Mám dlhodobejšie problémy s nespavosťou (4 mesiace), k čomu sa pridružujú ďalšie problémy (padanie vlasov, nervozita, beznádej, celková vyčerpanosť, problémy s menštruáciou).
Som 4 mesiace po pôrode a vtedy sa moje problémy začali. Mala som ťažký pôrod, aj počas tehotenstva som veľa vracala. S manželom žijeme v spoločnej domácnosti, samostatne v byte rok aj 3 mesiace, predtým sme nemali skoro vôbec problémy.
Po pôrode som strávila 2,5 mesiaca u svokry a vtedy sa to celé začalo. Manžel nás chodil po práci navštevovať aj cez víkendy. Ale večer odišiel na byt, aby si oddýchol. Nemala som s tým až taký problém.
Ale svokra ma neustále urážala a kontrolovala. Pre objasnenie situácie uvádzam len pár príkladov:
Po pôrode som 2 mesiace kojila, zakaždým sa ma spytovala, či držím správne hlavičku bábätku aj si to preverovala. Nebolo to len prvý krát, ale ustavične. Zo začiatku, keď som ešte nemala skúsenosti s kojením, raz mi malá nechcela pustiť prsíčko, tak ju svokra nasurovo odo mňa odtiahla, takú bolesť som mala, myslela som si, že sa mi odtrhla bradavka. Keď som ju na to upozornila, povedala len „prepáč“.
Malá trpela strašnými kolikami aj refluxom. Detská lekárka jej predpísala kvapky na zmiernenie koliky. Aj s tým mala problém, aby som jej ich nedávala, doslova povedané, aby som ju tým „nezabila“, neustále sa vypytovala, koľko kvapiek dávam. Keď som ich kvapkala, nahlas počítala, až tak ma kontrolovala alebo neviem proste, čo si mám o tom myslieť.
Keď malá grckala, stále mi tvrdila, že som ju nedržala dosť dlho hore vo zvýšenej polohe, hoci som ju držala tak dlho, ako som len vládala. Zakaždým min. 15 min. určite.
Bola som totálne vyčerpaná, v noci som bola na malú sama a boli situácie, keď nevedela zaspať 3 hodiny do ďalšieho kŕmenia a celý čas vyplakávala.
Keď som sa sprchovala alebo bola na WC, stále mi chodila do kúpeľne.
Dokonca mi ani nechcela dovoliť ísť na pár dní domov k rodičom, tvrdila, že malá je ešte strašne maličká, aby neochorela... Taktiež mala problémy aj s naším psom, hoci podotýkam, že psa nemáme v dome, ale na dvore. Keď som si konečne vydobila ísť domov k rodičom (po viacerých dňoch hádky), keď som sa vrátila, mi povedala, že malá nepribrala a že som jej nedávala jesť. Ako matku ma to strašne bolelo a veľmi sa ma to dotklo. Nakoniec po návšteve pediatričky sa potvrdilo, že malá pribrala. Potom bola rada.
Ďalej, keď mala malá strašné vyrážky na tvári, za žiadnu cenu nás nechcela pustiť ku kožnej, hoci pediater nám to vyslovene prikázal. Ja som s malou nevedela ísť sama, nakoľko som bola v zlom fyzickom stave a nemala som k dispozícii auto. Nakoniec po týždňovej hádke súhlasila a maličkej problémy ustúpili.
Keď mala maličká koliky, snažila som sa jej pomôcť, ako som len vedela (masáže bruška, cvičenie nožičkami ... ). Za toto všetko som bola skritizovaná, že načo to robím. Jedine som ju mohla len nosiť a ísť s ňou na prechádzku. Dokonca stále, keď malá plačkala, stále ma posielala len na prechádzku.
Nemala pochopenie ani na to, keď som hovorila, že maličká strašne veľa plačká. Vraj je to normálne a všetky matky si to museli pretrpieť.
