Môj syn má 5 rokov, pred niekoľkými mesiacmi začal plakávať, že sa bojí, že sa zadusí ak zje väčší kus jedla, nechcel cukríky, bál sa v škôlke aj doma jesť, všetko krájal na milimetrové kúsky a jedol aj vyše hodiny, aby všetko dostatočne požul. Problém nejako sám odznel do niekoľkých týždňov a teraz je to tu zasa, má pocit, že sa zadusí, keď mu zatekajú hlieny, žiada od učiteľky v škôlke zavolať odbornú pomoc, lebo sa bojí. V priebehu hodiny príde aj s troma inými miestami na tele, čo ho bolí, plače, o 10 minút je zasa úplne v pohode a neskôr znova, že ho bolí hlava, potom bruško, ruka, pichá ho v kolene a zle sa mu dýcha. Neviem, čo ďalej, obvodná ho vždy vyšetrí a zasmeje sa, že je príliš múdry a nemáme ho "zásobovať" informáciami, ktoré si nevie sám vysvetliť. Denne vie presne určiť aký je dátum, koľko je hodín, stará sa, aby sme nezabudli koľkého ideme k zubárovi, pýta sa aký silný vietor bude a či prichádzajúca búrka je veľmi nebezpečná a môže pri nej zomrieť. Som unavená, bojím sa, aby nemal neskôr takéto panicko-úzkostné stavy v škole, lebo už teraz v škôlke na nás divne pozerajú. Je veľmi šikovný, nedá sa uchlácholiť a oklamať, vie čítať a písať, dokáže si sám "vygoogliť", čo chce vedieť. Zdá sa nám to doma s mužom neprirodzené na jeho vek. Ako ďalej? Mám ho objednať k psychologovi?
Môj otec má 44 rokov a chcela by som sa opýtať, či sa dá považovať za psychický problém, ak sa za svoj život neskutočne zmenil. Viem, ľudia sa časom menia, ale toto je zvláštne, má uplne inú povahu akú mal. Moja mama je nešťastná pri ňom, no opustiť ho nechce(má ho rada, prežili spolu celý život). Ide o to, že mama sa doňho zalubila, lebo bol aktívny, bol priateľský (s každým si rozumel, v spoločnosti bol obľúbený, každý deň jej nosil ružu atd...) Dnes nechce chodiť na dovolenky, cez deň je v práci, inak je pri PC alebo TV, je zatrpknutý, nechodí vôbec medzi ľudí, každého ohovára, s blízkymi a priateľmi sa prestal stýkať, stále hovorí o peniazoch a aký zlý svet žijeme, šetrí a na dovolenky chodiť nechce a tym padom obmedzuje vo všetkom moju mamu. Máva strašné výbuchy zlosti a úzkosti, preferuje iba svoje názory a bojí sa všetkého čo sa vo svete deje...Nechápe ho nikto z okolia. Nikto ho nespoznáva. Má problémy so srdcom (odpadával a brával lieky na srdce). Zmeny začali nastávať cca okolo 35ho roku jeho života keď zmenil prácu. Má veľmi zvláštnu povahu a ľutujem ho zároveň pretože bol skvelý človek a teraz je z neho troska. Myslím, že má psychický problém (no keby mu spomeniem odbornú pomoc - pohádal by sa somnou, urazil by sa a možno by sa somnou aj prestal baviť). Čo mám robiť, ako ho mám ovplyvniť aby nad sebou porozmýšlal, bude ešte niekedy taký ako voľakedy?
