Psychológia
Bojím sa, že nezvládnem školu
Mám 17 rokov a už druhý rok chodím na gymnázium, podstatne dosť náročné. Nevidím to ako zlú voľbu školy, pretože som bola už od základnej vedená na poctivejšie učenie a rok po roku to už išlo samo, čiže som problémy zvládať školu vôbec nemala. Teraz na gympli tiež všetko zvládam aj keď nie na výborné výsledky, ale všetko sa mi zdá v poriadku až na jednu vec. Som veľmi rozrušená a nedokážem sa ani učiť pretože mám v hlave iba to ako mám toho veľa, že sa to nestihnem naučiť a fakt ten, že moji spolužiaci sa to naučia hneď bez akýchkoľvek trápení, keď ja sa nad tým trápim celú večnosť. Nedokážem si ani zapamätať, keď mi niekto povie vetu a ja ju mám zopakovať tak si ju už vôbec nepamätám a nech sa snažím ako snažím, nejde to. Dnes ráno som vstala vystresovaná lebo mám v podstate vymeškaný jeden týždeň, teda veľa písomiek a veľmi sa bojím že to nezvládnem aj keď si stále hovorím, že je jedno akú známku dostanem, pretože aj rodičia majú radšej zdravú dcéru s horšími známkami ako nejakú psychickú trosku s veľmi dobrými výsledkami. Mám pocit že sa nervovo zrútim, nedokážem sa ani sústrediť na to, čo sa učím, celá sa chvejem a nedokážem sa upokojiť. Aj keď sa mi to nachvíľu podarí, o chvíľu to príde znova. Už to trvá nejaký ten čas, pred testami som úplne v strese, no ten po čase opadne potom som úplne v pohode a keď prídem domov, rozbolí ma pravidelne hlava a mávam migrény. Keď sú pokojnejšie dni tak je všetko v poriadku. Dokonca aj v škole keď odpovedám ústne, po chvíli sa mi začne triasť hlas a dostanem sa do stresu aj z toho. Pozerala som sa aj na internete po nejakých upokojujúcich liekoch, napríklad Persen tablety, no nechcem ostať na nich závislá.Nemám ani zdravotné ťažkosti, lieky neužívam žiadne. Stravujem sa ako normálny človek, jem takmer všetko, ovocie, zelenina, vitamíny. Skutočne už neviem čo mám robiť, pretože keď si predstavím čo ma ešte čaká v škole a potom na výške, nedokážem ani rozmýšľať nad banálnymi vecami. Všetci mi vravia v škole že som flegmatik a že vyzerám, že mi je všetko čo sa týka školy v podstate jedno, no tak nie je. Proste to v sebe skrývam a dusím.
Mama pije pretože jej nik nerozumie
Ohľadom mojej mami. Je to človek ktorý má evidentne nejaký psychický problém. Čoraz častejšie sa jej stáva(v primere raz za týždeň), že príde domov opitá a tvrdí , že je to preto lebo jej nik nerozumie. Nieje to ale ešte úplný prípad alkoholika, lebo doma nepije , nemá poskrývane fľaše atď. Ale proste vyhľadáva spoločnosť v ktorej sa vždy opije, ale až veľmi, neraz som ju musel ukladať do postele. Som jej jediný syn(25 rokov) a žijeme v dome jej mami od mojho narodenia (otca som nepoznal). Zo začiatku to tak nebolo , tento stav, ale už trvá asi tak 7 rokov a bojím sa , že sa to zhoršuje. I keď po každej takej \"akci\" mama sľubuje, že to bolo naposledy , stále sa to opakuje. Nepomáha ani rozhovor , ani vyhrážky nič. Chcel by som s ňou navštíviť psychológa, ale obávam sa , že ani to by nepomohlo. Ja ani neviem ako sa ku takému psychlógovi chodí. Bojím sa , že vďaka tomu príde o prácu a keď sa ja osamostatním tak ju nebudem chcie vídať, lebo sa za ňu hambím (preto som ju ani na stužkovú nepozval) Je to situácia v ktorej si neviem dať rady a veľmi ma to trápi ako aj celú rodinu, nechem aby to skončilo nejakou tragédiou.
