Autor PhDr. Zoltán Šafran

Nervozita, depresívne stavy a nechuť do jedla

Mam problem ktory trva uz ani od juna az doteraz (marec) neviem z coho to mam , zacalo to tym ze som zacala byt nervozna z nicoho nic akoby som sa niecoho bala, v tom case som brala aj antikoncepciu ktoru som vysadila lebo mi bolo povedane ze ju mam vysadit lebo to mohla sposobit ATK, mala som strasne depresivne stavy, nejedla som, schudla som a bola som ako bez zivota.. po vysadeni mi zacinalo byt lepsie, prresla som neurologom, CT, bola som aj u psychologa a nakoniec u psychiatra ktori mi povedal ze mozem trpiet aj silnym predmenstruacnym syndromom a ze tie stavy mi sposobila antika. lenze ja ju uz neberiem isty cas a stale som napata a mam uzkostne stavy, potom to prejde a potom zas,, lenze ja netusim z coho to mam fakt som zufala uz.. ci to je tym ze nemam v poriadku s hormonami a preto som naladova a depresivna alebo z toho ze som uz cca rok doma aleb co,niekedy mam take myslienky ze sa stane nejaka samovrazda a potom ze aj ja ju spacham a take ... a zlaknem sa tej myslienky potom stale nad takym mi ide hlava....teraz zas som nedostala menzes a opat mi je zle.

Som stále strašne unavená a chce sa mi spať

Chcela by som poradiť, či by som mala navštíviť lekára a čo by mohlo značiť, keď som stále strašne unavená a chce sa mi spať. Som darca krvi, často ma vyraďujú kvôli nízkemu tlaku a mávam málo železa. Beriem tabletky, ktoré mi predpísali. Ale necítim zmenu. Nejem mäso už 15 rokov, chcela by som sa k tomu vrátiť, lenže som si veľmi odvykla a neviem sa do toho donútiť. V práci som nesústredená, unavená, často sa mi točí hlava. Denne cestujem do práce 100 km, ale snažím sa spávať aspoň 6 hodín. V práci som nespokojná, nakoľko moja práca nie je ocenená, ani finančne ani pochvalou od vedúcej, som veľmi ochotná a ľudia to zneužívajú a tak sa cítim, že každému robím len služku, uplne som unavená z toho a ešte keď niekto niečo nemá ako na tanieri, tak na mna frfle. Mám 28 rokov. Myslíte, že je potrebné navštíviť lekára, alebo len jesť mäso? ako začať?

Asi som závislá na partnerovi

Mám 21 rokov a som s priateľom 4 roky a asi som na ňom závislá neviem si pomôcť. Ráno keď vstanem moja prvá myšlienka je on , cez deň taktiež, a večer ked zaspávam znova to isté vkuse na neho myslím čo robí kde je. Na iné veci sa poriadne ani nesústredím. Je mojím vesmírom. Proste ho neskutočne ľúbim samozrejme že aj on mňa, podržal ma vo veľmi ťažkých situáciách za to som mu vdačná. Nemám žiadne koníčky a von chodím raz za čas s babami na kávu no nie často,možno je to aj tým že som v hroznej situácii nemám prácu pretože sa starám o mamu lebo má nádor na mozgu čiže ju opatrujem za to síce dostávam peniaze ale starám sa ešte aj o brata ktorý má 6 rokov. to ma veľmi trápi. Mama sa rozviedla ked som mala 10 rokov čo bol pre mmna hrozný zážitok. nemohla som mať oboch rodičov naraz bolo to fakt deprimujúce. A preto som šťastná že mám partnera ktorý pri mne stojí a ktorý mi dáva oporu a lásku lenže ja to s tou láskou asi prehánam lebo už som stratila aj väčšinu kamarátok kôli nemu. Ked môžme stále sme spolu on chodí do práce a ja velmi žiarlim ked je s kamaratmi vonku alebo ked ide niekam chcem aby bol stále somnou... Možno je to aj tým že sa naši rozviedli ja neviem ale potrebujem pomoc

