno...v poslednom čase si dokážem namyslieť fakt každú hlupost, všetko beriem vážne, v škole, keď mi niekto niečo povie a tak....ja len by som chcela, aby bolo všetko ako predtým, aby som sa usmievala a bolo mi fajn.
Ľutujem mnohé veci v období puberty a z toho plynú moje depresie, časté zmeny nálad
Mám 17 rokov a keď som bola vo veku 14 rokov prechádzala som veľmi ťažkým obdobím puberty. Keď sa na to takto spätne pozerám veľmi ľutujem mnohé veci a zároveň sa hanbím za to, čo všetko som spravila. Najväčšou chybou bola moja strata panenstva... tesne pred pätnástymi narodeninami. Nebolo to žiadne znásilnenie ani z donútenia, jednoducho som bola malá hlúpa štrnástka, ktorá chcela všetko vyskúšať. Vôbec som nad tým nejako veľmi vtedy nerozmýšľala. K chlapcovi, ktorému som umožnila toto prvenstvo som nič necítila. Až po tomto zážitku som sa "zaľúbila" a samozrejme následne na to aj veľmi sklamala. Od toho obdobia však veľmi trpím a neviem sa z toho dostať. Trpím silnými depresiami, častými zmenami nálad a stačí že na to čo i len najmenej pomyslím a neviem prestať plakať. Často plačem aj pár hodín s prestávkami, cítim silnú bolesť v hrudi a neviem si pomôcť. Častokrát samu seba nechápem, neviem čo sa so mnou deje. Nikdy som takáto nebola, vždy som bola silná a tešila som sa zo života pri každom okamihu a teraz som neskutočne precitlivená a akoby som bola nevyrovnaná sama so sebou. Mnohokrát, keď o tom kdekoľvek počujem reči typu, že aké je to po prvýkrát krásne a že sa netreba nikam ponáhľať. Alebo keď počujem dievčatá(panny) ako rozprávajú, že si počkajú na toho pravého... vtedy cítim naozaj neopísateľný pocit, cítim strašnú úzkosť a chce sa mi z toho vracať, plakať, je mi veľmi zle. Raz sa dokonca stalo, že som odpadla, keď sme mali prednášku s názvom \"Sex až po svadbe\" alebo také niečo. Vtedy som to už nezvládla počúvať... Veľmi si to všetko sama vyčítam, cítim nenávisť k sebe samej resp. k svojej vlastnej hlúposti a naivite. Je to už vyše dvoch rokov čo sa to stalo. Dnes mám priateľa, s ktorým mám krásny vzťah. Pri ňom som však veľmi zdržanlivá a za ten čas čo sme spolu (vyše roka) sme ešte pohlavný styk nemali, on je naozaj tolerantný, chápe ma a zároveň do ničoho ma nenúti. Samozrejme boli tam už iné veci čo sa týka pettingu. Mám však problém, že za celý ten čas od vtedy neviem dosiahnuť orgazmus. Priateľ sa snaží ako len dokáže a stále nič. Mám pocit akoby som sa nevedela úplne uvoľniť, akoby tá udalosť spred dvoch rokov mala na to vplyv. Akoby to zablokovalo moje myslenie a jednoducho akoby som sa bála takýchto situácií. Bojím sa, že som utrpela nejaká sexuálnu traumu a budem mať s tým problém aj v budúcnosti. Čo ak nikdy nebudem schopná tešiť sa z takého inak krásneho zážitku ako je milovanie... mám pocit, že kým sa nezmierim s minulosťou bude ma to prenasledovať ešte dlho. Ale keď ja vôbec neviem ako... Častokrát, keď si už neviem sama so sebou rady rozmýšľam, že navštívim psychológa, no nikdy som nemala toľko odvahy tak som sa rozhodla, že to skúsim aspoň takouto formou. Viete... veľakrát predtým ako sa to stalo som si predstavovala aké to bude po prvýkrát nádherné a že to bude s tým pravým... taktiež by ma vtedy ani vo sne nenapadlo, že to bude tak skoro... mala som krásne predstavy o tom, nádherné sny... a teraz mám pocit akoby som samu seba a všetky svoje sny a ideály zničila. Nič mi odvtedy nevychádza. Neviem byť takou akou som bola predtým, aj keď veľmi chcem no neviem čo preto viac spraviť...