Úplne som stratila všetky emócie, nič ma nebaví, nie som to ja
Mám osemnásť rokov mám dobrú rodinu a jednu naozaj dobrú kamarátku ešte z detstva ale kamarátime sa doteraz. Už zo dva tri roky sa mi stupňuje pocit. Nič ma nebaví úplne som stratila všetky emócie, neviem sa pre nič nadchnúť. Baví ma veľa vecí snažím sa nájsť si koníček. Ale akonáhle začnem niečo robiť aj keď sa na to teším už sa na to neteším a nechce sa mi. Strašne ľahko sa nechám ľuďmi ovplyvniť a ľahko ma od všetkého odhovoria. Stratila som pevnú vôľu a nemám žiadne odhodlanie. Nedokážem komunikovať s ľuďmi. Ťažko sa s niekým skamarátim, musí to byť veľmi ukecaný človek aby som s ním našla spoločnú reč. Keď som s ľuďmi nebaví ma počúvať ich aj keď sa snažím stále mi po rozume behajú vlastné myšlienky a to čo hovoria sa mi zdá nudné vôbec ich nevnímam. Chcem už rýchlo odísť aby som ich nemusela počúvať. A keď som sama tak sa cítim strašne osamotená. Chýba mi zábava a smiech. Chcem sa do vecí a rozhovorov pohrúžiť tak ako kedysi. Chcem mať to odhodlanie a odvahu čo som vždy mávala a nie len od všetkého cúvam. Veľmi sa snažím, púšťam sa do nových vecí ale vždy sa zľaknem a cúvnem a som zasa tam kde som bola. Ako mám zasa nájsť sama seba? Ja vidím aj cítim že toto ja nie som.
Problém s liečbou panickej poruchy
Chcela by som sa opytat na moj problem s liecbou panickej poruchy. Lieky uzivam od novembra 2011 a to Neurol 0,25mg-pol tbl rano a 1 vecer a Citalec 20 pol tbl rano. Lekar povedal,ze som v liecbe este malo a davky mi zatial neznizuje,myslim si, ze reagujem dobre na lieky, citim sa fajn, viem, ze pri tychto liekoch treba vysadzat postupne ale aj vas by som sa chcela opytat ci liecba trva dlho ako mi povedal min.rok? Dnes mi lekarnicka povedala, ze Neurol sa vacsinou uziva len pri akutnych stavoch, Citalec treba brat pravidelne,rada by som Neurol vysadila uplne ved ked sa teda uziva iba pri akutnych stavoch. A este jedna otazka, preco sa moze choroba vratit po prelieceni? Citala som aj na forach, ze ludom po liecbe sa vratili stavy uzkosti. Ako je mozne, ze pri liekoch sa moze uzkost objavit a aj zvysovat davky sa musia?
Opäť sa mi vrátili depresie a zažívam rapídne zmeny nálad
Už asi od 14 tich trpím depresiami, vtedy som trpela sebapoškodzovaním, po par navštevach u psychiatričky mi boli predpísane antidepresiva a povedala, že z toho vyrastiem a depresie su vyvovalne dospievaním. Potom , čo som zacala brat antidepresiva, sa moj stav zlepšil, prestala som so sebapoškodzovaním, lepšie sa mi darilo v škole, celkovo som sa cítila o mnoho lepšie, ešte dlhšie potom, čo som ich dobrala som sa cítila dobre, no v 16tich sa moje depresie opäť vrátili a ešte horšie, nedokázala som nijako fungovať, zneužívala som lieky a alkohol, nechodila do školy, mala som dosť zlý priemer, pohádala som sa snáď so všetkými priateľmi. Snažila som sa to celé nejako napraviť, zlepšiť svôj život a chvíľu som mala pocit, že sa mi to aj darilo, bola som naozaj šťastná, našla som si nových priateľov, uživala si život, po starých depresiách ani stopy. Chcela som to udržať tak, čo najdlhšie, bránila som sa akejkoľvek zlej nálade, chcela som si len užívať a na nič nemyslieť. No všetko sa to vrátilo späť. Predtým so cítila aspoň smútok, niečo, no teraz ma prepadajú len stavy úplnej prázdnoty, beznádeje, ničoty, osamelosti, akoby nebolo už vôbec nič, niekedy mám pocit, že také pocity sa pri triezvom rozume ani nedajú zvládnuť. Okrem toho ma skoro stále prenasledujú pocity menejcennosti a v podstate nulového sebavedomia, strašne často sa mi rapídne menia nálady, občas mám pocity hnevu ani neviem na čo vlastne.