Už dlhšie trpím depresiami a častými zmenami nálad

Už dlhšie trpím zákernými depresiami a častými zmenami nálad a začínam s posledným riešením ktorému verím že mi určite aspoň čiastočne pomôže zmeniť kvalitu života. Snažím sa vyhýbať veciam ktoré ma deprimujú. No jedna vec z tých, ktoré ma deprimujú je jeden môj kamarát, spolužiak. Od škôlky som všade chodil s ním až po SŠ. Už na ZŠ som sa tešil, že sa ho konečne zbavím, že pôjde na inú školu ako ja. Ten spomínaný kamarát je úplný asociál, nevie sa správať v spoločnosti, nemá záluby a všade chodí za mnou. Kvôli mojej dobráckej povahe a inteligencii, som si vybudoval isté zázemie, tak ako medzi spolužiakmi tak aj u učitelov. Lenže moje depresívne nálady, dokážu to všetko úsilie a všetko zničiť. A tak iba sledujem, ako ten môj kamarát kvôli mne začal byť oblúbený medzi učiteľmi, sledujem už od základnej školy ako sa vôbec nič neučí, popritom má samé jednotky a ja si všetko musím pekne vydrieť. Neviem sa ho zbaviť, všetok úspech čo nedokáže dosiahnuť sám, má kvôli mne. Na hodinách sa častokrát netvári ako kamarát, keď mi vie diplomatickou cestou spraviť zle, že mi pri odpovedi prihorší lebo čo on povie, to je pre učiteľa sveté. Kedže mám depresie a časté zmeny nálad a zrejme introvertnú povahu, nedá sa odo mňa čakať zretelná a plynulá odpoveď. Najnovšie mu všetci učitelia radia, aby išiel na tú VŠ kde chcem ísť ja, lebo je najlepšia. Obaja sme technicky zameraný no len pomyslenie na to, že by som mnou mal chodiť na vlak, chodiť do jednej triedy nebodaj byť v jednej izbe na internáte mna totálne psychicky rujnuje! Ako som spomínal, je veľmi nespoločenský, všetkých kamarátov má vďaka mne a vlastných si sám nenájde kedže ako som spomínal, nemá žiadne záujmy. Je fyzicky veľmi protivný keďže nedbá na svoj zovňajšok. Ešte sa mi nestalo, že by mi niekto smrdel alebo by mi pohľad na tú osobu nadvyhoval žalúdok. Prosím, poradte, čo mám robiť, momentálne ani nič iné nerobím len sa ho rafinovane snažím presvedčiť aby išiel na inú VŠ. Ja to proste nedokážem, si povedať, že on proste neexistuje alebo ho poslať do ... ale myslím že ani to by nepomohlo.

Už dlhšie trpím zákernými depresiami a častými zmenami nálad a začínam s posledným riešením ktorému verím že mi určite aspoň čiastočne pomôže zmeniť kvalitu života. Snažím sa vyhýbať veciam ktoré ma deprimujú. No jedna vec z tých, ktoré ma deprimujú je jeden môj kamarát, spolužiak. Od škôlky som všade chodil s ním až po SŠ. Už na ZŠ som sa tešil, že sa ho konečne zbavím, že pôjde na inú školu ako ja. Ten spomínaný kamarát je úplný asociál, nevie sa správať v spoločnosti, nemá záluby a všade chodí za mnou. Kvôli mojej dobráckej povahe a inteligencií, som si vybudoval isté zázemie, tak ako medzi spolužiakmi tak aj u učitelov. Lenže moje depresívne nálady, dokážu to všetko úsilie a všetko zničiť. A tak iba sledujem, ako ten môj kamarát kvôli mne začal byť oblúbený medzi učiteľmi, sledujem už od základnej školy ako sa vôbec nič neučí, popritom má samé jednotky a ja si všetko musím pekne vydrieť. Neviem sa ho zbaviť, všetok úspech čo nedokáže dosiahnuť sám, má kvôli mne. Na hodinách sa častokrát netvári ako kamarát, keď mi vie diplomatickou cestou spraviť zle, že mi pri odpovedi prihorší lebo čo on povie, to je pre učiteľa sveté. Kedže mám depresie a časté zmeny nálad a zrejme introvertnú povahu, nedá sa odo mňa čakať zretelná a plynulá odpoveď. Najnovšie mu všetci učitelia radia, aby išiel na tú VŠ kde chcem ísť ja, lebo je najlepšia. Obaja sme technicky zameraný no len pomyslenie na to, že by som mnou mal chodiť na vlak, chodiť do jednej triedy nebodaj byť v jednej izbe na internáte mna totálne psychicky rujnuje! Ako som spomínal, je veľmi nespoločenský, všetkých kamarátov má vďaka mne a vlastných si sám nenájde kedže ako som spomínal, nemá žiadne záujmy. Je fyzicky veľmi protivný keďže nedbá na svoj zovňajšok. Ešte sa mi nestalo, že by mi niekto smrdel alebo by mi pohľad na tú osobu nadvyhoval žalúdok. Prosím, poradte, čo mám robiť, momentálne ani iné nerobím len sa ho rafinovane snažím presvedčiť aby išiel na inú VŠ. Ja to proste nedokážem, si povedať, že on proste neexistuje alebo ho poslať do ... ale myslím že ani to by nepomohlo.

Jedná sa o poruchu príjmu potravy?