Rodičia sa neustále hádajú, otec robí mame zo života peklo
Problémy sa týkajú mojich rodičov a trvajú krátko, asi mesiac dva. Oni sa stále tak trochu hádali, občas poškriepili, ale toto čo sa deje teraz je silná káva. Otec si vzal do hlavy, že mamka ho podvádza. Videl doma dokonca aj "stopy" (posunuté jeho veci v kúpeľni a v obývačke). Podotýkam že mamka nikoho nemá, otec je už rok doma na dôchodku a nič nerobí, len leží na gauči. Tak si trochu myslím, že hľadá niečo len aby sa zabavil na chvíľu, pretože to ničnerobenie mu ide na nervy. Takto to bolo asi mesiac a pol, že sa stále hádali a potom sa ukľudnili a zas dookola. Ešte chcem povedať, že ja študujem v Česku, takže som s mamkou v kontakte len telefonicky. V piatok 7.10. sa vraj hrozne pohádali a on sa celú sobotu opíjal a večer sa to už asi vyhrotilo a mi zavolal a povedal, že ide zabiť mamku aj seba, že podpáli celý byt.. Ešte niečo hovoril, ale asi si to z toho stresu nepamätám alebo ja neviem. Snažila som sa ho ukľudniť tým, že sa ešte chcem vrátiť niekam domov a že ich mám rada a nechcem ich stratiť. Povedal, že aj on mňa ma rád a položil telefon. Tak som teda nevedela čo sa doma deje, mamka mi to nebrala, jemu som sa bála volať.. Prešla polhodina a stále nič, volala som stále, písala smsky. Tak som nakoniec napísala kamoške čo býva blízko nás, aby k nám šla že čo sa u nás deje. Bola u nás teta, pretože jej mamka zavolala keď začal všetko rozbíjať. A boli u nás záchranári, pretože bola úplne pred zrútením. Telefonovala som so záchranárom a povedal, že ešte raz niečo také, tak pôjde na psychiatriu. V sobotu sa už nič neudialo, ešte sa trochu hádali asi.. A celú nedeľu jej nadáva, že je pi.. a k.... a že nás obe nenávidí. Mamka nemá žiadne peniaze, nemá čo jesť, pretože jej nedovolí vyberať z účtu. Obraciam sa na vás preto, že neviem ako ďalej. Mamka je v tom v podstate sama, vie o tom väčšina rodiny a každý by chcel nejak pomôcť, zavolať. Ale mamka sa bojí dvíhať telefony aj odpisovať na smsky, ja sa bojím ísť domov. Povedala, že od neho chce odísť, ale keby mu toto povedala, tak by rozmlátil všetko a možno aj niečo horšie. Nikdy sa toto u nás takto nevyhrotilo, nebolo to také zlé. Počula som o tom len z televízie, alebo čítala na internete. A teraz je to aj naša realita.
Strach z rakoviny
Mám 15 rokov, nedávno môjmu najlepšiemu kamarátovi zomrel brat na rakovinu, dobre sme sa poznali a teraz stále rozmýšľam o tom, čo ak aj ja mam rakovinu, a mam strach že ju naozaj mam. Skúšal som to vyriešiť tak, že nájdem si niečo o čom budem premýšľať stále a na tu myšlienku pred tym by som nejako zabudol .. ale nedarí sa to. Vo vačšine prípadov mi ho pripomenie.
Hanbím sa za to, že nie som vydatá a nemám deti
Mám 26 rokov a môj problém je v tom, že sa hanbím za to, že ešte nie som vydatá a nemám deti. Bývam v malom meste, kďe žena po 25 je už stará dievka keď nie je vydatá. Mám priateľa 2 roky, ale on sa nechce ženiť a mňa už nebaví na neho čakať, kým sa rozhýbe. Nemám už ani kamarátky, pretože všetky majú deti a majú svoje starosti. Aj v práci sa preto cítim "iná" a menejcenná, napríklad keď chcem voľno tak ma odbijú s tým, že iná kolegyňa potrebuje voľno súrnejšie, lebo má choré dieťa a deti majú choré akurát vtedy, keď potrebujem súrne voľno ja. Aj keď sa snažím si nájsť slobodné kamarátky, vždy natrafím na vydatú s deckom. Mám dojem, že slobodné ženy už mojom okolí neexistujú a nemôžem zniesť deti v mojom okolí. Mám aj svoje záľuby, no vždy na to musím myslieť. Poraďte mi prosím, proste sa hanbím, že ešte nie som vydatá a možno sa ani nevydám a ľudia už na mňa ukazujú prstom.
Som vydatá a mám priateľa
Som vydatá 21 rokov, dve deti 15 a 13 rokov, pracujem aj manžel, ALE mám 10 mesiacov priateľa - starší o 18 rokov - tiež ženatý, jeho žena o nás vie, ale len to že sme priatelia a že nám pomáha a k nám chodí. Doma ho prezentujem ako dobrého priateľa, ktorý nám pomáha v rôznych veciach / úradníckych, prácach na RD, varí nám doma, nakupuje, hrá sa s deťmi - s ktorými spolu chodíme aj na výlety. Spolu chodíme na turistiku, ale aj k nám domov cez deň keď sú deti doma ale dosť často aj manžel doma, problémy nie sú. Veľmi sa často bozkávame - celé telo ale moju pošvu neliže- nejde jazyčkom dovnútra, stále sa hladkáme (ruky aj počas jázd autom, keď niekde sedíme , objímame sa , spolu ležíme aj spime - samozrejme keď nás nikto z rodín alebo známy nevidí. Sex s priateľom nemáme ale ani s mojim manželom odkedy mám novú známosť, čo manžel dosť ťažko znáša, ja sa vyhovaram na klimax a na zdravotne problémy. Problem nastane vtedy, že keď sa spolu mazlíme a partner mi prstami vnikne do pošvy je mi vtedy fajn ale potom príde na mňa strasna výčitka ,strašný hnusný pocit že čo som to urobila, že mám dve deti a manžela, mám strašný pocit, je mi na vracanie, strašne som podráždená a smutná, neviem pokojne spať. Trvá to aj celý deň. Je zaujímavé, že tú výčitku nemám ked sa len bozkávame, objímame, spolu spime, nechapem to. Neviem si pripustiť žeby sme mali sex, v tom prípade by sme asi skončili náš vzťah, ktorý je ozaj super, to je slabé slovo. Chcem vo vzťahu v každom prípade pokračovať aj môj priateľ.
