Mám 19 som študent. Moj problém spočíva v tom že niekolko dní pred písomnímy maturitami som začal mávať divné pocity ako na omdletie, mdloba búšenie srdca dušnosť. Po niekošľkých dnoch to ustálo a pred dvoma týždnami to začalo opät. Mal som pocit že sa nedokažem dostatočne nadychnuti a chytal ma strach. Išiel som na pohotovosť kde mi doktorka napísala že sú to dominantné príznaky spazmofilie. Netuším o čo ide. Ale je to vraj spojené so psychikou. Dala mi injekciu neviem presne akú bol som v strese a merala mi tlak mal som ho vysoký ale zrejme z toho ze ja mam stres z doktorov. Par dni mi bolo lepšie ale teraz mam občas zase tie stavy ale už bez tej dušnosti. Pocit búšenia srdca mdloba. Som aktívny športovec venujem sa posilovaniu a dost ma to trápi pretože vždy ked cvičim po chvili mi pride mdlo a opať tie pocity takže si ani nezacvičim poriadne. Bojím sa že to je niečo vážne a že už nikdy nebudem moct aktivne športovať. Za dva tyždne mam maturity ústne može to byt spôosobene tým ako psychicky aj ked ja to nejak tie maturity tragicky neberiem može za to podvedomie alebo je to niečo važne.
Vlani v máji sme zistili, že náš syn je drogovo závislý. Najprv sa liečil ambulantne, čo samozrejme k ničomu neviedlo, v októbri išiel na odvykaciu liečbu. Po jej skončení sa rozhodol pre resocializačné zariadenie kde je od Silvestra. Po veľkej noci sme mali prvé stretnutie na jeho žiadosť. Otec mu spomenul, že by mohol robiť v Bratislave u známeho vo firme, a on sa na to tak upol, že chce z resocu ísť preč. To ale nevie, že ak by to bolo možné, mohol by robiť až od 11-12. mesiaca. Chceme aby sa doliečil, jeho psychológ je presvedčený, že sa vráti k drogám a já aj manžel tiež. problém je v tom, že já ak sa rozhodne že odíde nechcem aby sa vrátil domov no manžel sa prikláňa k tomu aby sme mu pomohli. Syn je dospelý má 20 rokov, chcem aby sa spamätal a bol za seba zodpovedný, hoci nechať ho napospas osudu je pre mňa strašne ťažké.Ako presvedčiť manžela, aby ho nechal ísť svojou cestou? Alebo má pravdu a mali by sme mu dať šancu aby nám dokázal, že už sa to zmenilo?
Mám jeden veľký problém, ide o to, že už 9rokov mám silnú cukrovku, beriem inzulín ale stav sa mi stále zhoršuje. Pred pár rokmi sme sa dostali do problémov s nebankovkami, hrozia nám teraz exekucie .Som v takom ťažkom psychyckom rozpoložení, že už rozmýšľam o samovražde. Viem,že manželke a synovi pridám len problémy ale ja už neviem nájsť s toho iné východisko.Som ešte normálny?