Mám 15 rokov a mám výrazné problémy v rodine a vzťahoch. Celé sa to začalo cca pred 5 rokmi keď moja najstaršia sestra utiekla z domu a keď ju našli musela skoro pol roka stráviť na psychiatrii. Určili jej istý druh schizofrénie. Vtedy som mala 10 rokov a to, že sa moja sestra úplne zmenila ma naozaj zasiahlo. Ďalej vzťahy medzi mojimi rodičmi tiež neboli nikdy príliš harmonické. Ocino bol chronický alkoholik a vždy keď prišiel domov pohádal sa s mamou. Mama bola asi pred 2 rokmi na operácii- presne ako sestru ju to úplne zmenilo. Asi pred pol rokom som sa dozvedela, že mama mala rakovinu a mne to nechceli dovtedy povedať. Ako ďalší problém bolo keď v septembri minulého roka ocina zrazilo auto. Bolo to dosť vážne a bohužiaľ som ho videla ešte v bezvedomí, kým ho nabrali do sanitky. Nič iné si z toho večera nepamätám, ale ten obraz mi navždy zostane v pamäti. Teraz už je to aspoň trochu v poriadku. Bol poriadne dolámaný, ale naozaj sa snaží-miluje totiž svoju prácu rušňovodiča a tak verí, že aj v takom zdravotnom stave aký má ju bude môcť ešte vykonávať. Medzi časom bola mama nervóznejšia a dokonca povedala, že nebyť tej ocinovej nehody tak už sa s ním asi rozvedie. Medzitým som mala ako každý v mojom veku problémy s chalanmi a keď ma jedniný chalan, ktorému som kedy verila podviedol s najlepšou kamarátkou 3 dni po ocinovej nehode naozaj ma to dostalo a porobila som zopár veľkých hlúpostí. Od vtedy mávam depresie, úzkosti a trpím nespavosťou. Potom mám aj také nálady, keď sa aj týždeň vyhýbam kontaktu s ľuďmi, ako sa len dá a mávam aj záchvaty hnevu. Občas mám dokonca pocit, že už v mojich 15 rokoch nemá život vôbec žiadnu cenu. Len chcem vedieť, či to nie je také vážne aby sa to muselo riešiť aj inak ako cez toto poradenstvo.
Ako sa vyrovnat s panickou poruchou a socialnou fobiou? Je to mkozne aj bez liekov? Beriem Seroxat, 2.rok, no chcem ho vysadit. Co potom so mnou bude...toho sa silne obavam. A okrem toho, je to strasne vysadzovat ho-tie fyzicke potiaze.
Za môj problém sa sama hanbím a nevie o ňom zatiaľ nikto a v poslednom čase ma to tak zožiera, že som sa rozhodla o tom napísať a nechať si poradiť. Ide o to, že mám 2 a pol roka priateľa a ten má o pár rokov staršiu sestru. Všetko sa to začalo jedným dňom, kedy sme boli spolu a oslovil ma zdrobneninou sestrinho mena. Znepokojilo ma to, ale potom som to brala ako srandu, že sa pomýlil. Lenže postupom času som si všimla, že o nej často hovorí a väčšinou len v superlatívoch. A odvtedy sa stále s ňou porovnávam, ona je proste taký človek, ktorý má všetko, každý ju má rád, vychádza jej všetko, čo chce, proste jej život je ako prechádzka ružovou záhradou..a ja jednoducho všetko čo spravím, alebo čo mám, ako vyzerám, vždy vždy porovnávam s ňou. Často mám pocit ako keby bola v očiach môjho priateľa dokonalá alebo ja neviem..a ja sa potom vždy trápim, pretože sa cítim pri nej menejcenná a zároveň menejcenná v očiach môjho priateľa :( často kvôli tomu dokážem preplakať aj dve hodiny, nechápem čo to so mnou je. O závisti sa tu nemôže hovoriť, ja ju mám hrozne rada, preto nechápem prečo mám z toho také stavy. Aj prednedávnom odcestovala a predtým sa stále o nej hovorilo, aj priateľ mi stále o nej hovoril tak som mu naznačila, že mi to už prekáža a urazil sa na mňa, že to odo mňa nečakal, že je to jeho sestra, že mi dokonca zohnala robotu, že pre mňa vždy všetko spraví a že nepochopí ako mi to môže vadiť keď sa o nej hovorí. Odvtedy mu nič nedávam najavo ohľadom nej, radšej to dusím v sebe, alebo sa potajomky vyplačem a aspoň na chvíľku mi je lepšie. Ja viem, že je to jeho sestra a že hrá v jeho živote určite dôležitú úlohu, ale veľakrát mám pocit, ako keby bola za to aká je vo všetkom úžastná pre neho lepšia ako ja, ako keby som na ňu nestačila a tým pádom sa bojím, že ma priateľ nechá. Prosím,veľmi rada by som bola, aby ste mi pomohli alebo aspoň poradili čo mám robiť, aby som nebola taká posadnutá a stále sa s ňou neporovnávala, pretože už mi z toho začína šibať a v poslednej dobe sa už fakt cítim, že som oproti nej čistá nula.
