Moje ťažkosti spočívajú s dlhotrvajúcou depresiou. Už takmer polroka beriem antidepresíva (Sulpirid Belupo a Coaxil), chodím na pravidelné stretnutia s psychiatrom, ale nevidím žiadne zlepšenie. Je mi lepšie iba vtedy, ak beriem dané lieky, skúšala som ich na jeden deň vysadiť, ale stavy sa vrátili okamžite ako úder do hlavy. Ťažko sa mi zaspáva, trápi ma každá maličkosť, mám neskutočné zmeny nalád. Rada by som sa s niekým porozprávala, ale nemám s kým, nikomu nedôverujem. Stále sa mi striedajú melancholické, smutné nálady s hnevom a absolutným pocitom vyčerpania a nemohúcnosti. Všetkým svojími náladami ubližujem, som neschopná sa rozprávať s ľuďmi, neviem si nič zapamätať a sústrediť sa nato. Začala som si aj písať denníček, na uľavenie, ale tiež nemám z toho dobrý pocit. Rozmýšľam nad návštevou psychológa, ale som presvedčená, že to nemá zmysel. Nebaví ma žiť tento život, bez zmyslu a radosti sa cítim ako prázdna škrupinka ale zase si ho ani nedokážem vziať. Neviem, čo už mám robiť. Neviete mi poradiť nejaké odreagovacie cvičenia? Nechcem celý život prežiť pod vplyvom liekov.
Som mamina 2 detí. Mam syna, kt.bude mať 7r.- v septembri nastupuje do 1 roč.zš a dcéru 4r. Problém mam zo synom v jeho správaní.Ako babatko bol super dieťatko, spinkal, papkal a keď bol hore stále sa usmieval a mal dobrú naladu ako slniečko.Jeho spravanie sa začalo meniť keď mal 2,5 roka...hocikedy nas udrel, papuloval, dajak sa nam to podarilo ututlať v ňom aj keď odvráva sem tam alebo zakričí...V škôlke bol ten istý problém bitky, odvrávanie, učiteľky boli radi keď nebol v škôlke....strašne ma to mrzelo , že prave moje dieťa nemajú radi... ,kde sme s manželom spravili chybu???ako by sme to mohli napraviť???Je strašne tvrdohlaví, keď si niečo zaumieni tak to tak musí byť aj keby sa neviem čo malo stať.Dnes sa napr.pobil s jedným dievčatkom na ihrisku pre zdrap papiera, ktorý si priniesol z domu to dievča mu ho vytrhlo z rúk a on to vyriešil tak že jej vyťahal vlasy...najhoršie je to s ním keď sa nudí zabrda do setričky, pekne sa hraje a on ju provokuje...potom je plač a krik - som s toho už hrozne unavená.Myslím si že je mudručký...strašne rýchlo sa učí a všetko ho zaujíma...už ako 4 ročný ho zaujímal vesmír a encyklopedie...nie rozprávky!!aj rozprávky ma rad len tie s ktorých sa dozvie niečo múdre.Pozná skoro celú abecedu, rad má príklady z matematiky.Z Hračiek si vybera skladačky a také tvorivé alebo ktoré predstavujú rýchlosť.Teraz pôjde do školy nemám strach z učenia, ale s toho ako sa bude správať, že ho učiteľky zase nebudú mať radi...veľa mu dohováram aj ho potrestam napr. mu nedovolím počítač, al. nemôže ísť von.Keď sa hraje často krát som si všimla že sa chce hrať také hry kde sa musí behať,bicyklovať...a vtedy akoby zdivel behá ako divý a tak isto je to s bicyklovaním - minule zrazil jednu ženu tak rýchlo šiel, tak sme mu zobrali bicykel na týždeň.Po týždni možno 5 min.šiel pomaly a potom to bolo to isté išiel ako divý!!Chodili sme aj ku psychologičke, kt. mi dala jedinú radu , aby som ho trestala, ale ani to nepomaha...S manželom sa kvôli tomu veľa hadame sme už s toho vyčerpaný a nemá to konca kraja. Nevieme sa spolu ani porozprávať stále je pri nas, o všetkom chce vedieť, nechce spať v detskej napriek tomu že tam spí aj jeho sestra, ktorá bez problémov spí v detskej.Poraďte nam prosím, ako ďalej, aby z našho syna bolo poslušné dieťa za ktoré sa nemusíme hanbiť, ale naopak byť pyšný.S dcérkou nemame nijaký problém.