Potrebujem poradiť či sa jedná o ppp, ak celý život mám nadváhu, viac hladujem, jem normálne porcie a stále je to len o obezite. Mám 39 rokov, 154 cm, 71 kg a moja denná strava je : ráno žemľa so šunkou, o pol tretej - obed to isté a do rána nič. Takmer celý život fungujem na reštrikcii stravy. Neprejedám sa, jem normálne porcie, akonáhle prejdem na pravidelnú stravu 3x resp viackrát denne priberám... Niekedy mám doslova odpor k jedlu. Už som bezradná, najradšej by som nebola, v minulosti som sa už liečila na osteoporózu. Lekári si myslia, že sa prejedám. Lenže u mňa je to skôr o nedostatočnom pohybe, ale ten sa bohužiaľ kvôli handicapu zväčšiť nedá. Jem strašne málo a o pití ani nehovorím, niekedy je to menej ako 0,5l tekutín denne, doslova živorým, mám stabilizovanú subklinickú hypotyrezu v liečbe, depresiu. Čo môžem urobiť pre zlepšenie svojho stavu?

Strašne sa viem rozčúliť, mám často výbuchy hnevu

Mam taky problem strasne sa viem rozculit mam casto vybuchy hnevu , kricim , trieskam dverami , som zuriva ale niekdy som nikomu neublizila trapia ma vela veci mam aj depresie problemy v rodine zistila som ze mam falosnych priatelov nemam sa skym porozpravat som uz zufala chcela by som s tym poradit ci mam ist ku svojej obvodnej doktorke a povedat jej to aby ma poslala ku psychlogovi alebo mam ist uz rovno ku psychologovi ... jedine co mi pomaha je neurol nic ine alebo mi poradte ako sa mam ovladat....

Mám ploché nohy a Pes Planus

Mam ploche nohy a pes planus je mozne aby ma z tejto choroby boleli aj lytka? Mam aj krce v nohach pocit tazkych noh a niekedy ma priserne bolia nohy od chodenia a robia sa mi aj modriny okolo zil zily su na vrchu a je to opuchnute.Moze to byt aj zilove ochorenie? Reumatologicke vysetrenie mam, udajne v poriadku.

Bolesť na hrudi a malátnosť

Mam 2O rokov a uz pred 4 rokmi som bol hospitalizovany v nemocnici lebo som sa citil velmi zle, mal som tlak cez 170/100, tep 130 v pokoji. Nenasli mi pricinu a tak mi kardiolog predpisal concor. Tazkosti presli, sem tam mi vecer bolo zle, z casu na cas mi preskocil tep. Po dosiahnuti 18tich rokoch som si musel zmenit obvodneho a zmenil som ajj kardiologa. Opat som mal mensie tazkosti, sem tam bolest pri hrudi,citil som malatnost. Tak mi nova kardiologicka predpisala Vasocardin, beriem pol tabletky denne. Mal som aj EKG holter, cez neho mi zistila sinusovu tachykardiu, juvenilnu hypertenziu a obcasne palpitacie. Asi pred 5 dnami som si vecer trosku vypil a na druhy den som rano nezobral vasocardin. Vecer mi prisli strasne zle, citil som cudny pocit na hrudi a srdce nabralo vysoky tep, a strasne silno buchalo, bol som vystraseny cely som sa klepal, mal som strach zo smrti. Po prichode sanitky mi podali infuzie, zlepsilo sa to, doktorka do spravy napisala ze vyrazna psychicka nadstavba. Od toho zachvatu som sa citil cudne mal som cudny pocit v hlave, vzdy citim ako mi bije srdce. Pred 3 dnami som dostal dalsi zachvat, cestou domov, po cca 10 minutovej chodzi, ale nejak som to predychal a pomaly som dosiel domov a preslo to. Vcera prisiel dalsie zachvat, cestou von asi po 10tich metroch od domu mi nieco strieklo v hrudi, mal som blby pocit v hlave ale nevenoval som tomu nejak pozornost. Po dalsich cca 100 metroch mi prislo celkovo zle, zacitil som velmi cudny pocit v hrudi nieco mi tam strieklo a akokeby sa tam neico upchalo taky pocit to bol, srdce mi naskocilo na cca 140 tepov, pulz bol strasne silny, tazko som dychal, zavolal som si sanitku. Mal som pravu ruku mierne fialovu. Podali mi infuzie a prepustili domov rovno zo sanitky. Bol by som rad keby ste sa k tym zachvatom vyjadrili co to moze sposobovat. Taktiez som cital aj o panickej poruche, mam podobne symptomy az na to striekani do hrude.