Mám väčší problém už velmi dlhú dobu rozmýšlam nad sebevraždou a chcel by som vediet či je to bežné mám 15 rokou nemám žiadne problémy v rodine ani v škole ale stále nad tím rozmýšlam trpím strašnou nespavosťou denne spávam tak maximalne 2až5 hodín stále som sklesnutí, smutní, unavení, a utrápení mám pocit že zo sveta zmizlo všetko dobro stále rozmýšlam nad tím ake by to bolo keby som tu nebol či by neprišla ulava uspokojenie volnosť niečo lepšie ako je tento svet.
Mam 36 rokov. Donedavna som uzivala lieky na panicku poruchu Mollome a neurol, priblizne pred rokom a pol som lieky prestala uzivat koli tehotenstvu. Potratila som no lieky som uz uzivat nezacala, bolo mi celkom dobre. Asi pred mesiacom sa mi stavy paniky vratili, zas mam problem vyjst z domu, na nakup, dokonca ku kamoske na kavu, mam pocit ze zomriem. Problem je v tom ze som tehotna a neviem ci budem moct uzivat lieky, ale bez nich to asi nezvladnem. mam ist za psychiatrom?
Mám 17 rokov. Moja rodina považuje vek zjavne za veľmi dôležitý. Nezahŕňa to len rodičov ale aj sestry. Je ťažké presadiť sa, pretože nikto nepovažuje moje názory za dôležité, väčšinou ma buď ignorujú alebo ma dotlačia aby som bola ticho a do ničoho sa nestarala. Stále by chceli aby som bola taká ako moja staršia sestra - Evka, ktorá teraz doštudovala vysokú školu. Neraz sa s ňou pochytím a to nejde o pubertálne prejavy- tým som si prešla keď som mala 13 14 rokov. Som veľmi výbušná a poviem presne to čo si myslím- po mamine. A aj dosť hádavá a presadzujem si svoje- po ocinovi. Evkaje o sedem rokov staršia a správa sa ku mne povýšenecky ako k malému decku. Dosť som jej už k tomu povedala svojeho. Je dosť divná buď je ku mne až nechutne milá a až sa mi vtiera (používa samé zdrobneninky, pritom som jej povedala že to neznášam)alebo je strašne protivná.Rada sa predvádza(nenápadne). Mamina sa jej vždy zastáva, vlastne idú vo všetkom spolu. Vedia si zo mňa uťahovať aj keď vidia že ma to trápi. Mamina strašne dáva na jej slová a už sa k nej stavia aj ocino ktorý bol vždy neutrálny. Nikdy ma nikto nepočúva keď sa niečo dohaduje a až neskôr prídu na to že som mala pravdu, ale sú príliš hrdí aby si to priznali. Jedine keby som ich k tomu dotlačila a to ja nechcem a ni mi o to nejde. Mám synovca a neter (4 a 2 roky), deti mojej najstaršej sestry- to nie je tá s ktorou si nerozumiem. S ďeťmi to viem ale od kedy sa narodili mám problém s tým že, Evka ich dosť rozmaznávala a bláznila sa s nimi(oni ju za to zbožňujú- čiastočne aj pre to že študuje v tom istom meste ako oni bývaju takže je s nimi často) a všetci básnia aká je úžasná, vie sa o ne postarať a vo všetkom mi dávajú najavo že lepšia ako ja. Vždy keď od nich Evka príde hovorí mi ako ju deti vybozkávali a ako za ňou plakali keď odchádzali a pritom vidí ako ma to ničí lebo mňa nikdy nebudú mať tak rady. Nechcem byť ako ona - v ničom!! Lebo v niečom sme si podobné- predsa len sme sestry. Často sa stane taká situácia že mamina povie napr. že nemôžem s kamarátkou sama letieť lietadlom k tretej sestre do zahraničia- že by som to ešte nezvládla (teraz som letela prvý krát keď sme ju šli navštíviť) a pritom Evka nebola o nič staršia keď letela sama. Veľmi nemám zmysel života a iba jednu kamarátku. V škole na strednej som skôr outsider a aj na ZŠ som istý čas bola. Nič ma nebaví a zároveň ma baví všetko. Bojím sa ísť na VŠ. Neviem ako by som to zvládala- stres na mňa vplýva dosť zle a ani neviem na akú školu by som šla. Chýba mi zázemie. Posledný polrok som zistila že som skoro úplne stratila emócie. Neviem sa z ničoho tak veľmi tešiť ako predtým. Keď mi zomrel strýko za ktorým sme dosť často chodili nič to so mnou nerobilo- ani slzička a predtým som bola strašne emocionálne labylná Všetko ma rozhodilo teraz nič. V škole. Nič som sa pred písomkou neučila a ani stres ma nevyburcuje učiť sa intenzívnejšie cez prestávku. Už nič tak neviem prežiť.