Priateľ mi ubližuje a nadáva aj keď nemá dôvod
Možno by sa zdal môj problém malicherný, ale nie je to tak. Sama už neviem, ako to mám vysvetliť priateľovi, aby nebol drzý a nenadával mi. Moje dohováranie vôbec nepomáha. Nedalo mi nenapísať Vám, lebo už sama si vravím, čo je veľa, to je veľa. Uvediem príklad: včera som mu povedala, že asi nemá záujem byť so mnou, keď ide preč na výlet. Akurát som sa vrátila z dlhej cesty, bolo mi to ľúto. Vôbec som nečakala, že táto veta, ktorú som ani zle nepovedala, ho tak naštve, že mi povedal, aby som netrepala k.....y, jedla a držala hubu. A to sa stáva pri takých klasických príležitostiach pomerne často. Sú to prípady, kedy nemá právo mi niečo špatné povedať, či mi vynadať. Ja napríklad, mu niečo urážlivé nemôžem povedať, lebo by sa neviem čo stalo, ale on to robí! Už veľakrát mi takto ublížil, a sú to situácie, že som sa vždy divila, ako to vôbec môže povedať. Nemá problém mi povedať, že som hlúpa, sprostá dokonca aj vulgárne slová. Ale viete, ja sa necítim sprostá, či neinteligentná. On to vie v skutočnosti tiež, a vie aj, že je výbušný, často ho to mrzí, ospravedlní sa mi. Len mňa to prestáva baviť! Skutočne mám pocit, že som príliš dobrá voči nemu, a viem, že mnohé iné by si to nenechali. Ja ho veľmi ľúbim, preto to ešte ako tak beriem. Boli chvíle, ked mi hrozne ublížil, ale ani vtedy mu tak nenadávam ako on mne. Povedala som mu, že už sa na neho ani tešiť nebudem, tak on mi odpovie, že tam nemusím ani chodiť. A ešte to zvalí na mňa, že on chcel byť ku mne dobrý, ale ja som to pokazila, lebo hovorím niečo za neho. To ma vie strašne nahnevať, táto veta. Akoby mal právo keď ho nahnevám, mi nadávať, a ešte ja som zlá. Čudujem sa tej jeho povahe, pretože je dosť inteligentný, ale nerobí zo sebou v tomto ohľade nič. Aj s jeho mamou som o tom už hovorila, ale čo ona spraví? Len sa čudovala. Pritom je z dobrej rodiny, viem že ma miluje, to vidieť, ja ho milujem, ale už nevládzem byť urážaná. Dokonca sa pri našej bráne len otočil so slovami maj sa. Akoby ho vôbec nemrzelo, že ma to bolí. Ani ma nechytil za ruku, keď ma odprevádzal, mám z toho veľmi zlý pocit. Ked som mu vravela, že druhá žena by sa na neho v takom prípade vykašľala, on mi odpovie, že mňa by muži ani nechceli. Ale hlavná vec je, že inokedy mi vyznáva lásku a že je veľmi šťastný, že má také dievča. Neviem, prečo som si zaslúžila všetky tie urážky:( Takéto chladné správanie sa už opakovalo neraz. Bojím sa, že to pôjde takto ďalej, pretože si plánujeme spolu budúcnosť, pripravujeme si dom na bývanie, a okrem tej výbušnosti má omnoho viac dobrých vlastností, ktoré mi veľmi vyhovujú, a dosť mi pomáha, stará sa o mňa. Už má len jeho a dedka. Ked si predstavím, že by som jedného z nich stratila, neviem, čo by so mnou bolo. Dedko je dosť starý a chorý. Jemu sa môže hocikedy niečo stať, a keby som nebola už ani s priateľom, budem úplne úplne sama! Prežívam zlé obdobie, a priateľové nadávky mi to neuľahčujú. Prosím, čo by mi pomohlo? Rada by som vymyslela niečo účinné, ale nemám žiadnu predstavu. A rozprávať sa s ním o tom, to nezaberá. Nie som nejaká fajnovka, prežila som si na svoje mladé roky veľa zlého, naučila som sa byť trpezlivá, tolerantná, pokorná, ale je mi ľúto, že zbytočne musím ešte aj takto trpieť.