Mám 17 rokov a už asi od 14 rokov premýšlam nad tým či som vôbec gay alebo čo. Páčia sa mi totiž starší muži,muži s ochlpením napr. na hrudi,brucho,ruky napr. http://goo.gl/lzndy . Priťahujú ma aj ženy ale nie tak moc ako takýto typ mužov. Proste keď sú starý, majú ochlpenie po hrudi atď. Už fakt neviem prečo a neviem čo mám s tým \"robiť\".
Mam 18 r. ja som bol v detstve hyperaktivny, pocas zakladnej skoly som zle niesol spravanie spoluziakov, bol som nepriebojny a teraz uzivam AD a aj lieky od homeopatky. velmi malo som rozpraval, skoro vobec a aj malo rozpravam. lieky zacali mat prvy ucinok tak sa mi zda, ale vracia sa mi moja hyperaktivita a velavravnost co je az detske. ako maly som bol rozmaznany a vtieral som sa, a nemal som skoro ziadny kontakt so seberovnymi az do zaciatku zakladnej skoly, lebo do skolky som nechodil, rodicia ma nechceli dat medzi ostatnych, pre jednu zavaznu operaciu srdca... a v skole som sa kazdemu vtieral do rozhovorov, vela som rozpraval, usta sa mi nezavreli. po case som sa uzavrel, lebo ma odhanali a neustale upozornovali aby som bol ticho. teraz ked mam 18 rokov sa mi toto vracia a je to pre ostatnych odpudzujuce, mne je to vsak tazko ovladat, ta hyperaktivita nebola specifikovana, mozno som mal ADHD, za neposedne spravanie som bol vsak trestany fyzicky a bol som hodnoteny ako ZLE dieta. Este navyse som trpel komplexom menejcennosti. Jednoducho je na mne vidno ze mam nedostatok komunikacie a pozornost som si vynucoval a aj si ju vynucujem a to je dotierave a odpudzujuce. Avsak ja to neviem udrzat na uzde ta hyperaktivita je tam asi stale a bojim sa co bude dalej, najradsej by som ani nezil, neexistoval. Urcite aj rodicia spravili mnoho chyb, napriklad mama mala moc ochranarsky pristup a nerozvijal som ziadnu fyzicku aktivitu, co by mi mohlo pomoct pri zvladani hyperaktivity a ja som nauceny stale sediet. Bojim sa aby som neprezil to iste ako na zakladnej skole. Asi som mal chodit na specialnu skolu so specialnym pristupom. Nemyslite si? Inak som si vzdycky pripadal ako nevinna obet, mozno je to smiesne. Co mam urobit?
Chcela by som sa poradit ohladom mojho stavu. pred troma rokmi som sa liecila na PP antidepresivami Xanax a paretin. Necakane som ostala tehotna ( pricom nam s manzelom bolo povedane, ze som neplodna, neriesili sme antikoncepciu ). vysadila mi psychologicka lieky zo dna na den, ze si mam tehotenstvo uzivat olnymi duskami. Posluchla som ju, a bolo mi fajn pri pomysleni na nase vytuzene babatko, trosku som sa z tej PP dostala, ale len donedavna. Bohuzial zase som v tej istej situacii ako pred tromji rokmi. Njviac trpi moja rodina, lebo nikam nechcem chodit. Bojim sa a mam zachvaty uzkosti. Momentalne byvame v zahranici a neviem ako mam svoju situaciu riesit, kedze v anglictine sa moje pocity velmi tazko vysvetluju. Poradte mi prosim ako mam postupovat.