Strach z neznámych detí a okolia

Mám 8 ročnú dcéru, ktorá od malička ťažko znáša zmenu prostredia a kolektívu. Ako 3 ročná ju v MŠ sknokautoval jeden 5 ročný chlapec a odvtedy to asi pretrváva - strach z neznámych detí a okolia. Školu už máme druhý rok tú istú, kedykoľvek keď som chcela rozprávať s triednou o dcerinych problémoch tak som bola odbitá, že to je môj a jej problém a že ak to cítime máme to riešiť sami. Dieťa veľa o škole nehovorí, je tam ako vymenená, proste za bránou školy je z nej úplne iný človek - uzavretá, tichá. Doma sa jej ústa nezatvoria. Prvú triedu sme zvládli s 3 dvojkami, tento rok došlo k zhoršeniu a naviac odmieta v škole jesť (skoro na 100 %) desiate. Je vychudnutá a slabá. Ako sa stravuje v jedálni netuším, po minuloročných skúsenostiach "s ústretovosťou" zamestnancov školy sa nepýtam. Triedna učiteľka má podľa mňa veľmi vysokú latku, písomky a aj domáce úlohy sú podľa môjho názoru objemovo a náročnosťou vysoko nad priemer - deti v triede sú normálne a nie s nadpriemerným IQ. Kvôli tomu, že ju jedna spolužiačka vyfackala, keď nevyhrali vybíjanú na TV sme začali chodiť ku psychologičke, hoci podľa môjho názoru tam patrí dieťa a rodičia tej spolužiačky (mimochodom medzičasom sa už za tú facku dcére ospravedlnila). Toto isté dievča proti dcére v triede aj v školskom klube rozpráva hlúposti typu: tá nevie ani rozprávať, tej nič nehovorte a nehrajte sa s ňou. Riešili sme to už minulý školský rok, ale znova sa to opakuje, naviac trieda je na 80% chlapčenská, je tam krik a kadečo iné, čo súvisí s chlapcami (bitky, šarvátky a podobne). Triedna učiteľka je na môj vkus veľmi chladná bez prejavu citov a moje dieťa len kopíruje správanie učiteľky, keď je ona bez pocitov, budem aj ja - najhoršie je, že dcéra odmieta v škole jesť aj prinesené desiaty a v dôsledku toho je zoslabnutá a vychudnutá. Akonáhle je v domácom prostredí, je znej úplne iné dieťa. Podľa psychologičky má dcéra nejaký problém - poruchu učenia, ešte potrebujeme absolvovať testy učenia, aby nám povedala, o čo ide. Uvažujeme nad zmenou školy - a zrejme to bude škola súkromná. Čo mi poradíte v takomto prípade?</br></br> Podľa môjho názoru, ako matky, ktorá dieťa pozná od narodenia, potrebuje dcéra iba citlivý prístup a zrejme aj individuálnu starostlivosť v prípadoch, keď jej nejaké veci "nejdú" tak ako si predstavuje. Trpí veľmi jej sebavedomie. Pokiaľ ju pochválime, tak je schopná obrovského výkonu. To mi chýba u pani triednej učiteľky najviac.

Tŕpnutie tváre, krku a hrude pri počítači

Môj problém je taký, že keď sedím asi hodinu pri počítači, príp. pozerám filmy na mobilnom telefóne, tiež asi hodinu, začne mi tŕpnuť tvár, krk a hruď. Musím odísť od počítača a aj tak tento stav potom trvá ešte asi hodinu, pokým sa moje telo dá do normálu. Tieto stavy mám asi pol roka. Tiež keď som v blízkosti veže vysokého napätia dostávam kŕče do tela ako keď človeka "kopne" prúd, zástavy dýchania, zrýchlený dych.

Syn máva záchvaty

Mám 11 ročneho syna. Super žiak vyznamenaný, ale posledný polrok máva záchvaty. Z ničoho nič sa zahladi začne plakať a celý sa trasie. Najprv to trvalo chvilu kým som ho ukludnila, ale postupne sa to predlžuje a mám problem ho ukludniť.

Bývanie so svokrovcami

Byvam so svokrovcami a uz mi z nich coraz viac preskakuje... Mam uz take stavy ze mam chut vsetko rozbijat stale placem a od kedy byvame s nimi sa mi zhorsila aj psoriaza... Co mam robit...Na odstahovanie nemam peniaze a oni na mna utocia stale ked je manzel v robote...