Zhoršujúci sa problém s námesačnosťou
Mám 30 rokov a odmalička mám problém s námesačnosťou. Kým to bolo len v medziach občasného chodenia po izbách, sedenia na posteli a rozprávania, tak som to nejako neriešila. No v poslednej dobe (už je tomu niečo vyše pol roka) sa uprostred noci občas zobudím s obrovským strachom. Sníva sa mi, že niečo prehltnem (bežné veci, s ktorými cez deň prídem do kontaktu...napr. usb kľúč, vrchnáčik z fľaše a ja sa s hrôzou budím, že sa zadusím. Srdce mi bije ako splašené, potím sa a trasú sa mi ruky. Mám na nočnom stolíku pripravenú vodu, ktorú vždy vypijem, kým sa úplne nepreberiem a nezistím, že to bol len sen a nič sa nedeje. No tie chvíle hrôzy sú strašné. Vážne uvažujem o návšteve nejakého odborníka, ale chcem sa poradiť ešte s Vami. Som úzkostlivý typ, na mnohé podnety reagujem citlivejšie, ako je potrebné. Uvedomujem si, že stres v práci, príp. v súkromí sa odzrkadľuje aj v noci v mojich snoch, ale tieto stavy, ktoré som vyššie opísala, ma už začínajú trápiť.
Nočné mory, budenie, nespavosť
Mam taky problem a je to neznesitelne...vecer ked idem spat, spím strasne malo, budím sa alebo sa mi snivaju strasne realne nocne mory...od vymyslu sveta az po situacie kt.ma ovplivnuju v zivote...rano sa budím cela spotena a som unavena tak ci tak..su noci, ked nespím vobec...kruhy pod ocami si uz ani nikto nevsima,lebo su normalne..celkovo sa v zivote citim zle, tak sa chcem spytat, ci to moze az tak ovplivnovat aj moj spanok a ci by ste mi odporučili navstivit psychologa.
Veľmi rýchle trávenie spôsobené žalúdočnou nervozitou
Mávam žalúdočnú nervozitu z ktorej mi velmi rýchlo trávi že je to úplne silno počuť a som úplne vyhladnutý môžem pojesť hoci čo do prasknutia zle od žalúdka mi neni, ale o chvílu som hladný, hlavne ak som nejako psychicky vytažený napr.pri nejakej práci na PC teda pri nejakej duševnej námahe pri fyickej námahe sa to vôbec neprejavuje teda nevyhladnem tak rýchlo toto trvá už dlhšie no nebolo to také silné ale teraz sa to postupne zvyšuje všeobecná doktorka mi predpísala Neurol a Omeprazol sandoz v stredu 22.2.12 idem na Sono žalúdka.
Depresie riešim rezaním sa
Mam 31 rokov a nemam za sebou prave najlepsie obdobie. Depresie, nespavost... Postupne som to nejako prekonala, ale sem tam ma este prepadnu tazsie myslienky a vtedy to riesim jedinym sposobom ktory ma ukludni...rezanim sa. Hanbim sa za to. Su chvile ked si myslim ze uz je to za mnou ale je to asi silnejsie ako ja. Myslite ze sa da takato vec zvladnut aj bez odbornej pomoci?
Dcéra ma odstrkuje v prítomnosti otca
Moj problem sa tyka mna a mojej 3 rocnej dcerky. Ja mam 34 rokov a je to moje prve dieta. Ked som s nou sama, dcera je ku mne mila, dokonca z nicoho nic sa prituli aj povie ze som jej mamka. No problem nastane az ked pride manzel. Ona ma vtedy odstrkuje a krici na hlas-Ty nie, tatik! On jej musi dat jest,pit, obliect ju. Odomna pred nim vsetko odmieta. Strasne na tom je, ze dcera mi to prednim robi aj na ulici pred ludmi, aj na navsteve. Ked niekam ideme same je to na nepoznanie. Samozrejme bolo mi od ludi uz usetrenych mnoho divnych pohladov, pretoze dievcatka vacsinou idu za rucku s mamkou, aj ked nieco potrebuju automaticky poziadaju mamu. Otca asi vtedy, ked sa mama nestara, alebo je k dietatu nevsimava. Ibaze toto vobec nie je moj pripad. Hlavne ja sa o nu staram, manzel nie. No a toto ma byt vysledok? Mna osobne to velmi trapi a uz ani nehovorim co si musia pomysliet ostatne matky, ked vidia tento prejav. Co to prosim ma znamenat?