Mam problem vo vztahu. Zijem s priatelom v 1 domacnosti uz viac, ako 7 rokov. Deti zatial nemame. Posledne 3 roky je nas sexualny zivot dost na bode mrazu, najprv raz za mesiac, potom za dva, teraz tak raz za pol roka. Vraj ho nedokazem vzrusit ako zena, mysli tym ako partnerka (iny problem v tom urcite nie je). No uz nejaku dobu, mozno pol roka, sa podobny problem zacina prejavovat aj u mna. Hoci je to skvely chlap, stara sa, je mi s nim dobre, rozumieme si absolutne po vsetkych strankach, fakt neviem, kde by som lepsieho hladala, no nedokazem ho uz vnimat ako rovnocenneho partnera, moj vztah k nemu sa prevalil skor do surodeneckej roviny. Beriem ho ako brata, ako najlepsieho kamarata, vadi mi, ked sa ma dotyka, bozkom sa uz vyhybam, sex si uz ani neviem predstavit, o svadbe som prestala hovorit uz davno. Proste neviem, co sa to so mnou stalo. Lubim ho, ale aj napriek tomu si v poslednej dobe casto predstavujem, ako od neho odchadzam, citim sa dobre, ked som sama doma, ked sa mi podari utiect von s kamoskami a kolegynami (hoci jemu to prekaza), predstavujem si kopec muzov v mojom okoli, z ktorych si mozem vyberat, ale mne je dobre samej. Hoci muzi sa mi pacia. Nedavno sme sa pohadali (na margo mojich zevraj castyh vychadzok v poslednekj dobe), povedala som mu, ze citim stereotyp v tomto vztahu, snazila som sa to s nim prebrat, ale jeho jedina reakcia bola, ze ak sa mi tento vztah nepaci, mozem ist. Darmo mu vysvetlujem, ze sa mi paci, ze mi je s nim dobre, len tomu chyba iskra, nepocuva, ma na to svoje vlastne definicie. Proste mi nedava na vyber. Do ziadnej poradne ho nikdy nedostanem, ale mam obavy, ze hoci s nim mam vsetko, po com tuzim, ze to uz dlho nepotrva. Neviem, co mam spravit, aby sa tento vztah este zachranil, velmi by som chcela obnovit to, co bolo medzi nami kedysi. No neviem, ci to este vobec pojde. Ako vravim, laska tam je, ale iskra ziadna.
Po 4roch rokoch vzťahu ma priateľ opustil s tým že ma už nemiluje a nič ku mne necíti. Chodíme spolu od 14nástich.. Bol môj prvý. Ja viem že si možno poviete, že je to len prvá láska. Ale pre mňa to už znamenalo viac, veľmi sme si rozumeli, náš vzťah bol založený na priateľstve, vzájomne sme sa dopĺňali, zhodovali sme sa v názoroch, skrátka neskutočne sme sa k sebe hodili. Predstavovala som si sním celý svoj život a teraz sa s tým neviem vyrovnať. Som na nejakých liekoch, ale nič mi nepomáha, rieším to aj pomocou alkoholu, chvíľku je dobre a príde to zas. Prosím poradte mi ako sa s tým vyrovnať. Nebaví ma takýto život. Bola by som šťastná kebyže sa ku mne vráti, ale viem že to tak nebude...
Mám 15 rokov a mojím problémom je červenanie, čo mám robiť keď - idem po ulici - niekto sa ma niečo opýta , proste keď som stredobodom pozornosti tak očerveniem potom sa cítim nepríjemne. Trvá to asi 3 mesiace.