Hypertrofická kardiomyopatia - problém nájsť si prácu

Chcem sa opýtat nakolko mi nikto nevie poradit mám od roku 2004 Hypertrofickú KMP so zmenami na Ekg zväčšenie srdcovej svaloviny a fyzickou zátazou sa ten sval viac zväčšuje. Preto mi lekári neodporúčajú robiť akúkolvek fyzickú namáhavú prácu. No lenže teraz neviem ako sa uživit aby som neostal bezdomovec keďže som vyučeny maliar natierať a ucitel vychovavatel ani jedno s tychto povolani nieje vhodné pre súčasny stav srdca prvá fyzicka zataz a druhá stresové situacie a casto aj treba byt fyzicky fit hlavne ak mate slapat kazdy den do schodov a ustrázit tak zive deti. Pre lepsie posudenie co by som mohol robyt vam popisem co viem,zalubi zaujmy a ine. Tak mam vodičak sk B. , naučil som sa kreslit možete vidiet vzorku na FB Marcel Gulai , čokolvek len je vtom hačik neviem tvorit len reprodukujem kopírujem alebo kombinujem. A inak anglicky neviem ani nemam na kurz ani na ine kurzy nemam dokonca ani peniaze ani čas lebo ak aj nieco zarobim nemam cas studovat ak by som studoval nemam kedy zarabat a vlastne ani neviem ako a kde kedže už na stavbach ani inde nemozem. Viete každy kto mi doposial radil ma posielal dalej do skoly alebo na kurz ale zrejme zije este myslou v komunizme lebo vtedy by to slo ale mne nema kto financne pomahat ked zaplatim akykolvek kurz nemam potom na najom stravu alimenty a dlhy. A povedzme si pravdu ochotu u uradnikov na UP nenajdeme a obzvlast ak zijem v inom kraji kde mi nepatria vyhody domacich. Okrem toho kolký s kurzou najdu naozaj pracu kolkí z tých co su takto chory. A hlavne aky kurz je vhodny pre moj stav. No kedze som uz pisal ze na kuzy nemam peniaze cas ani mi v nedaju moznost lebo trvali pobyt mam v inom meste. Take su zakony. Co teda ako zarabat? Mozno si poviete vyhovara sa ale ak viete co je to zit s vedomim ze vam zubata dycha na krk a nemozete sa pritom vzdat lebo najom jedlo alimenty dlhy .a ktomu vedomie ze sa vam prevratil zivot a opustili vas blizky ludia ste odrazu sam nemozete robit co vas bavi a zivi a tak vznikaju aj dlhy. Je to Božia milost ze ma to ešte nepolozilo a ze este zijem.

Bezdôvodné pocity smútku, plačlivosť

Budú tomu už 2 roky, kedy pocitujem tieto stavy. Ani neviem ako to mam popisat. Casto sa mi chce plakat, hocico ma rozplace a neviem si s tym dat rady. Zacalo sa to vtedy, ked som nastupila do novej prace, ktora je dost psychicky narocna - je to praca so seniormi. odvtedy som zacala mat tieto pocity, ale neviem, ci to je tou pracou, len vravim, ze sa to zacalo v tom case.Mozno tomu nieco predchadzalo a zmena prace tomu len dopomohla. Neviem . Pytam sa sama seba. Tym predchadzanim mam na mysli nezhody s manzelom, ktorymi sme presli - casto sme sa hadavali aj pomyslali na rozvod. Momentalne musim povedat, ze sa mozem manzelovi zverit so svojimi problemami a on mi je oporou. Navstivila som lekarku a ta mi predpisala SERLIFT, ktory som brala a bolo mi fajn az na to, ze som sa citila tak dobre, az som mala pocit, ze som lahostajna voci viacerym veciam(napr. cviceniu, ktore milujem - prestala som cvicit, pribrala som - bolo mi to jedno). Lekarka mi neodporucala presatt s liecbou no aj napriek tomu som prestala a cca po roku som pomaly SERLIFT vysadila, ze som ok. Co som aj bola - ale iba do casu. Zacala som opat cvicit a chcela som ho vysadit najma preto, aby som nebola odkazana na lieky, ale aby som vedela sama zvladat svoje problemy. Teraz ho neberiem, iba vtedy ked uz citim , ze je zle ako je tomu aj teraz. Poberiem ho napr. mesiac - dva a znova vysadim(viem, ze to nie je spravne). No ale aby som popisala pocity.Je mi luto za minulostou, ze nic nie je ako bolo kedysi, je mi luto ako starneme, ako nam deti rastu(uz viac nie su babatka),je mi proste smutno z toho, ze je tu uplne iny svet. Zaroven mam ale obavy o buducnost, o to ake to bude ked deti vyrastu, ci ich zvladnem, ci zvladnem ked niekto z mojich blizkych umrie a pod. Ja to neviem velmi dobre popisat. Je mi smutno len pri pocuti nejakej starej skladby - napr. George Michael - Merry Christmas. Vianoce milujem, ale vobec sa na ne tento rok netesim. Nevyhladala som zatial psychologa ani psychiatra preto sa obraciam na Vas s nadejou, ze mi poradite. Viem, ze zivot s liekmi je jednoduchsi - vtedy ma nerozplakalo nic, ale nechcem byt vkuse na liekoch.