Priateľ má problém komunikovať s mojimi rodičmi a kamarátkami
Je to iba nesmelost alebo choroba? Moj priatel ma 25korov sme spolu už piaty rok no stale nekomunikuje s mojimi rodičmi kamaratkami nie že by nechcel ideme spolu von a jednoducho iba počuva nezapája sa. ked je vonku zo svojou partiou kamaratmi ktorích pozna od malička je tam král !! viem že to nerobi naschval najskor mi to ani nevadilo ale na poslednej oslave rodinnej sa to vyhrotilo a všetci sa ma pytali co mu je že je ticho a podobne veci... bolo a je mi to dost hlupe lebo ked sme spolu komunikujeme spolu uplne bez problemov dokonca ma aj on\"zbalil\" :-) PLANUJEME BUDUCNOST BYVANIE, DETI A JE TO Z JEHO INICIATÍVY (TEDA NIE LEN Z JEHO) on povie že sa vie normalne porozpravat s rovesníkmi že iba pred mojimi rodičmi ma rešpekt a pred staršími tiež...no aj s neznamim rovesnikom mu trva moc dlho kym sa spozná aj zo spolužiakmi na Vš. všade pride mi to až take nedospele neviem už naozaj ved cely život nemožme byt iba spolu a s jeho priatelmi ked sme s niekym novým viac krat už sa ako keby otukal ale aj tak mu to trva podla mna až neprimerane dlho a zvlast na svoj vek a skusenosti...asi velku rolu zohrava aj to, že rodičia medzi sebou nekomunikuju nestretavaju sa moc s rodinou celkovo ich vztahy v rodine su jednym slovom chladne. Nema odkial poznat normalnu komunikaciu v rodine ale ako mu pomoct aby sa tak nehanbil alebo jednoducho aby sa aj on necitil že si nema čo povedat s ludmi čo nepozna ? ako keby daval zastenku že ich ale ani nechcel poznat ja už važne neviem. P.S. Nas život je inak bohaty chodime na ples, športujeme, tancujeme , bavíme sa vsetko ale iba s ludmi čo pozna vtedy je super.
Švagrina ubližuje celej rodine
Mám veľký problém so svojou švagrinou: je to veľmi zlý človek, ktorý ubližuje celej rodine ale ona si myslí, že každý ubližuje jej. Mne vynadala po 3 stretnutiach s nou, rozhadala bratov jej a mojho manžela, ani k svokrovcom nechodia svagrovci iba ked nieco potrebuju a ked stretne svokrovcov švagriná na ulici tak ich totalne ignoruje. Všade mna a mojho manžela ohovaraju a ked sme ich upozornili, že to nemaju robit tak to obratili proti nám, že to my ich ohovarame nie oni nas. Všetko co robia oni ako ohovaraju a intriguju zvalia na nas a oni sa este spravaju ako keby sme im my ublizili. My s manželom sme sa snazili s nimi vychadzat boli sme mili, laskaví ale vzdy sme z toho vysli najhorsie my. Svagrovci (mam taky pocit) závidia. Mame rovnako stare deticky a jej syn mal menej vlasov ako moj tak to nesla rozdýchat! No iba nam stale ublizuju... Vzdy ked ju stretnem sa klepem a niesom schopna ani slovo povedat a popritom som clovek, ktorý si vie svoj nazor povedat. ALe v jej pritomnosti to nejde vsetko co poviem pouzije proti mne. poradte mi ako dalej, lebo už ma to takto nebavi. my a aj svokrovci sme z ich spravania nestastní.
Problém s migrénami
Od detstva mavam migreny, pred dvoma rokmi mi zacala galaktorea a pred rokom mi zistili na MR cystu Ratkeho vychlipky. Chcem sa spytat, ci tato cysta (ak by sa zvacsovala)moze sposobovat nejake psychicke poruchy, prip. poruchy osobnosti.