O alkohole sa uz popisalo vsade vela, ale mozno este nieco existuje co mi uslo. Velmi by som potreboval poradit pretoze uz dlhsie neviem co este skusit.Mam otca(58) ktory bol za mlada velky sportovec, ale vplyvom prace a kamaratov, zacal popijat. Bohuzial pocas priblizne 20 rokov sa u neho vyvinula urcita zavislost. Dovtedy vobec nepil. Niesom odbornik, neviem posudit mieru alkoholizmu, ale byt omameny alkoholom kazdy druhy den je podla mna urcite zavislost. To ako reaguje na otravu alkoholom nieje az take dolezite (je agresivny, rozprava z cesty), pomoct mu chcem kvoli jeho zdraviu. Skusili sme s mamou uz vsetko, po dobrom, po zlom, pscyhologicky natlak, dohovaranie, ukazky zo zdravotnych rizik, ako skoncili ine rodiny ked mali otca alkoholika, a pod. Podarilo sa nam ho pred rokmi este dostat do stavu lutosti a dokazal prestat pit aj na mesiac, ale po mesiaci bol zase tam kde zacal. Teraz je to uz vsetko marne. Uz len surovo klame, kde bol, co robil. Otec je inteligentny, uvedomuje si to, ale nepripusta, ze potrebuje pomoc. Stale ma pocit, ze si vie pomoct sam, odmieta akukolvek pomoc, ale jeho stav sa len zhorsuje. Je diabetik a trpi cukrovkou, ale ma silne zdravie z minulosti, bojim sa, ze ho to uplne polozi ak s tym hned neprestane. Ku psychiatrovi ho nedokazem dostat, uz som chcel urobit veci, ako naliat mu do alkoholo prehanadlo a podobne, ale bojim sa, ze mu s tym len ublizim. Potreboval by som vediet co mozem este robit, ak psychologia ani priklady zo zivota nezaberaju, ani krik, ani mile slovo. Nieje zly clovek, viem, ze to takto nechce, nechce nam ublizovat, ani sebe, ale uz to nema v hlave v poriadku, uz netuzi po nicom inom ako si vypit a mi sme uz zufali z toho ako mu pomoct.
Nedávno mi diagnostikovali tetániu, problémy som mala však už dlhšie. Pri strese občas trpím problémami so zaspávaním. Blížia sa mi štátnice a (neviem či to súvisí s tetániou) ja mám cez deň aj v noci obrovský strach, ktorý ma obmedzuje takmer vo všetkom, aj v učení. Na ten strach nemám pádny dôvod, patrím k tým úspešnejším študentom v škole. Aj keď sa môže stať, že neuspejem, viem, že je tu augustový opravný termín. Ten môj strach je však nenormálne veľký, nemám chuť jesť, aby som ako-tak fungovala, tak beriem ráno a poobede jednu tabletku Benosenu, Magnézium, Kalcium, a večer pred spaním Frontin, aby som vôbec zaspala. Mám ho brať len v prípade potreby, viem že je návykový, ale teraz bez neho nedokážem existovať, skúšala som to, ale po 3 hodinách čakania na spánok prišiel namiesto spánku tetanický záchvat. Viem, že píšem asi neskoro a ste príliš vyťažený, ale bola by som rada, keby ste mi poradili, ako ten strach prekonať napr. dychovými cvičeniami, alebo niečim iným. Úprimne, občas to beriem reálne s nohami na zemi, ale ten stav sa mi vie rýchlo zmeniť a zrazu si myslím že sa zbláznim, aj keď vlastne nemám dôvod tak reagovať...
Žijem z priateľom osem mesiacov a pred pol rokom nastúpil na liečenie. Vlastne bol len na detoxikáciu jeho rodina chcela aby šiel na ďalšie liečenie. Keďže nechcel a trval na svojom, že to zvládne doma s mojou pomocou, podporila som ho a stála pri ňom. Zvládol to docela dobre, až na náš sexuálny život. V podstate už žiadny nemáme. Tvrdí že je stále unavený a nechce sa mu milovať. Tvrdí že ma ľúbi, ale sa mu prosto nechce. Lekár mu dal tabletky VINER50 ale ešte ani jednu neužil. Nechcem ho nútit "daj si ju a ideme sa milovať". Myslím si, že keby po mne túžil dal by si ju aj sám pokiaľ by to inak nešlo. Ale on sa k tomu stavia ako by bolo všetko v poriadku. Vždy mi povie že je spokojný tak ako to je. Mne víria v hlave nekonečné myšlienky, ale ani jedna nieje dobrá. Navrhla som mu rozchod, lebo si myslím že ho ako žena nepriťahujem. V podstate ani nemáme žiadny fyzicky kontakt ráno mi dá pusu keď príde z práce tiež, alebo keď prídem ja a v posteli tak isto keď tak ma chytí ale len letmo. Keď sa ho spýtam či sa nechce milovať odpoveď je rovnaká som unavený. Je to veľmi ponižujúce keď ma odmietne a to sa už stalo pár krát. Keďže som normálna žena túžim sa milovať z mojím partnerom no keď on nechce chodia mi po rozume iné predstavy z inými mužmi. Ale podviesť ho nechcem nevera nebola moja parketa a ani nechcem nič na tom meniť, len neviem čo s tým. Počas abstinencie raz zlyhal a vtedy sme sa vlastne milovali ale tak to nechcem chcem aby abstinoval. Užíva ENTIZOL ktorý má predpísaný od psichiatričky ku ktorej chodí na kontroly. Aj druhý krát som mu pomohla a podporila keď zlyhal. Teraz je zasa v poriadku abstinuje ďalej. Len náš sexuálny život zostal stáť a ja už neviem ako ďalej...