Mám problém so sexom, ja ho nepotrebujem a posledné mesiace sa to zhoršuje a veci ohľadom sexu mi pripadaju nechutné. Nemám pocit, že by to súviselo s pôrodom pred 9 mesiacmi, pretože som rodila sekciou. V minulosti som prekonala mentálnu anorexiu, lieky uz neberiem 3 roky. Užívam len euthyrox 50mg na autoimunitný tyreoditidu.
S tým že slabo počujem a musím nosiť strojček som zmierená, ale je to dovod prečo som malo komunikativna s ludmi, bojím sa ich, čo možem proti tomu robiť, aby som sa nebala hovoriť?
Mam priatelku už 3 roky posledne mesiace to bolo neco strašne ona sa strašne zmenila ale určute to bola aj moja vina bol som zavisli na marihuane bol som dlho ročny uživatel to bol velky problem v nasom vstahu potom som mal tažku autonehodu pri ktorej som si zlomil chrbat ,ruku,hohu mam važne poškodenu pravu stranu pluc na stastie chodit viem po tejto nehode som bol dlho v nemocnici každi den za mou chodila a vsetko bolo ako ked sme boli deti krasne No ked som sa vraril domou presli 2tiždne a všetko sa vratilo spet .Na zaciatku a dlho potom som bol ja ten kto mal na vrch vždy ked som jej povedal že nech s necim prestane lebo sa snou rozidem sa rozplakala a prosila ma aby som to nerobil že bezo mna newe žit a nechce o mna prist ja som to citil tak isto a na rozdiel od nej aj citim teraz sa karta obratila a ja newem co mam robit dufam že ju s inim nikdz neuvidim lebo to bude mat nasledky jak pre nich tak pre mna este vecsie ja wiem ze asi niesom normalny ale newem to ovplivnit je my do plaču ked myslim na to že ju stratim ale jej su prednejšie kamratky.je odo mna mladsia asi sme sa mali stretnuť ked by bola o neco strasia pripravena na vstah jeden z velkych problemou je že my vyčita že ju nechem pusťať na chaty s jej kamaratkamy ale mam na to dovod viem že tie jej kamratky idu na chatu s takeho dovodu aby si užily s pritomnymi chlapcami ,ona my hovory že sa nemam coho bat že ona neni taka ale vem dobre co spravy alkohol plus natlak kamaratok a to by som neprežil som na nej strašne zavisli myslim že až chorobne najradšej by som ju sledoval zvikol som chodit s nimi na tieto akcie ale momentalne my to zdravotny stav nedovoluje i ked začinam rozmislať nad tim že sa vykašlem na svoj stav a budem snimi chodit von ak len to jej chyba mne na sebe nezalezy na tolko aby som na ukor toho že ju samu nechcem pušťať na tieto oslavy o nu prisiel.Dlho my aj ona tolerovala moju dlho ročnu zavislost na drogach najme marihuanny ale s casu na čas som užil aj ine psychotropne a omamne latky ale s tým čo teraz preživam som žačal za jej chrbtom znova hulit a citim ze padam do tej istej jamy znova ale bez nej my to ani nevadi je my jedno co bude so mnou dalej. Robil som co sa da prosila ma len o jedno nech stim prestanem ja som to pre nu spravil ale nič sa nezmenilo hovorila ked sme bavily o tom ze som ju nechcel pustit von s kamaratkov ktoru nenavidim lebo je to velmy lahka žena tak my v podstate dala na vyber že bud sa tim zmierim že s nou bude chodit von alebo to skončime že ju to nebavy počuvať dakujem. Mal by som podla vas vyhladat odbornu pomoc?