Chorobná potreba upratovania
Mám 28 rokov a ani neviem ako začať. Skrátka som chorá na poriadok, môj deň začína upratovaním.Pozmetám dlážku v celom byte niekedy denne zametám dlážku dvakrát,aby tam náhodou nebol nejaký prach. Potom kúpelnu, vyprášiť plachty , ktoré máme večer na gauči,ktorý ráno aj tak povysávam. Až potom ma čakajú raňajky.Horšie je , že ked príde manžel domov,tak jeho prvá cesta musí ísť do kúpelne sa osprchovať a to takým spôsobom, že hned pri dverách mám také čierne koberčeky na ktorý musí stupiť,tam sa vyzuť ja mu dám papuče na tie si musí zastať a v čistých papučkách precupitať rovno do kúpelne. Potom samozrejme utriem dlážku či náhodou tam niečo z nespadlo z ponožiek ked si ich vyzliekal, a podobne.Potom poutieram dlážku v kúpelni,na ktorej nesmie byť ani jedna kvapka.Za každým,ked si ide umyť ruky alebo niečo robí s vodou hneď naklusám, aby som skontrolovala a hned utrela dlážku ak mu tam spadla nejakám kvapka.Po sprchovaní samozrejme ešte vyprášim uteráky. Keď ide jesť,tak iba čakám kedy už doje, aby som mohla utrieť zem,ak mu tam náhodou niečo spadlo.Nemôže ani variť, a ani nič robiť,lebo aby náhodou niečo zapackal,zašpinil, prípadne mu niečo spadlo na zem.Ani neviem dokedy mi toto bude ešte trpieť,zatial si nesťažuje ale viem,že mu to nieje príjemné,lebo som ako rozúrený býk ked chce niečo urobiť,čím by mohol niečo zašpiniť.Najhoršie na tom všetkom je , že máme 15 mesačnú dcérku,a už nevládzem,dáva mi zabrať a ešte toto moje riadenie.A najviac ma trápi, že už niesom schopná zavolať ani nikoho na návštevu, lebo viem, že by som po nich musela zase riadiť.Chcela by som sa opýtať, či nie sú nejaké tabletky na to aby mi bolo jedno,že je na zemi nejaká nepovšimnuteľná smietka, ktorú si samozrejme ja hned všimnem,aby mi nevadili na zemi kvapky,ktoré aj tak uschnú, prípadne ich manžel pošlape a urobí tak na zemi fľak, aby mi nevadili, na dlážke packy od dcérkiných ručičiek.
Priateľ nevidí že sa niečo deje s naším vzťahom
Co mam robit ked moj priatel nevidi problem v nasom vztahu? zaciatky boli normalne potom mu zacalo na mne viac zalezat a teraz ma kontroluje vsetko mi zakazuje a povie ze potrebuje iba mna musim aj ja iba jeho nic ine chce ma pretvarat a povie ze nas vztah je uplne normalny mne tak nepride.
Priateľ mi zakazuje všetko čo sa dá
Potrebovala by som poradit vo vztahu s mojim priatelom. Neustale ma kontroluje a zakazuje mi priatelov a dokonca si s nimi pisat a telefonovat maze mi telefonne cisla chce hesla od mailov a od vsetkeho zakazal mi moju byvalu pracu a hovorii mi ze mi nezakazuje mozem robit coo chcem ale bez neho ze on chce zenu taku a taku a mysli si ze len jeho nazor je spravny a ostatne hned zavrhne nepripusta kompromisy nepripusta ze by mal mat pravdu niekto iny ako on privlastnuje si ma, vsetko co poviem oznci za hlupe a trapne. musim sa spravat podla neho vtedy am miluje.vyzera to teraz ze je zly ale nie je nebola bys om s nim keby mal takuto úovahu keby nemal aj dobre vlastnosti a tych ma veru dost.je slusny mily verny ale vadi mi zze ma chce pretvarat zakazuje kontroluje neustale ma zhadzuje... je toho vela kazdu chybu aj svoju co spravi hodi otoci nakoniec na mna.on ma vzdy pravdu. za vsetko mozem ja a vsetko co poviem sa neberie do uvahy. Alebo sa na vsetko urazi alebo ma ponizi.