Problémy v práci, vo vzťahoch a v škole

Od začiatku roka nie som vo svojej koži. Koncom minulého roka som zažila mobbying v práci, neustále spochybňovanie, očierňovanie, začala som trpieť nespavosťou. Nakoniec som z práce odišla (bez nejakého humbuku) a prijala inú pozíciu. Nebola som si tým rozhodnutím veľmi istá, práve naopak, blížili sa štátnice, ale išla som do toho kvôli príjmu a pocitu záväzku. Prírava na štátnice bola hrozná, zrazu som sa popri tom všetkom ťažko sústredila, nevedela som s DP pohnúť, chytala ma panika. Popri tom som sa snažila aj pracovať, ale nešlo to ...myslela som na školu. Štúdium som ukončila, ale myslím, že som mohla mať lepšie výsledky. Počas leta sa pridružili ďalšie problémy vo vzťahoch, zhoršila sa mi nespavosť a odvtedy nedokážem nájsť \"pokoj\".Len sa trápim. Túžim byť opäť tou babou, ktorá problémy zvládala, cestovala, smiala sa, bola silná a pomáhala iným. Teraz o sebe pochybujem aj v úplných hlúpostiach, mám ťažkosti s rozhodovaním, som ľahko ovplyvniteľná, precitlivelá, neverím si a už vôbec sa nespoznávam. Nedokážem poriadne pracovať, študovať, tešiť sa zo života. Dobre sa cítim doma, s pevným programom, bez akéhokoľvek stresu a konfliktov. Chcem mať konečne v živote poriadok, ale neviem, kde začať, čo začať riešiť ako prvé a odkomunikovať tak, aby som nakoniec neprišla o všetko (zamestnanie, priateľov, rodinu).

Neviem sa sústrediť pri učení

Mám 19 rokov a študujem na Strednej zdravotníckej škole - odbor farmaceutický laborant. Študujem tu predmety ako napr.: príprava liekov, farmaceutická chémia a analýza liečiv, farmakognázia, farmakológia, jazyky, v prvých ročníkoch aj matika a fyzika, ... O pol roka ma čaká maturita. Už dlho zvažujem, že by som chcela byť raz doktorka, možno kožná (dermatologička). Po mature si chcem dať pauzu, určite aspoň rok a zamestnať sa v lekárni ako laborantka. Slušne si zarobím a popritom by som sa chcela poctivo začať učiť na prijímačky na túto školu. Je tu však ALE. Od tretieho ročníku ma už \"až tak\" nebaví učiť sa, čo by mohol byť veľký problém. Neviem sa sústrediť, keď sa učím. Rozmýšľam často nad úplnými banalitkami - ako byť krajšia napr. :D dosť ma baví starať sa o seba, pekne vyzerať, chalani... oh nepokračujem. Ale vždy si poviem, koho vlastne baví učiť sa? A je tu ďalšie ale. Chémia je pre mňa náročná (preto sa ani nepokúšam dostať sa na farmáciu, na ktorú je môj odbor zameraný), detto matika a fyzika. Ale ostatné predmety myslím, že by u mňa nemuseli byť problém. Myslíte, že by som túto školu mohla napriek týmto negatívam zvládnuť?

Problémy vo vzťahu

Mam 34 rokov a moj zivot srazu nema zmysel . S priatelom som zila 13 rokov. Bol moja prva laska a ja jeho, boli sme kamarati 5 rokov pred tym nez sme si spolu zacali. Vsetko nam islo od ruky, dvaja velmi uspesni ludia, kopec kamaratov, fungovali sme ako manzelsky par. Kupili sme si spolu krasny dom v lukrativnej strvti a vela sme cestovali. Vela sme sa spolu smiali a aj po 13 rokoch bol sex stale super a casto. Mali sme spolocne konicky a vzdy sme sa mali o com rozpravat. Potom prisli problemy a kedze ani jeden z nas nemal predosly vztah (seriozny), nevedeli sme ako ich riesit. On ublizil mne a ja som mu nevedela odpustit a potom som mu ja ublizila. Rozhodli sme sa ze pojdeme od seba a uvidime co to s nami spravi, ci sme spolu len zo zvyku alebo to je laska. Odvykla som si od neho, ale stale sme si kazdy den pisali a telefonovali a ja som si uvedomila ze ho strasne lubim, ze to nebol zvyk. On mi stale daval nadej a vravel mi ze on ma v hlave jasno a ja sa musim uistit co chcem. Ked som teda po niekolkych mesiacoch dosla k tomu ze mu koncence poviem ze som nikdy nikoho ineho nelubila, povedal mi ze pred tyzdnom stretol zenu a ze so mnou spravil vela chyb, ale s nou to chce spravit ako to ma byt. tiez mi povedal ze ju nelubi a stale lubi mna, ale nie dostatocne a neviem mi odpustit, ale hociktory muz by bol stastny byt po mojom boku. Nechcel sa so mnou vsak ani rozpravat, iba mi to napisal emailom.Aj tak som ho vsak donutila k osobnemu stretnutiu, ktore skoncilo tam kde nemalo (v posteli). Potom ma uplne odrezal, zrazu ziadna kominukacia. Nevedela som spat, jest, iba plakat. Bolo to hrozne, ale vravela som si ze musim vydrzat, zacala som s pozitivnou psychologiou a chodila k ludovej liecitelke. Nabrala som si kopec novych konickov, stretavala novych ludi. ale do vsetkeho som sa stale musela premahat, nic ma nebavilo. preslo 5 mesiacov a ja som konecne vedela prespat skoro celu noc a normalne jest. nepripustila som si to, ale hlboko v dusi som stale verila ze sme si sudeni, ze nasa laska je viac a nase cesticky sa nakoniec ja tak zidu. Pred par tyzdnami mi jedna dobra dusa poradila pozriet si jeho online aktivity a ja som zistila ze s tou slecnou to uz ma dost vazne. Boli spolu na krasnej exotickej dovolenke, a pysi sa s nou pred vsetkymi nasimi znamymi. Ja som do toho spadla uplne znova a tentokrat este viac. Prajem mu byt stastny, on ma velmi dobre srdiecko, ale vidiet jeho fotky s nou, vidiet aky rychly spad to ma, neuveritelne to boli. Vobec mi nechuti jest, stale placem a na spanie som musela zacat brat Ansilan. Mam pocit ze nevladzem si tym istym prejst znovu, ale tentokrat bez nadeje. Stratila som zmysel zivota a aj ked spoznam nejakeho muza, kazdy mi len pripomenie ako daleko je od mojeho idealu (jeho). neviem si predstavit ze najdem niekoho kto ma dokaze tak rozosmiat ako to robil on. po ktorom budem aj po 13 rokoch stale tak prahnut ako po nom. A nie je to ze si ho idealizujem, aj kamaratky mi vraveli ze on je naozaj vynimocny muz, niektori ho prezyvaju boh. Mam dost zle myslienky a navyse som nedavno bola vyhodena z prace (pravdepodobne prave kvoli tomu ako som sa posledne mesiace vobec nevedela na nic sustredit).