Tento rok som koncila vysoku skolu a v sept.s som zacala pocitovat hrozny stres. z toho som zacala kazit svoj vztah s praitelom a nakoniec sme sa rozisli. po dvoch mesiacoch sme sa dali znovu dokopy. ale moje stresy boli este vacsie, zacali depresie a stavy (len som plakala a citila uzkost) s nim to bolo fajn, len ked som z nicoho nic zacala pri nom plakat nechapal to a vznikali z toho hadky..vyvrcholilo to ked jeho mama bola na vznej operacii a ja som pre stresy nedokazala pri nom stat a ani o pri mne kedze mal svoje starosti ( mim.mame vztah na dialku cize sa casto nevidime)po 5 tyzdnoch ucenia som nespravila statnicu.to m a dost vzalo. a na druhu som sa uz nedokazala ucit, dva tyzdne som nad tym sedela a denne som preciatala tak 8 stran.tak som to po dvoch tyzdnoch vzdala a povedala si ze na tuto nejdem. zacali sme zase lepsie komunikovat s priatelom, snazili sme sa to dat nejako dokopy. len ten vztah sme uz dost narusili..ale dako to islo cez telefon..naucila som sa na posled.stanicu a tu sm spravila.lenze nastal cas ked som chcela s priatelom ist byvat a riesit.. len ked sme boli spolu vznikali nezmyselne hadky, aj ked sme obaja nechceli a snazili sa a hlavne on potom vsetkom sa neche prestahovat ..stale som taka vycerpana a citim sa zle. vnutro ma tlaci a ja vtedy neviem co robit a prenasam to na nas!tak ma to tlacilo, ze som s nim rozisla! ja to nechem lubim ho ale uz som nevydrzala tie hadky (nebolo ich vela ani velke) len proste nemam silu na ne. rozisli sme sa! teraz sa citm uplne strasne aj pre to ze s nim nie som ! velmi ho milujem, len neviem takto na dialku riesit nas vztah, ked sama so sebou si neviem dat rady!prosim mozete mi poradit ako zvladat to vnutorne napatie, ten pocit uzkosti, nezmyselnosti bytia a strachu, smutku a...a mim. ako keby to nestacilo minuly tyzden sa mi pokazil telefon, druhy som v nedelu stratila okradli ma ( 120 eur z penazenky) a uz 3 tyzden si nemozem najst pracu. takze uz mam pocit ze som zacorana al.co..s tym mojim priatelom sme mom.rozideny, ja s nim nechem byt ked to takto nezvladam a on uz ma toho asi plne zuby. nepriek tomu ma zdviha a snazi sa mi pomoct ale uz je na moje vycitky asi alergicky a vybuchuje takze vacsinou to aj tak nedopradne dobre..snad to nebolo dlho a ani prilis pesimisticke. pretoze v mojom zivote je teraz takyto vnutorny boj a chaos a neviem sa dostat do normalu..prosim poradte mi..
Trpim hanblivostou, ked som bol maly bol som skor extrovert nemal som zabrany vzdy som chcel byt v centre pozornosti, az v puberte som zacal byt velmi hanblivy a je to tak doteraz, bojim sa oslovit aj cudziu zenu, ako mozem byt opat clovek bez zabran?