Tento rok som zo zvedavosti ochutnal fenomén marihuana; nafajčený som bol tak 20-30 krát. Naposledy pred piatimi dňami. Vtedy som to trochu prehnal. Srdce mi bilo ako splašené, až som si myslel, že mám nejaký záchvat. Celý svet sa točil a ja som sa musel držať konárov stromu, pretože som sa bál, že odletím. Necítil som žiadnu príťažlivosť a už som nedokázal rozoznať, kde je zem a kde obloha. Jediné, čo ma udržalo pri živote bez toho, aby som načisto zošalel alebo zavolal sanitku, boli tiché spievanie veršov od Beatles: Turn off your mind, relax in float downstream. It is not dying. It is not dying. Po dvoch hodinách som bol v poriadku, ale na ďalší deň sa mi z ničoho nič začala točiť hlava a chytil som niečo ako \"anxiety attack\". Nebola to panika, ale stres, ako ďaleko to točenie zájde. A toto pokračuje dodnes, teda dohromady už 5 dní. Nezmyselný stres ani paniku už nemám, ale hlava sa mi točí stále. Mám závraty a ďalšie príznaky vertriga. Chvíľami sa cítim úplne v poriadku, najmä keď som vonku a prechádzam sa s kamarátmi, ale akonáhle si sadnem a snažím sa robiť nejakú zmysluplnú činnosť (som študent-programátor), hlava sa mi nesmierne roztočí a ja sa tak nedokážem sústrediť. V noci mám problém zaspať, potím sa (čiastočne aj kvôli momentálnemu teplu) ale hlavne - točí sa mi hlava. A toto neustále točenie hlavy ma oberá o chuť do jedla a o chuť do života.Čo to vlastne je?? Je to len dočasné po užití trávy a prejde to o niekoľko dní / týždňov?? Mal by som navštíviť lekára, prípadne psychiatra?? Ešte raz podotknem, že už nepanikárim a moje intelektuálne schopnosti zostali viac menej nedotknuté. Môj problém no. 1 je vertigo. Keď je to vertigo silné, samozrejme, že mi spôsobuje trochu strachu a depresívnych myšlienok, ale má to ďaleko od panického záchvatu, takže si nemyslím, že mám panickú poruchu.
Moj priatel prekonal pred vyse pol rokom panicky zachvat a odvtedy berie Paretin (myslim, ze 20mg denne). Vtedy sme sa este nepoznali, ja som sa to dozvedela az nedavno. Po pol roku mal lieky vysadzovat, ale citil sa zle, tak mu ich lekar predpisal na dalsi rok. Ked mi o tej liecbe povedal, uvedomila som si, ze ked sme niekde boli, tak prilezitostne pil alkohol. Prebrali sme to spolu s tym, ze to podla mna nie je dobre a vtedy mi slubil, ze tvrde uz pit nebude. To dodrzal, ale vina, ci piva sa nevzdal. Pre mna je kombinacia alkohol a lieky absolutne nemyslitelna a preto mam z toho obavy, aj ked je to, podla jeho slov \"len 1-2 pivka v tejto hurucave\". On tvrdi, ze je v poriadku, ze mu je dobre a ze mu to nemoze uskodit. Ja sa kvoli tomu hnevam a tak vznikaju medzi nami konflikty. Ja mu nechcem rozkazovat/zakazovat nieco, je predsa dospely clovek, zodpoveda si za seba. Ja len mam obavy, co to moze sposobit v buducnosti a nechcem byt s clovekom, ktory si takto hazarduje so zdravim. Ako by som mala riesit tuto situaciu? Nechcem mu davat ultimata, ze odidem, ak s tym neprestane, ale moje argumenty, ze by to robit nemal, aby si neuskodil, zlahcuje a presviedca ma, ze prehanam.