Mám 15 rokov a pred troma dňami som zažila prvý pohlavný styk.
Môj priateľ mal, samozrejme, ochranu, ale mám strach z možného tehotenstva. Na druhý deň po tom, ako sa to stalo ma hrozne bolelo brucho. Na ďalší deň, vždy keď som bola na malej potrebe, som mala hrozný pocit v bruchu, niekedy aj akoby vo vnútri vagíny. Raz ma to neskutočne bolí, inokedy štípe. A keď sa utieram, na toaletnom papiery mám pár takých červených škrvniek. Vygooglila som si príznaky tehotenstva a jedným príznakom boli práve malé škvrny ako tie moje. Možno sú to kúsky panenskej blany, ja naozaj neviem, ale mám hrozný strach a mám veľké výčitky svedomia, zato čo sme robili. Mám teraz pocit, že to bola chyba. Prosím ozvite sa mi, strašne sa bojím.
3 roky sa liečim na psychiatrii, najskôr mi diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu a hraničnú poruchu osobnosti, neskôr mi zmenili diagnózu z F31 na F25 - schizoafektívnu poruchu. Navštevujem aj psychologičku pravidelne (raz za týždeň) ale k ničomu to nevedie, nedostavuje sa žiaden výsledok. Okrem toho beriem lieky (Fevarin, Kventiax, Depakine). Cítim sa mizerne, neustále myslím na samovraždu, sebapoškodzujem sa rôznymi spôsobmi (rezanie, lieky, pálenie cigaretou...). POciťujem absolútnu beznádej, prázdnotu, nič pre mňa nemá zmysel. Vnútornú prázdnotu si "liečim" jedlom, za tri roky som pribrala 40 kg na váhe, čo je pre mňa tiež zničujúce, nenávidím svoje telo, aj keď momentálne som v stave keď mi je to jedno. Posledný mesiac sa mi navyše dejú čudné veci, nespoznávam okolie ktoré by som mala poznať, pozerám sa akoby z inej perspektívy, ako keby som bola o meter vyššia. Najhoršie sú však tie samovražedné myšlienky, pretože veľmi túžim zomrieť, ale nechcem opustiť rodinu, už som rozmýšlala aj nad tým, že ich zabijem aby som mohla zomrieť s pocitom, že po mne nikto nezostal. Ako mám riešiť túto situáciu? Som bezradná, na psychiatrii som ležala už asi 12 krát ale neverím že mi pomôžu.
Chcem sa Vás opýtať či je možné, aby sa panická porucha prejavovala aj zvýšením teploty? V poslednej dobe som mala neustále zvýšený tlak, bušenie srdca. Mám prolaps chlopne nezávadný, krvné testy v poriadku, a lekárka mi povedala, že to je spôsobené stresom a úzkosťou, hoci nemám pocit že prežívam nejak zvlášť záťažové obdobie. Asi pred trištvrte rokom som mala podobné problémy s bušením srdca, vtedy som navštívila aj psychiatra, diagnóza bola panická porucha,a tie ťažkosti trvali ani nie mesiac. Potom bolo všetko v poriadku, až pred dvomi týždňami sa mi ťažkosti s bušením srdca vrátili,navyše s pocitom nedostatku vzduchu až dusenia sa a so zvýšeným tlakom cca 145/ 95 a posledné tri dni mám aj zvýšenú teplotu- 37,2. Bojím sa aby to nebola vážnejšie srdcové ochorenie. Je možné aby sa pri panickej poruche,alebo niečom podobnom, zvýšila aj teplota? Mám 28rokov.