Keď prišla za nami moja mama na návštevu, tak sledovala každý náš krok, nemohli sme osamote prehovoriť ani pol slova, stále liezla za nami aj do vedľajšej izby. Potrebovali sme pozrieť na internete 1 autobus, aj do toho sa zamontovala, že prečo nie druhý... Aj k autu nás prišla von vyprevadiť, aby sme sa nemohli ani len v kľude rozlúčiť.
Cez deň, keď maličká zaspala, chcela som ísť na internet poradiť sa, ale väčšinou len pozrieť rady ohľadne starostlivosti o maličkú, keďže som s tým nemala až také skúsenosti – bolo to moje prvé dieťa. Aj s tým mala problém (hoci mali neobmedzený prístup). Že prečo doslova povedané „žbrílam“ po internete a nestarám sa o malú. Pritom som sa o ňu starala, ako som len najlepšie vedela a robím to doteraz.
Stále sme sa hádali a v kuse mi sľubovala, že sa už nebude do nás miešať, len nech sa nesťažujem manželovi. Manželovi, keď som sa pár krát sťažovala, ten len toľko, aby som to ešte nejako vydržala.
Potom som chodila s maličkou raz za čas aj domov k rodičom, ale stále s tým mala problém, či dobre kúrime atď. Hoci sme mali doma v tej izbe teplejšie ako u nej.
Situácia sa zlepšila, keď sme sa od nej odsťahovali na byt. Zo začiatku nás častejšie navštevovala, stále, keď manžel nebol doma. Zobrala malú na prechádzku, ale zakaždým mi niečo vytýkala. Keď som ju brala dolu po vchodových schodoch – máme bezbariérový prístup, zvládla som to úplne v poriadku. Aj vtedy, že prečo nie inak. Ja som ju stále brávala dole, lebo ona je už staršia, aby s tým nemala problém.
Minule, keď sme išli k detskej dr., práve som ju začala obliekať, keď došla. Ona mi začala voňať malej oblečenie – zvlášť ponožky, košieľku aj podbradníček. Všetko som mala čerstvo oprané, tak ma to strašne urazilo.
V nedeľu k nej musíme chodiť na návštevu – na obed. Vtedy mi stále prikáže, aby som malej priniesla mliečko, aby som ju kŕmila u nej.
Aj túto nedeľu mala viacero problémov (prečo som si dala podkolienky, prečo som malú tak obliekla...), ale to som si nevšímala. No dorazilo ma, keď malá vygrckala mliečko a ona mi povedala, že som ju nedržala dosť dlho hore vo zvýšenej polohe. A to už bola asi posledná kvapka do pohára!
Strašne ma trápi, že mi nedôveruje, v kuse ma kontroluje, uráža a kritizuje. Hoci si dovoľujem tvrdiť, že som zodpovedná osoba, dokonca až príliš. Asi to je ten problém. Som dosť citlivá, ale nemôžem za to. Ide mi len o to, aby sa maličká mala čo najlepšie a snažím sa jej všetko zabezpečiť.
Malá si vyžaduje obrovskú starostlivosť, nemôžem ju nechať ani na minútku samu, lebo začne plačkať. Aj najesť sa viem len vtedy, keď zaspí, aj to rýchlo nahádžem do seba, čo ak sa zobudí. Snažím sa všetko čo najlepšie zabezpečiť a ešte ja som tá najhoršia.
Manžel mi len stále povie, že nech to neriešim a on má vážnejšie problémy ako nás „dve“ riešiť.
Som absolútne bezradná, vyčerpaná, lebo neviem spať. Neviem, či je toto normálne, či len ja som príliš precitlivelá. No predtým som takéto problémy nemala.
Už som rozmýšľala aj nad samovraždou, ale samozrejme, že som to nedokázala urobiť a ani to neurobím kvôli maličkej a kvôli svojej rodine.
Momentálne uvažujem nad tým, že sa odsťahujem na istý čas alebo aj natrvalo domov k rodičom, ale neviem, či urobím správne, bojím sa toho.