Prezivam velmi tazke obdobie a neviem si s tym sama rady.ako 13 rocna som zacala brat drogy a ako 16 rocna som sa ocitla na lieceni kde som bola az do svojich 18 rokov.Ked som sa vratila moj zivot bol normalny k drogam som sa uz nikdy nevratila snazila som sa podnikat a popritom som studovala urobila som si gymnazium a zila partnerskym zivotom.Myslela som si ze je vsetko ako ma byt ale posledny rok sa moj stav rapidne zhorsil a ja nechapem preco, zrazu som sa zacala strasne uzatvarat do seba, stratila som zaujem o piatelov o sport. Zrazu ma nic netesi zacala som bojomvat s jedlom prestala som jest uplne a vzapeti na to sa prejeddat za posledne 4 mesiace som pribrala 9kg.Drogy ma vobec nelakaju toho sa nebojim ale bojim sa sama seba..neviem pochopit co spusilo tento moj stav. Stale iba doma lezim nic sa mi nechce zacala som studovat psychologiu vzdy ma to velmi zaujimala teraz mam pocity ze zlyhavam, ze niesom dost dobra, ze zas niekoho sklamem, ze zas nieco nezvladnem. Paradoxne v tomto mojom niekedy mam pocit az depresivnom stave (rozmyslam aj nad tym ci ma zmysel dalej takto zit) som si nasla partnera ktory je velmi aktivny, uspesny, komunikativny a vzdelany clovek na urovni...To ze som pribrala neriesi to riesim len ja tym ze s nim nechcem mat sex a ani sa k nemu tulit vidim ze ho to mrzi a snazi sa mi pomoct pocuvat ma zaujimaju ho moje pocity, ale ja neviem mu to povedat..on je naozaj velmi uspesny vo svojom zivote a mam pocit, ze keby mu poviem co vsetko ma trapi a nad cim rozmyslam by ma degradoval niekam inam.. dlho mi trvalo kym som mu dokazala povedat o mojej minulosti, prekvapolo ma ze to zobral s nadhladom a mam pocit ze by mi vedel byt oporou aj v inych veciach... ale je tam ten moj pocit ktory mi nedovoli riesit veci aby o nich on vedel.. pred nim sa snazim hrat divadlo ako nahle odide zatiahnem zaluzie, zacnem sa prejedat a potom placem, nebeiem telefony, nikam nechodim s nikym nekomunikujem,nic nerobim do ucenia sa len velmi tazko premaham... neviem to racionalne vysvetlit .. viem presne co by som mala robit ale nedokazem sa k tomu premoct..najradsej by som sa rozisla s partnerom aj napriek tomu, ze ho lubim, odisla zo skoly, odila z SR a robila nieco velmi daleko od vsetkych co maju tu moc ze mi na nich zalezi..mam tendenciu utekat a na vsetko sa vykaslat, ale viem, ze to by mi stastie neprinieslo... potrebujem radu odbornika...nechcem znovu spadnut na zlu zivotnu cestu a som tomu velmi velmi blizko trapim sa nejem ked jem tak vraciam alebo sa prejedam potom mi je zle..jedno z druhym, nicim si telo aj dusu...
Jedna sa o to, ze nedokazem zabudnut na mojho byvaleho...mozno by na tom nic vazne nebolo, keby tento stav netrval uz vyse sest rokov...mala som medzitym uz par vztahov, ale do nikoho som sa nedokazala tak zamilovat...aj v sucasnej dobe mam vztah, v ktorom som sice stastna, aj napriek tomu mam vsak chvile ked myslim na toho byvaleho...jednoducho mam pocit ze mi aj po tych rokoch stale chyba a istym sposobom ho stale milujem...tento stav ma velmi ubija, lenze neviem co mam robit...chcela by som na to konecne definitivne zabudnut.