Chodím s dvoma partnermi naraz ako keby som žila dvojitý život
V máji 2010 som v Paríži spoznala svojho priateľa Petra. Je odo mňa starší o pol roka. Teraz budem mať 18. Začali sme spolu chodiť, bolo to úplne super, boli sme šťastní a nemali sme nejaké problémy. O rok neskôr, posledné leto, sa však veci začali meniť. Neviem či som sa zmenila aj ja ale Peťo sa správal zvláštne. Hovorila som si, že iba vyprcháva láska, ale mala som pocit, že ho zásadne zmenilo keď bol s kamošmi týždeň na chate. Nemali sme problémy okrem toho, že som s ním nechodila príliš na výlety alebo tak, lebo moja mamina ho nemala rada, po tom, čo ju a jej priateľov ignoroval v divadle. Tak som sa snažila mať to v pohode aj s ňou aj s ním, keďže ona na témy týkajúce sa jeho reagovala zásadne a chladne, niekedy som sa radšej nepýtala či vôbec môžem niekam ísť. Peťovi to občas vadilo ale povedal že počká kým to bude lepšie. To leto sa už za mnou proste neponáhľal. Mala som depresie, nejedla som, zvracala som(ale on nebol hlavnou príčinou proste mám také obdobia raz za čas to z ničoho nič príde). Prišiel september a ja som šla do Amsterdamu.Keď som sa vrátila Peťo už bol úplne na bode mrazu. Vysvetlil mi, že sa obáva tak vážneho vzťahu a že chce si ísť len tak kam chce kedy chce...čudovala som sa lebo ja som mu nikdy v ničom nebránila len on sedel doma. Nevadí. Ale do cesty prišiel Mišo. Je to môj spolužiak z triedy.Tiež o pol roka starší.Poznáme sa tri roky, boli sme skvelí kamoši. Veľmi nám sadli naše aury a všetko a cestou z Amsterdamu sme sa vrátili nejak k téme nás dvoch. On ma totiž chcel už od prvého ročníka. V druhom som ho odmietla kvôli Peťovi a iným okolnostiam.Ale teraz sa to už zastaviť nedalo. Proste sme na seba čakali a konečne sme dostali čo sme chceli. Začali sme spolu chodiť, už je tomu pol roka. Je to úžasné,milujeme sa, máme dôveru, rešpektujeme sa, ani jeden nie je vo vzťahu vyššie alebo nižšie. Ibaže ja som sa s Peťom ešte reálne nerozišla. Mali sme kvázy pauzu a mne sa to postupne vymklo spod kontroly. Došlo mi že to už je sakra pol roka. Pripadám si ako schizofrenik, Peťo je tu kde bývam a s Mišom som celé týždne v škole a na intráku. Začína to byť vážne, bola som už cez prázdniny u Miša, on bol tu a s maminou si skvele rozumejú. Ona si myslí, že s Peťom už nekomunikujem. Píšem si s ním, spím s ním, idem s ním na kávu. Viem, že je to aj v tom, že Peťo bol môj prvý intímny partner, on sa však začína zase správať ako vtedy a ja sa namotávam. V skutočnosti sa však za to nenávidím, lebo ideálny vzťah som našla s Mišom. Neviem či ide len o fyzickú stránku keďže Mišo so mnou zatiaľ nejak nedokáže spávať akoby sme boli protipóly. Žijem v dvoch vlastných realitách a klamem si z jednej do druhej. Mišo ma chápe, záleží mu len na tom aby som bola najšťastnejšia, ale nie som s ním vo vzťahu tak dlho aby som sa o tom presvedčila že to nie sú len dočasné slová pri vzplanutí. Peťa poznám vzťahovo dlhšie a on to tak nepovie ale napriek tomu stál pri mne v rôznych situáciách s ktorými som prišla a za ktoré sa na mňa aj veľmi hneval. Viem, že Mišo by ma neodsudzoval ako on. Peťo mi v septembri povedal tie veci aj kvôli svojmu egoizmu, lebo sa bál, že sa na mňa ešte viac namotá, niečo sa stane a on bude trpieť. Nemôžem žiť ďalej dvojitý život. Vyčerpáva ma to, je to otrasné, hnusí sa mi to a nedokážem si pomôcť. Napadlo mi, že to môže prameniť aj z toho, keď mala mamina 10 rokov priateľa, ktorý nepretržite viedol dvojitý život, čo viedlo síce dlho ale konečne k ich rozchodu. S Mišom sme umelecky založené slobodné bytosti, ktoré sa rešpektujú a reálne spolu vieme všetko riešiť, sme pred sebou prirodzení a vieme si spolu všetko predstaviť. Peťo je racionálny, máme odlišný typ humoru a jeho si viem viac predstaviť ako takého klasického muža. S Mišom sa dopĺňame. Ja neviem...ďakujem vopred za odpoveď. Musím so sebou niečo robiť. Už keď si to čítam asi je to už silné, keď sa anonymne radím so psychológom. Stále som sa tomu chcela vyhnúť...za pokus to však stojí...