Mám taký problém, že trpím strašnou hanblivosťou alebo skôr sociálnou fóbiou a už neviem čo mám robiť, pretože kvôli tomu nemám kamarátov, priateľa ani prácu. Dokonca ani telefón nezdvíham keď mi niekto volá. Keď sa mi niekto prihovorí tak sa len roztrasiem a neviem čo povedať, úplne sa mi zmení hlas a ja začnem koktať. Ani sa mi nemusí nikto prihovoriť, stačí keď vstúpi do miestnosti a ja začnem byť nesvoja a stíchnem, zrazu mám úplné prázdno a nedokážem nič povedať, nič ma nenapadá. Ešte keĎ sa ma niekto niečo opýta tak odpoviem jednoslovne ale to je všetko, keď poviem náhodou niešo dlhšie tak potom len rozmýšľam, že čo som to povedala a čo si o mne pomyslel a cítim sa trápne a na dotyčného sa bojm čo i len pozrieť aby sa ma neopýtal ešte niečo. A tak podobne. Ja by som dokázala sa prekonať a prehovoriť, to by mi vôbec nerobilo problém, len problém je v tom, že ja neviem čo povedať, nejak mi prestane pracovať mozog alebo ja neviem, koľkokrát som chcela niečo povedať, bola som celkom v pohode,odhodlaná ale nič ma nenapadalo. Toto trvá niekoľko rokov, začalo sa to na základnej. Dôvod bude asi ten, že môj otec je alkoholik, takže som prežila veľmi ťažké detstvo... Vedeli by ste mi prosím vás niejako poradiť? Psychológovi nechcem ísť.
Pred pár mesiacmi som ukončila vyše 4- ročný vzťah. S bývalým priatelom sme sa chceli brať, aj napriek tomu že nam to občas škrípalo. Začiatkom tohoto roka už sme sa začali hrozne škriepiť,hádať sa a odcudzovť. Náš sexuálny život padol takmer na nulu a aj ten občas som mala pocit že to musím robiť len z donútenia. Nakoniec sme sa rozišli. Rozchod mi padol ako úľava, mala som pocit,že som slobodná. Po nejakom čase som si našla nového priatela. Veľa ludí mi vraví, že sa podobá na mojho bývaleho vela veciach. Ja si myslim že to je hluposť. Vzťah nám klape skvele,je na mna úžasný. Avšak teraz sa to zmenilo. Myslím na svojho bývale. Sme stále v kontakte, občas spolu voláme ako známi. Potom však upadám do depresie a plačem, nechutí mi jesť, nemôžem spávať. Snažím sa o nom dozvedieť čo najviac, aj ked viem že to nie je správne pretože mám noveho priatela a aj on sa snaží žiť dalej. Trápia ma len moje depresie, občas sa neviem spamätať aj celé hodiny. Nechcem sa vrátiť k bývalemu, do tohto vťahu, fakt to bolo na nič ... ale občas sa bojím, že ak to nespravím bude neskoro,a tiež nechcem ublížiť terajšiemu priatelovi... mám v tom zmätok ... ako sa vysporiadať s depresiou?
Mám veľký problém s prekonávaním svojej tvrdohlavosti. Vo veľa situáciach viem, čo je správne a čo by som mal urobiť ale niečo vo mne mi bráni to spraviť. Takéto problémy som mal napríklad v škole, kde som sa nemohol naučiť na žiadny predmet, proste som sa nedokázal prinútiť. Ako pracujúci už takto nemôžem pokračovať, spôsobuje mi to problémy v práci aj vo vzťahu. Častokrát sa mi stáva, že chcem niečo spraviť len neviem sám seba prinútiť... Vedel by mi niekto pomôcť?