Môj problém je myslím dosť nezvyčajný. Týka sa starej mamy, ktorá má 74 rokov. Od decembra bývame spolu v jednej domácnosti, v zrekonštruovanom dome - moji rodičia, brat, ja a babka. Pätnásť rokov sme nepočúvali nič iné, len aby sme predali byt a bývali spolu s ňou. Nakoniec sa tak aj stalo, babka prepísala dom na rodičov, predali sme byt, zo staršieho domu sme spravili krásny nový dom, čiže po hektickom období sme sa tešili na kľud a harmóniu v novej domácnosti spolu so starou mamou. Bohužiaľ opak je pravdou. Dnes je to presne pol roka čo bývame spolu pod jednou strechou, a hádky, krik a urážanie sa máme takmer na dennom poriadku. Nikto by to nepovedal na starú 74 ročnú nevinne pôsobiacu ženu. No jej zatrpknutosť, tvrdohlavosť a neprimeraná hrdosť privádza moju maminu dennodenne k slzám. Keď sa snažím babke dohovoriť ja alebo ocino, tak sme zlý pre zmenu my. Táto žena chce z každej situácie vykorčuľovať ako víťaz, keď spraví chybu, neospravedlní sa, neustúpi - práve naopak, zaútočí a dá vám ranu pod pás, aby mohla byť znovu práve ona obeť. V celom jej živote sa nemala tak dobre ako sa má teraz. Všetky práce na dome, boli financované mojimi rodičmi, zariadili jej novú izbu, v chladničke má všetko po čom jej žalúdok túži, v živote jej nikto nič nevyčítal, aj keď vieme že si za celý svoj život nedokázala odložiť ani cent, ale to je minulosť, žila si svoj život, ktorý nebol ani zďaleka taký svätý, akou svätou mučenicou sa robí ona teraz. Náš problém však spočíva v stravovaní. Babka schudla cca. 10 kíl, a v posledných mesiacoch to začala robiť tak, že zje jeden chlebík na raňajky, potom ju zavoláme na obed keď je náhodou v izbe alebo vonku, ona príde do kuchyne a opýta sa, či si môže dať kúsok chleba ? pritom má ale naloženú polievku a samozrejme pripravené aj hlavné jedlo. Po každom menšom upozornení na chybu, ktorú spraví, a tých robí veľmi veľa, sa ona uzatvorí do seba, zamračená behá po dome, ukazuje pohľadom ako veľmi jej vadíme, a nechce nič jesť. Keď jej povieme, aby sa najedla, o čo jej vlastne ide, tak povie, že ona sa stravuje iba toľko aby aspoň trochu žila, teraz som ju citoval. Ľudia ale nie sú slepí a vidia, že s tou ženou sa niečo deje, ona si proste zaumienila, že nás zničí tým, že prestane jesť, aby ľudia mohli hovoriť, že je zúbožená odkedy spolu bývame. Prosím Vás o pomoc, radu, alebo o akýkoľvek návod na túto situáciu. Hlavný problém je medzi mojou mamou a babkou, pretože maminu bolí to ako sa k nej babka správa, ako neustále klame, intriguje a ruší harmóniu v našej rodine. Babka jednoznačne dáva najavo ako veľmi jej vadí, že bývame spolu, že nemá posledné slovo, že nemôže všetkým organizovať život a že všetci netancujú tak ako si ona povie. Je to veľmi ťažké vysvetliť takto cez písomnú správu, lepšie je raz vidieť ako 100x počuť. Proste sa človeku zdvíha žalúdok nad falošnosťou mojej starej mamy, ona si zjavne neuvedomuje čo robí, že ničí všetkých naokolo, pritom sa snaží byť ona tou týranou, vykrikuje hrozné veci do očí mojej mamy, a hoci tomu nikto nechce veriť, žena ktorá má 74 rokov, vzhľadom bezbranná starenka, je vo vnútri tvrdá skala, s diabolskými myšlienkami, a slovnou zásobou človeka v najlepších rokoch. Prosím Vás o radu ako by sme mali postupovať, lebo takto to bohužiaľ nebude môcť ďalej v našej domácnosti fungovať, a taktiež Vás prosím o radu, ako prinútiť starú mamu začať znovu pravidelne jesť, lebo podľa mňa je to jednoznačná psychická porucha.