Už asi 2 mesiace mam problemy z vysokym krvnym tlakom beriem lieky Prestarium A 5mg pol tabletky rano nedavno somm dostal angynu beriem antibiotika penicilin 500mg kazdych 6 h vysoky tlak mam stale tocisami hlava niekedy sami takšie dycha trnu mi koncatiny mavam uz aj srdcovy tep okolo 80 až 90 vyšetrenia mam vsedky v poriadku kardiologicke, plucne, krv, štitna žlaza, pečenove, a stale mi byva zle može to byt psychicke?
Priatela som spoznala pred dvoma rokmi, bol to taky frajer, mal kazdu ktoru chcel a podla jeho slov bolo len malo dievcat, ktore poznal a nic s nimi nemal.. vratane byvalych spoluziaciek.. som jeho prvy vazny vztah, problem je v tom, ze mu dlho v tomto vztahu trvalo kym sa vzdal ostatnych dievcat, no prislo to..zo zaciatku sme si prezili vela ziarlivostnych a podobnych scen, zakazov, kriku a slz, ale casom, ked ani jeden z nas nechcel toho druheho stratit, sa zmenil.. prestal tolko pit aj chodit so svojimi frajerskymi kamaratmi vonku na diskoteky balit dievcata.. doslova prestal chodit vonku, ja tiez samozrejme.. teraz vravi, ze mi uz doveruje a chce aby som zila ako pred tym, s kamaratkami, chodila vonku, bavila sa a mali sme normalny vztah.problem je v tom, ze ja som uz dlho nikde nebola, stare kamaratky sa mi uz pomaly neozyvaju kedze som na nich nikdy nemala cas, nove som si nenasla.. zaroven chytim panicky strach, ze pojde von, ze bude vela pit a.. ze vsetko bude ako pred tym.. rozpravat sa s nim o tom nepomaha, je to tvrdy realista, ktory vravi, ze sa cez to musim preniest, bojovat a nemam byt taka precitlivena.. snazim sa, zacala som chodit na zumbu, ale ludia sa tam striedaju tak si neviem najst nove kamaratky.. nemam okolo seba vela ludi blizkych, ktori by mi pomohli, casto citim uzkost a strach.. uz nechcem byt takato, nechcem sa bat ale ani ho stratit napriek tomu, ze mame mnozstvo rozdielnych nazorov.
Zdravim podvadzal som manzelku cca 15 rokov vedela otom chcem sa zmenit suhlasi stim.Ale vsetko je prec dvovera citi potrebujem poradit ako sa mam spravat knej mam dve deti 15 a 8 rocnich chalanov. Dostala sa už do takeho stavu ze jej už namne vobec nezaleži necudujem sa ale ak sa to da chcem to este zachranit. Komunikujeme spolu vpohode. Len sex sme uz nemali spolu tri mesiace nechcem nanu tlacit ale ja to potrebujem a neviem ci mam cakat ak zacne ona sama alebo jej to mam povedat a ak cakat tak kolko.Jaj a este toto som chcel migdi za 20 rokov nasho manzelstva ma nephladila nepovedala lubim ta.