Syn má strach zo psov po tom čo ho pred rokom pohrýzli

Chcela by som Vás poprosiť o radu, môjho 7 ročného syna pohrýzol pred rokom pes, tak že mu to museli zašívať. Od vtedy má strach zo psov. Bojí sa šteniat, známych psov, bojí sa ísť s nami na prechádzky, na bicykly... Neviem ako ho z toho dostať...

Problémy v živote

Na to aby ste pochopili môj celý príbeh budem musieť začať od samého začiatku. Poprosím , až keď si prečítate celý príbeh si vytvorte celú mienku o tom. (pre diskrétnosť pozmením mená aktérov) Volám sa Peter a mám 28rokov. Dosť mladý človek , no výzorovo , veľmi utrápený. Všetko začalo keď som mal asi 5 rokov. Vždy som bol chorľavý a do škôlky som chodil naozaj zriedkavo. Veľmi ma trápi aj fakt , že nemám ani jednu fotografiu z detstva. Prvú fotku mám až keď som mal asi 7 rokov. Sestra o 4 roky staršia ma veľa fotiek. Dokonca aj keď bola úplne malinka v perinke. Ja keď som sa pýtal , prečo nemám aj ja fotografie z detstva odpoveď : doba bola zlá neboli fotoaparáty. (pred 4r pred mojim narodením boli paradox). No , ale vrátim sa k 5tim rokom môjho života. Bratranec ma začal pohlavne zneužívať. (aby som to uviedol na právu mieru. Musel som ho len rukou uspokojovať) , no osobne si myslím , že aj toto je veľa. Trvalo to celé 3 roky. Po tom to prestalo. Roky plynuli a keď som bol v 8r.zákl.školy zistil som ,. Že sa mi viacej páčia chlapci. Ani neviem ako , ale s týmto problémom som sa veľmi rýchlo vysporiadal. Na strednej škole , v 3r. som si prvý krát našiel chalana partnera. Bol to krásny a neopísateľný pocit , prvý krát niekoho pobozkať. Ako by Vám celé telo zachvátila horúčava a príjemne sálanie tepla s partnerovho tela. Bol som celý v eufórií. Toto krásne partnerstvo. Žiaľ , že to nebolo krásne som pochopil až neskôr. Počas celého vzťahu mi vŕtalo v hlave prečo ma môj partner nechce orálne uspokojiť. Jeho odpoveďou bolo vždy : nie som na to pripravený. Mne to stačilo. Vekovo sme si boli rovnaký. Pre mňa to bolo aj tak niečo nádherné. Po čase som zistil , že môj partner ma od začiatku podvádza. No preklenul som to a v tichosti trpel. Nepovedal som mu nič , že čo ma trápi. Lebo nedal som to na sebe ukázať , že ma niečo trápi. No čím ďalej mi bol cudzejší. Nie že by som ho nenávidel to nie. Len moje city k nemu nejako ochladli. No stále v kútiku duše som dúfal , že sa to zharmonizuje. Nestalo sa. A zlom nastal na Vianoce kedy mi došla správa –SMS , že je koniec a už sa mi nemám nikdy ozvať. Zosypal som sa. A úplne upadol. Nejedol som nekomunikoval som . Za 2 mesiace som schudol 20kg. Na Tomáša nezabudnem nikdy. Rodičia ma nasilu odvliekli k psychiatričke. Nasadila mi Citalac . No stav sa mi zlepšil asi až po roku. No žiaľ , ochablo vo mne všetko cítenie , pocity viny , pocity šťastia. Chodil som ako bez duše. Nič ma netrápilo. Možno ste si všimli , že nepíšem o rodine. Teraz prišla chvíľa. Otca som vídaval málo kedy , keďže pracoval mimo kraja a chodil na tzv. týždňovky. Mama je hysterička. Nič jej nie je dobré , nad všetkým frfle a človek aj keď sa snaží a pomáha a robí čo povie , namiesto vďaky hľadá chyby za čo by ma mohla zdrbať . K tomu sa ešte dostaneme. Celý môj doterajší život ma nikam nepúšťala všetko zakazovala. Lebo vraj nie sú peniaze. Čiže žiadne výlety zo spolužiakmi , žiadne diskotéky. A