19-ročný syn je už cca 10 rokov sledovaný psychiatrom. Máva depresie, najmä vo vypätých životných situáciach. V jednej takej sa práve teraz nachádza, jeho psychický stav je hrozný a neviem, či je to dôsledok alebo príčina, ale rozhodol sa, že už nebude brať lieky ani navštevovať lekára. Existuje nejaká možnosť, ako by som ho k tomu mohla ja donútiť?
Asi pred vyse mesiacom sa ku nam nastahoval priatelov brat, nasiel si na blizku pracu, a z rodicovskeho domu by sa mu len tazko dochadzalo vyse 80km do prace. Je to sice len docasna situacia, no mame 21.5 mesacnu dcerku. Svagor sa nastahoval do jej detskej izbicky, kde sa hravala, no este stale spinka s nami v spalni. Ide o to, ze zacinam mat z neho depresie, ma ine navyky ako my, 3 roky sa snazim robit si v domacnosti poriadok a teraz je to vsetko fuc...nehovoriac o jeho smradlavych veciach...nasmradla cela detska izba...za cely cas si nedal oprat nic, okrem ponoziek, ktore si perie, pretoze mu hrozne smrdia nohy a tenisky mava na balkone. Priatel si robi zo mna nepriatela, pretoze on to inak vnima..je to jeho brat, ok, ja mu to nezazlievam, ale pre mna je to stale cudzi clovek, ja po nom umyvam vanu, wc,cely byt.. neprispieva mi ani cent na domacnost, stravuje sa aj z nasho, lebo moj mu ponukne jest..pije nasu kavu, pouziva vsetko nase, pritom ani nic do domacnosti nekupuje..Strasne ma to trapi, nakolko platime drahy podnajom, a ledva prezivame z mojej materskej.. samy mame malo, musime si poziciavat..Teraz zacali pracovat aj v noci, cele dni prespi, dcerka sa uz boji chodit hrat do izbicky, predtym sme sa tam hravali, hracky si prinasa do obyvacky...Narusil nam nase sukromie, i ked teda len mne a malej.. Som z toho uplne zufala, a obcas sa mi protivy ist z vychadzky aj "domov" ...pretoze uz pocit domova nepocitujem...pripadam si tu ako piate koleso u voza, ako na navsteve u dvoch bratov..ak sa snazim s priatelom diskutovat na tuto temu, tak zacne na mna kricat, ze ved tu nieje rok, a ze co mi stale vadi, ze snad nenecha brata na ulici..no je to mesiac co je tu, ale mam pocit, ze nema v plane odist, teraz dokonca pouzivame jeho pocitac, lebo nas bol pomaly..a ten chcu dat ich otcovy..vraj si ho potom od neho kupime.. Poradte mi prosim, ako sa nezblaznit z tejto situacie, ako pripadne preckat jeho pobyt?
Po dvoch rokoch na materskej dovolenke sa vraciam do prace, je to praca, ktora ma bavi a rada ju robim. Problem je v tom, ze sa neviem zbavit pocitu, ze manzel a svokra sa nedokazu o mojho syna postarat tak dobre ako ja, mam pocit, ze oni nevydia nastrahy starostlivosti o dvojrocne dieta. Moze to byt tym, ze som az prilis naviazana na syna a stale sa o neho bojim?
Posledných pár mesiacov neviem čo so sebou. Deje sa v mojom živote viacero zmien, ale nič nie je až také závažné. Napriek tomu som neustále nervózna, najmenšia maličkosť ma dokáže rozčúliť, často mám chuť plakať aj keď neviem prečo, niekedy ma chytajú pocity paniky alebo apatie. Snažím sa to pred okolím skrývať, ale to sa nedá do nekonečna. Priateľ sa mi tiež snaží pomôcť, ale nevie ako. Myslíte, že je to stav, ktorý môžem skúsiť vyriešiť väčšou relaxáciou, alebo by som mala predsalen navštíviť odborníka?