Mam 21 rokov a som studentka VŠ. Doposial som nemala ziadne vyrazne problemy, ale v poslednej dobe (cca 3 mesiace) mam pocit akoby som stracala zmysel vsetkeho, co robim. vyrastala som v rodine, ktora mala svoje problemy, najma financne (kt pretrvavaju a zhorsuju sa), nikdy som nemala dobry vztah so starsi bratom, ani s rodicmi, ale som velmi nekonfliktny typ, takze nikdy neboli z mojej strany ziadne hadky ani nic podobne. hadky boli vzdy len medzi rodicmi. moj brat v 18tich usiel z domu, zacal drogovat. teraz ma 24r, byva doma, pracuje u znameho a pravdepodobne uz nedroguje, ale je zavisli na hracskych automatoch, z coho pramenia dalsie financne problemy. ako studentka nie som casto doma, takze sa ma akoby tieto problemy netikali, ale citim velky tlak zo strany mamy a mladsej sestry, ktore chcu aby som bola doma (myslim, ze moji rodicia spolu komunikuju len vtedy). no naopak ja sa snazim byt co najviac nezavisla, zarobit si svoje peniaze, zariadit si svoj zivot, co sa mi aj darilo. nehovorim o nicom velkom, predsa len pracujem popri skole, ktora je dost narocna. moj problem je v tom, ze uz nevladzem. nevladzem niest na ramenach problemy, ktore su doma, ktore mam ako dospievajuca zena, nevladzem pracovat a zaroven sa po nociach ucit do skoly, a pri tom byt oporou svojmu okoliu. no zaroven sa nemozem a nechcem rodine ani blizkym osobam otocit chrbtom. takato situacia trva uz 2 roky, som z toho vycerpana a neviem najst vhodne riesenie. neviem sa motivovat k dalsej praci, k uceniu, nema to pre mna uz ziadny vyznam. kvoli povinnostiam som casto spavali 4 - 5 hodin, teraz som schopna prespat aj 2 dni, pretoze je to velmi jednoduche. nemusim nic riesit, ale takymto sposobom len stracam to, co som si "vybudovala" za tie 2 roky. potrebujem poradit, ako mam nacerpat novu chut do zivota, pretoze vsade, kde sa pohnem, caka na mna nieco depresivne, pesimisticke, nieco, co len komplikuje beztak zlu situaciu.
Mam 18 rocnu dceru, je v tretom rocniku, a je dost konfliktna. Prezivam s nou burlive obdobie, obcas mam pocit, ze sa na nu vykaslem. No a mam aj priatela, uz niekolko rokov, velmi si nesadli, preto nebyvame spolu.
A tu je problem, priatel mi coraz viac vycita, ze chodim malo ku nemu (tak 2x do tyzdna), pripadne, ze sa k nemu nenastahujem, vnima situaciu tak, ze dcera je uz dospela (ku tomu aj nevystata), a ja by som sa uz konecne mohla ku nemu nastahovat, uz ho nebavi takyto zivot, mysli si, ze je u mna na poslednom mieste, a ja mam nervy v kybli. O dceru mam starost aj strach, sucasne mi zalezi aj na priatelovi, u neho vsak nemam pochopenie s problemami okolo dcery, ja nestiham chodit do prace, v ktorej koncim o siestej vecer, sucasne dohliadat na dceru a sucasne chodit aj za priatelom, som uz z toho vsetkeho utahana, velmi, citim uzkost, napatie a neviem, co dalej. Priatel moje problemy nechce vidiet, vravi, ze si za nich mozem sama, on by to vsetko riesil radikalne, a viac o tom nedebatujeme, nechce, nepripusta, dcera ma nici, jej otec nezije, a tak na nu som uplne sama, co sa da v tejto popletenej situacii robit? - problemy s dcerou - problemy s priatelom
- do roboty si chodim asi oddychnut a na viac uz nemam cas ani silu.