Kognitívno-behaviorálna terapia
Mám sociálnu fóbiu. U psychológa som nikdy nebola a o tom, že môj momentálny stav má aj názov som sa dozvedela len pred istým časom vďaka internetu.. vždy som bývala tá "tichá", "hanblivá" a tak ďalej a trápila som sa pre to - pre všetky tie bežné situácie, ktoré zdá sa nikomu inemú nerobili problém. Okrem mňa. Hovorila som si, že to mám v povahe a že s tým už predsa nič neurobím, kým som si neprečítala, že to nemusí byť tak.. čítala som veľa o kognitívno-behaviorálnej terapii, o liekoch na zmiernenie strachu, no môj problém spočíva v tom, že nemám odvahu ani na návštevu terapeuta. Zdôverenie sa rodine nepripadá v úvahu - len by si mysleli, že zbytočne preháňam. Chcem sa spýtať - ako je to s terapiou na Slovensku? Sú lieky, ktoré by len pomohli prekonať isté stavy a pomôcť sa zlepšiť (tj. nie na dlhodobé potláčanie strachu) alebo lieky dostupné bez predpisu? Či je možné sa z toho dostať aj bez návštevy psychológa/terapeuta..
Problém s mamou - neustále sa hádame
Moj problem je moj vztah s mamou- ak sa to da nazvat vztah. Neustale sa hadame, stale mi nieco vycita a nechce ma pustat von- vzdy ked mam niekam ist tak spravi scenu a vynucuje si, aby som zostala doma. Mam 23 rokov a naozaj nechapem, čo je na tom zle, ak chem ist von, pritom nechodim von casto- skor teda nechodim nikam a to aj preto, aby som sa vyhla hadkam s nou. Jej však vadilo aj to, ze som chodila popri skole do prace- vraj som bud v skole, v robote, na francuzstine alebo ked mam volno, tak idem von s kamaratmi. K tomu mi stale vycita, ze doma nic nerobim (v tomto ma pravdu, ak to porovnam s tym, ako som doma vsetko poupratovala, ozhelila, navarila atd. tak naozaj teraz toho vela nerobim, ale je to len preto, ze som mala toho vela a nestihala som). Aby som jej vyhovela a mala viac casu na domace prace, tak som prestala chodit na brigadu a rozmyslam aj o tom, ze prestanem chodit na francuzstinu.. Posledne dva tyzdne som uz nebola v praci. Teraz mi pre zmenu zacala vycitat, ze som leniva a neschopna a lezim doma- pri tom to nie je pravda, som sice doma, ale pisem diplomovku a ucim sa na skusky z francuzstiny... Dnes som sa jej snazila naznacit, zeby som chcela ist v piatok von... opäť dalsia scena, ako nic nerobim, flakam sa po baroch, pritom som nikde nebola od stefanskej diskoteky. Stale mi len vycita, ze sa chovam ako pubertiacka, ze sa so mnou neda vydrzat, ale ja naozaj neviem, co mam robit inak. Ked sa s nou snazim porozpravat a zistit, co jej skutocne vadi, tak na mna zacne kricat, nech jej dam pokoj a neunavujem ju, ze ona ma toho dost aj bez toho, aby som ju ja zatazovala a vycita mi, ze onu sa nikto nezaujima, ze je stale sama a cely zivot musela prezit tak, ako jej niekto povedal. To mam stale sediet s nou doma? Hlavne uz sa ani nemame o com rozpravat, stale rozprava len o sestrinych detoch a v nicom so mnou nesuhlasi. Ani si nepamatam, ze by ma niekedy v niecom podporila, stale mi len hovori, ze som neschopna, ze si nikdy s mojou vysokou nenajdem robotu, ak nieco aj dosiahnem alebo sa o nieco snazim, tak to len skritizuje. Nikdy sa jej ani nepacili ani moje kamaratky, ani priatelia- okrem jedneho a zrejme to jej vadi, ze sme sa rozisli a ze za nim neplacem a nechcem sa k nemu vratit. Minule mi to aj vykricala, ze sme sa rozisli a ona sa opat musi o mna bat, ked sa k....m po Bratislave,ze sa nehcem usadit a mat deti, ze preco nemozem byt ako moje sestry, ktore su uz \"upratane\". Lenze sestry su o 10 rokov starsie, tak je snad logicke, ze su uz vydate a maju deti. Naozaj nechapem, preco je na mna taka zla. Prosim poradte co mam robit, lebo ak to takto pojde dalej, tak sa naozaj odstahujem hned ako skoncim skolu a prerusim s nou vsetky styky, naozaj neviem, naco s nou mam byt potom v kontakte, ked som pre nu len neschopny prizivnik.