Mám 16 rokov a uz zhruba týžden mám problemy s dychanim, co si myslim ze má na svedomí psychika. Zacalo to v skole, ked som náhle pocítila, že sa nemožem nadýchnuť, hned nato sa mi začala točiť hlava a myslela som že asi odpadnem....Odvtedy som si začala uvedomovať, že dýcham. Začala som dýchať vôlou. Ked som zaneprázdnená tak to, že dýcham ani nevnímam, ale ked som v pokoji, alebo ked zaspávam tak musím mysliet na to aby som dychala, bojim sa, že ked prestanem dýchať, tak sa udusím. Vacsiu cast tejto noci som nespala, len preto, ze moja mysel bola zaneprazdnená vedomím, že dýcham. Ja uz neviem, co robit, stále sa musim sustredit len na tu jednu vec. K psychologovi ist nechcem lebo by mi dal isto nejake antidepresiva, čo si myslím že by malo vela vedlajších učinkov a zase ja niesom blazon. Ale nieco s tym robit musím lebo teraz sa musím sustrediť hlavne na skolu a nie na to ze dycham.
Moj problem spočíva v tom či mám oznámiť kamarátke že nemám záujem o nič bližšie len o kamaratstvo, ak by bola opačná situácia tak by som jej to samozrejme povedal. Náš kamarátsky vzťah je veľmi dobrý a nerád by som oňho prišiel na druhej strane ja sa snažím pohybovať v určitých mantineloch kamarátskeho vzťahu a práve to ju irituje že to trvá tak dlho a to nevedie k tomu k čomu ona chce..snažím sa byť dobrý kamarát ale už som v situácii že čokoľvek iné ako partnerský vzťah bude pre ňu obrovským sklamaním. Keď sme sa spoznali som to neriešil, postupoval som ako predtým - vždy som sa správal milo ku každej sympatickej babe aj ku takej ku ktorej som nič necítil a ešte nikdy som nepotreboval hovoriť priamo že medzi nami nikdy nič nebude, stále stačil nejaký signal a moja pasivita a tá osoba sa takticky stiahla..a vždy som si myslel že pre sebavedomie ženy je lepšie keď si myslí že chlapovi dala košom ona ako keď by to malo byť naopak.
Mám 30 rokov a problém s psychikou - čoraz častejšie panikárim pri sexe. Síce sa ľahko vzruším, ale pri pohlavnom styku som napätý, ľahko strácam koncentráciu, cítim strach, prerastá to do paniky až hnevu. Pochopiteľne vtedy je vzrušenie preč a prídem o erekciu. Vyviesť z rovnováhy ma vie veľa vecí, napríklad že mi je zima, že sa mi neleží pohodlne, že počuť nejaké zvuky, mucha v miestnosti, že zazvoní telefón... Najčastejšie ma rozhodí chlad na nohách alebo ak ma manželka nejak pritlačí - vtedy mám doslova chuť odhodiť ju od seba. Nebolo to vždy, začalo to občasne cca v lete minulý rok, najhoršie to bolo v zime keď som bol takmer 2 mesiace \"nepoužiteľný\", bol som ako \"vypnutý\", nepomohol mi ani pohár vínka pred sexom na uvoľnenie, dokonca mi nezabral ani Cialis. Na jar sa všetko zlepšilo, sex bol OK, no teraz sa moja panika zase vracia. Dnes som mal zase neúspešný pohlavný styk, pocítil som prudký nával nervozity a mal som proste chuť vyskočiť z postele a ujsť. Cítim že sa to znovu vracia, prosím viete mi pomôcť a povedať čo s tým robiť?