Mám taký jeden docela vážny problém s mojou priateľkou. Má diagnostikovanú duševnú poruchu F23.0. Sama chodí aj k svojej psychologičke. No tá sa mi v poslednej dobe moc nepozdáva ako "odborník", ktorý by mal riešiť aj troška "hlbšie" vzťahy, či už v rodine alebo priamo medzi ňou a mnou. Preto by som sa chcel obrátiť na Vás s naším spoločným problémom, ktorý sme už riešili aj cez psychiatra-sexuológa p. Andrého z Fakultnej nemocnice v BA. Lenže som nebol spokojný s jeho až podľa mňa príliš cynickým prístupom. Možno sme sa aj vzájomne voľako aj zle pochopili. Viem, že čo sa týka sexu a aj samotného pohlavného života je to s ľuďmi, ktorý trpia vážnou duševnou poruchou dosť ťažké. Priateľka má 26 rokov a berie na svoj zdravotný stav antipsychotiká+lieky na úzkosť. Od posledného sexuálneho styku, ktorý sme mali už pred vyše mesiacom mi veľmi chýba náš bližší a intímnejší kontakt. Sme spolu už vyše roka aj pol. No na otázku prípadného ďalšieho nášho spoločného sexu reaguje priateľka veľmi podráždene. Vôbec nechce počuť o tom. Je pravda, že je silno veriaca. Na vine je pravdepodobne aj táto skutočnosť. Príliš silno sa "upla" na vieru podľa môjho názoru. Nebolo tomu vždy ale tak. Sama sa zaoberá každým dňom priam až fanatickym všetkými vecami okolo viery. Bola kvôli chrbátu, ktorý ju vraj bolel lebo že je prekliata už 2x u exorcistu, chodí sa zakaždým spovedať kňazom, modlí sa snáď stokrát za deň, nechce čítať nič okrem katolíckych novín alebo podobnej "literatúri". Ďalej počúva stále dookola náboženskú hudbu a tiež omše cez rádio. Vo všetkom, čo nie je podľa nej v súlade s bohom vidí iba zlo a hriech. Nedávno ma tiež prihlásila bez toho, aby som o tom vedel na nejaké duchovné cvičenia k jezuitom kdesi do Piešťan. Okrem toho ešte chodí aj do kresťanského spolku Ageus, do ktorého sa ma snaží dostať už dlhšiu dobu. Aj jej psychiatrička, psychologička a tiež vlastná rodina tvrdí, že nie je dobré sa uberať stále len týmto jedným smerom. Možno má niečo spoločné s týmto našim problémom aj to, že užíva aj lieky na nepravidelnú menštruáciu. Chápem, že prechádza celý čas ťažkým obdobím, ale vedeli by Ste mi prosím poradiť niečo, čím by sme sa k sebe znova viac citovo a hlavne intímne zblížili.
Mam 33r., dlhsie sa liecim na depresie, navstevujem psychiatricku, teraz mam smutne obdobie, citim sa izolovana od sveta, nemam pracu, a hladala som si psychologicku, chcela som preklenut to obdobie, zmenit myslenie, nejak si pomoct aby som neupadala a neuzavierala sa smerom k aktivite, chuti do zivota, aby som svoj zivot mala viac vo svojich rukach. Myslela som si, zeby mi to mohlo pomoct, ale uz ten pocit nemam. Neviem cim to je, ci ja robim chybu alebo hladat dalej, no uz nemam chut sa zverovat nikomu. Zacala som chodit naraz k dvom psychologickam, ze sa rozhodnem, lebo kazda inak pracuje, jedna na mna chrlila vela ze som nestacila odpovedat, a take je to proste nic z toho nemam. Druha zase najrpv sa zdalo ze fajn, davala dobre otazky, ale zase nic. Cize stojim na jednom mieste a trapim sa, necakam vela, ale ze sa bude viac pytat, ze sa niekam dostaneme, ze nebudem robit chyby ktore som doteraz robila vo vztahoch. Lenze ja neviem niekedy co hovorit, a ona sa nepyta, nerozobera, proste si vypocuje nieco, nieco poznamena a to je vsetko. Cakam na dalsie sedenie az tri tyzdne a nema to zmysel, a dalej sa topim teraz v depresii. Kedy je cas nechat terapiu tak??robim ja chybu?kde a ako hladat ..?Chodila som v minulosti na terapie ale malo to zmysel. Som sklamana teraz. Urcite ak by mala terapia zmysel necitim sa dnes tak ako sa citim. Co s tym?