Obraciam sa na Vás s problémom, ktorý ma trápi už veľmi dlho. Som žena, mám 27 rokov a mám hypersenzitívnu osobnoť, čo sa prejavuje silnými stavmi úzkosti, až panickým záchvatom, ktorý ale zvládam bez liekov. Trvá to už sedem rokov, prvé 2 roky som brala lieky, neskôr sa mi podarilo naučiť sa s tým žiť. Môj terajší problém sa začal minulý rok, potom, ako som prekonala anafylaktický šok vyvolaný neznámym alergénom-idiopatická anafylaxia. Naštudovala som si o anafylaxii nejaké fakty na internete a zistila som, že ju môžu vyvolať všetky látky v našom okolí. Od vtedy sa bojím čohokoľvek sa aj dotknúť, čokoľvek zjesť, dokonca si čokoľvek obliecť. Samozrejme bez týchto vecí sa nedá žiť a preto sa premôžem a idem do toho, len ma to stojí veľa síl a som neustále v strese, či sa mi niečo zlé nestane. Nie som schopná dotknúť sa obyčajných potravín, jem dookola tie isté potraviny čo sa odzrkadlilo aj na mojej váhe (43kg na 165 cm výšku). Mohli by Ste mi prosím poradiť akým spôsobom by som sa tejto nepríjemnej fóbie mohla zbaviť? Už nieje len nepríjemná, ale aj nebezpečná.
Syn má 13r. od 4r.sa lieči na alergiu-na roztoče,na chlad a taktiež má problem s astmou no je liečený asi od 7r života. Má svojho stáleho alergologa, výsledky sú dobré a vekom sa zlepšujú, no nás trápi niečo iné. Z času načas, veľmi nepravidelne sa mu pri vysokých horúčkach(už od 7-8rokov)stáva , že nám vnoci blúzni, vstane a pobehuje po izbe a plače. Upokojíme ho asi po 5minútach a j po všetkom. Velmi nás to desí. Lekarke sme to povedali nevedela čo s tým, ale nakoniec mu zmenila lieky.Asi pol roka bol pokoj a znova, boli sme za psychologičkou,povedala, že je všetko v poriadku, len je trošku citlivejší. Teraz sa mu to stalo asi po 3 mesiacoch znova a ani nemal teplotu, len vnoci vstal poplakal, utíšili sme ho a nakoniec sa utísil. Ráno si nič nepamätá (raz pri takomto nočnom prebudení nam plakal a sťažoval sa na trpnutie rúk). Berie alerid, singulair, symbicort-spray. neprekonal žiadne vážne ochorenia, no bol hospitalizovaný na laringitídu-raz v 8roku života.Skúste nás nasmerovať a poradiť.
Tri roky som sa liecila na panicku poruchu. Otehotnela som a tak som z liekmi prestala ihned. Vsetko bolo v poriadku az do piateho mesiaca. Najprv to zacalo znovu panickym zachvatom neskor prisli uzkostne stavy ako strach zo smrti stale som nato myslela, teraz to uz preslo ale prislo zasa nieco nove. Cele teho do teraz som sa neuveritelne tesila na ulohu matky, momentalne mam strasne cierne myslienky ako obavy ze sa zblaznim a dietatku nieco urobim az bude na svete, ci ho budem lubim, ci mi nebude lahostajne. Milujem deti viem ze aj to svoje. Kedysi ma pohlad na nich tesil a vyvadzal usmev na mojej tvari no posledne dni ked sa na nejake pozriem necitim nic. Ako by zomna vyprchal zivot. Byvame dva roky v bratislave inac sme s kosic. Som tu casto sama nemam tu priatelov v ke mam kazdeho znamych rodinu... Stale mam cierne myslienky neviem sa ich zbavit. Nepocujem ziadne hlasy ako by mi niekto cudzy rozpraval len ako keby som mala niekde v sebe ukryte zle ja. Prosim vas cim to je? chcem byt normalna tehulka ktora sa pripravuje na najkrajsiu vec cize rolu matky ale nejde to ale len poslednych par dni predtym to bolo v poriadku. Vzera to nejako ako laktacny syndrom i ked som len v siestom mesiaci tehotenstva. Prosim len mi nepiste len tolko ze mam ich za psychiatrickou tam som bola lieky nehcem. Chcem aby to babo bolo zdrave. Dakujem pekne Inac stieda sa to aj s naladamy spkojnosti a stastia ale len malo...