takto je to doteraz. Možno si teraz mnohí pomyslíte , že prečo sa neodsťahujem , veď som dospelý. Čítajte ďalej.Keď som mal 24 r. Povedal som si a dosť. Zbalil som si kufre a odsťahoval. Keďže mam očnú chorobu GLAUKOM – zelený zákal. Ťažko som si hľadal prácu. No žiť som s niečoho potreboval. Tak som sa začal pohybovať na tenkom ľade zákona. Urobil som zopár sprenevier. Za čo som si odsedel 6mesiacov v minimálnom stupni stráženia. Tam som mal dostatok času aby som nad sebou premýšľal. Keď ma pustili môj život sa naozaj zmenil od koreňov. No musel som sa vrátiť domov. Matka vo svojom hysteričení pokračovala. Bolo to to isté čo vo väzení. Nikam som nemohol chodiť. Jediná osoba ktorá ma chápala , bola moja stará mama. Ta sa so mnou vždy vie milo porozprávať. Pochopiť. No ani ona nedokáže zmeniť postoj matky ku mne. Len na príklad uvádzam jednu udalosť. Hádali sme sa s matkou. A ja som dosť zvláštnej povahy. V živote nikomu by som neublížil fyzicky. Radšej do niečoho buchnem. Hoc si spôsobím sám zranenie. Keď sme sa tak hádali , zo zúrivosti som buchol s fľašou minerálky o podlahu. Samozrejme fľaša sa rozbila a minerálka sa rozliala na podlahu. Matka niečo povedala a ja som to už ďalej nemohol počúvať. Otočil som sa a chcel som ísť preč z izby. No pošmykol som sa a zletel som zo schodov. Keď som dopadol na chrbát automaticky mi vyrazilo dych. Letel som 6schodov. Na tej podlahe som doslova skučal ako pes a trieskal rukou o podlahu. Matka vyšla z dverí a zišla dole ku mne. No nepodala mi pomoc , ale prekročila ma zobrala portviš a išla pozmývať rozliatu minerálku. Keď mi nabehol dych , horko ťažko som sa pozviechal a šiel hore do svojej izby sa obliekať. Ruka a noha mali neopísateľne farby. Bolo to celé opuchnuté. Dve hodiny som sa obliekal zo slzami v očiach. Lebo ma bolelo celé telo. Pomaly som zišiel dole k mame. A poprosil som ju , či sa mi pozrie na ruku , že nejako veľmi mení farby. Odvrkla len , že ona nie je lekár. A tak som zaťal zuby a šiel na autobus večere o 19:00 a cestoval 2hodiny do najbližšej nemocnici na pohotovosť. Lekár sa na mňa ešte vyvrieskol , že kde som bol toľko hodín. Keď som mu povedal , že v autobuse len sa chytil za hlavu. Výsledok , dvojitá zlomenina zápästia a naštiepená stehenná kosť. Domov som došiel o 2 ráno ako som mal spoje. Opäť na autobuse lebo mama mi nedvíhala mobil. Na druhý deň sa ma ani nespýtala ako mi je. Len toľko aby som nezabudol upratať. Teraz ma čaká ešte jeden súd za skutky ktoré sa stali dávnejšie. Čiže som vo väzení ešte pred nástupom do väzenia. Za 4 roky som bol 26x hospitalizovaný na psychiatrii. A 5x som sa pokúšal zobrať si život. Žiaľ vždy ma zachránili. Veru žiaľ. Veľmi túžim zomrieť a mať pokoj. Nemám nikoho kto by ma vedel povzbudiť. Nemám nikoho kto by ma dokázal chápať. Som sám. Uzavretý. Tento týždeň sa zo všetkými pôjdem diplomatický rozlúčiť. A ukončím tento osamelý život. Plný smútku , nepochopenia , neakceptovania. V noci sa vytratím z domu a dokonám a ukončím tento život. Všetkým ktorý ste to čítali , prajem aby sa Vám nič podobné nestalo. Prajem Vám ,aby ste k sebe boli tolerantný a milý k sebe navzájom. Buďte na seba milí , ľudskí , tolerantný. Ja sa s Vami lúčim. Len na záver. Tento príbeh je len kvapkou v mori čo sa mi stalo všetko zlé. Ahojte.