Dobrý deň, obraciam sa na Vás s prosbou a poskytnutie informácií k citovému vydieraniu zo strany rodiča. Hlavne ma zaujíma ako reagovať, keď mi otec mne aj mojej sestre neustále zasiela sms správy prevažne v nočných a ranných hodinách. Texty sms správ nie sú reakcie na moje správy, pretože mu obaja už neodpisujeme, ale radšej preferujeme osobný kontakt, pretože vtedy sa správa k nám úplne inak, ako keby sa nič nestalo a nechceme ho zbytočne dráždiť. Rodičia a rozviedli už v 1986 a počas môjho štúdia na vysokej škole otec začal hlavne, keď vedel, že mám ťažké skúškové obdobie vypisovať správy v duchu, že mu naša mama ublížila, urážal našu rodinu a to celé si premietal do svätého písma a často aj opisoval texty z biblie. Tieto sms správy sa stupňovali hlavne od momentu, keď sme sa pohádali a vykričal som mu celú pravdu o jeho reálnom živote, že nieje svätý, že míňa peniaze, kde by nemal, hlavne na krátke vzťahy s cudzími ženami, ak sa to dá tak nazvať a popritom nám vlastným deťom len sľubuje veci aj niekoľko mesiacov a nakoniec povie, že to nieje pravda, alebo že tak to nemyslel, zakaždým to vyznie, ako keby my sme sa domáhali peňazí, popritom nám úplne na tom nezáleží, len aby sa k nám správal normálne a porozprával sa s nami ako s dospelými ľuďmi, načo som to citovo nezvládol a rozplakal sa, z toho sa začal tešiť a smiať, čo ma vyviedlo z miery a povedal som mu z duše, čo si o ňom myslím, vtedy sa urazil a dokonca chcel na nás aj so sestrou v aute vytiahnuť pištol, ktorú údajne vlastnil a že ma zavezie do psychiatrickej liečebne. Otec je totiž všeobecný doktor a neustále sa obracia aj k svojej profesii v sms správach. Po tomto incidente pred šiestimi rokmi neustále dostávame sms správy i keď sa s ním stretávame osobne, že ho neprídeme pozrieť i keď od tej doby u nás nebol ani raz, nebol ani na mojich promóciách, ani na mojej svadbe, nevidel svojich svokrovcov, samozrejme vždy napísal sms správu, že príde, ale v deň, keď mal prísť nezdvíhal telefón a zatajil sa aj na 3 dni a potom začne vypisovať sms správy, že mu niečo do toho prišlo, ale už viem, že sú to klamstvá, čo som si už viackrát overil. Mňa by len zaujímalo, ako mám reagovať na správy od neho, mám ich ignorovať, alebo odpísať na ne a v akom znení.
Mam problem s manzelom, neviem si rady. Mame spolu dve deti, chlapcov. Neviem, kde sa v nasom spoluziti stala chyba, manzel si vsetku svoju zlost vybija na starsom synovi. Nie ze by ho bil, ale psychicky ho týra. Urazky a nadavky su na kazdodennom poriadku a to este nema ani 9 rokov. Ponizuje ho pri kazdej moznej prilezitosti. Ked som s chalanmi sama doma, vsetko je o.k, ked pride muz domov, vidim ze syn zostane nervozny a robi zo stresu take veci, co by za normalnych okolnosti nerobil. A zase ma manzel dovod na nadavky vsetkeho mozneho typu. Syn sa mi zhorsil v prospechu, doteraz nosil same jednotky, teraz je z neho trojkar, zo skoly nosi poznamky za spravanie. Najhorsie je, ked sa muz zacne hrat s mladsim synom a starsi len z dialky pozoruje a slzy sa mu tisnu do oci. Trha mi to srdce. Obaja synovia su 100% manzelovi, nechapem, preco robi tie rozdiely. Ved ublizuje vlastnej krvi, dietatu, ktore sme obaja chceli. Skusala som muzovi dohovarat pekne, dokonca som sa aj vyhrozila rozvodom. Nic nepomohlo, na par dni sa skludnil a potom to zacalo znova.
