Mam 21 rokov a som studentka VŠ. Doposial som nemala ziadne vyrazne problemy, ale v poslednej dobe (cca 3 mesiace) mam pocit akoby som stracala zmysel vsetkeho, co robim. vyrastala som v rodine, ktora mala svoje problemy, najma financne (kt pretrvavaju a zhorsuju sa), nikdy som nemala dobry vztah so starsi bratom, ani s rodicmi, ale som velmi nekonfliktny typ, takze nikdy neboli z mojej strany ziadne hadky ani nic podobne. hadky boli vzdy len medzi rodicmi. moj brat v 18tich usiel z domu, zacal drogovat. teraz ma 24r, byva doma, pracuje u znameho a pravdepodobne uz nedroguje, ale je zavisli na hracskych automatoch, z coho pramenia dalsie financne problemy. ako studentka nie som casto doma, takze sa ma akoby tieto problemy netikali, ale citim velky tlak zo strany mamy a mladsej sestry, ktore chcu aby som bola doma (myslim, ze moji rodicia spolu komunikuju len vtedy). no naopak ja sa snazim byt co najviac nezavisla, zarobit si svoje peniaze, zariadit si svoj zivot, co sa mi aj darilo. nehovorim o nicom velkom, predsa len pracujem popri skole, ktora je dost narocna. moj problem je v tom, ze uz nevladzem. nevladzem niest na ramenach problemy, ktore su doma, ktore mam ako dospievajuca zena, nevladzem pracovat a zaroven sa po nociach ucit do skoly, a pri tom byt oporou svojmu okoliu. no zaroven sa nemozem a nechcem rodine ani blizkym osobam otocit chrbtom. takato situacia trva uz 2 roky, som z toho vycerpana a neviem najst vhodne riesenie. neviem sa motivovat k dalsej praci, k uceniu, nema to pre mna uz ziadny vyznam. kvoli povinnostiam som casto spavali 4 - 5 hodin, teraz som schopna prespat aj 2 dni, pretoze je to velmi jednoduche. nemusim nic riesit, ale takymto sposobom len stracam to, co som si "vybudovala" za tie 2 roky. potrebujem poradit, ako mam nacerpat novu chut do zivota, pretoze vsade, kde sa pohnem, caka na mna nieco depresivne, pesimisticke, nieco, co len komplikuje beztak zlu situaciu.
Mam 18 rocnu dceru, je v tretom rocniku, a je dost konfliktna. Prezivam s nou burlive obdobie, obcas mam pocit, ze sa na nu vykaslem. No a mam aj priatela, uz niekolko rokov, velmi si nesadli, preto nebyvame spolu.
A tu je problem, priatel mi coraz viac vycita, ze chodim malo ku nemu (tak 2x do tyzdna), pripadne, ze sa k nemu nenastahujem, vnima situaciu tak, ze dcera je uz dospela (ku tomu aj nevystata), a ja by som sa uz konecne mohla ku nemu nastahovat, uz ho nebavi takyto zivot, mysli si, ze je u mna na poslednom mieste, a ja mam nervy v kybli. O dceru mam starost aj strach, sucasne mi zalezi aj na priatelovi, u neho vsak nemam pochopenie s problemami okolo dcery, ja nestiham chodit do prace, v ktorej koncim o siestej vecer, sucasne dohliadat na dceru a sucasne chodit aj za priatelom, som uz z toho vsetkeho utahana, velmi, citim uzkost, napatie a neviem, co dalej. Priatel moje problemy nechce vidiet, vravi, ze si za nich mozem sama, on by to vsetko riesil radikalne, a viac o tom nedebatujeme, nechce, nepripusta, dcera ma nici, jej otec nezije, a tak na nu som uplne sama, co sa da v tejto popletenej situacii robit? - problemy s dcerou - problemy s priatelom
- do roboty si chodim asi oddychnut a na viac uz nemam cas ani silu.
Mám taký jeden docela vážny problém s mojou priateľkou. Má diagnostikovanú duševnú poruchu F23.0. Sama chodí aj k svojej psychologičke. No tá sa mi v poslednej dobe moc nepozdáva ako "odborník", ktorý by mal riešiť aj troška "hlbšie" vzťahy, či už v rodine alebo priamo medzi ňou a mnou. Preto by som sa chcel obrátiť na Vás s naším spoločným problémom, ktorý sme už riešili aj cez psychiatra-sexuológa p. Andrého z Fakultnej nemocnice v BA. Lenže som nebol spokojný s jeho až podľa mňa príliš cynickým prístupom. Možno sme sa aj vzájomne voľako aj zle pochopili. Viem, že čo sa týka sexu a aj samotného pohlavného života je to s ľuďmi, ktorý trpia vážnou duševnou poruchou dosť ťažké. Priateľka má 26 rokov a berie na svoj zdravotný stav antipsychotiká+lieky na úzkosť. Od posledného sexuálneho styku, ktorý sme mali už pred vyše mesiacom mi veľmi chýba náš bližší a intímnejší kontakt. Sme spolu už vyše roka aj pol. No na otázku prípadného ďalšieho nášho spoločného sexu reaguje priateľka veľmi podráždene. Vôbec nechce počuť o tom. Je pravda, že je silno veriaca. Na vine je pravdepodobne aj táto skutočnosť. Príliš silno sa "upla" na vieru podľa môjho názoru. Nebolo tomu vždy ale tak. Sama sa zaoberá každým dňom priam až fanatickym všetkými vecami okolo viery. Bola kvôli chrbátu, ktorý ju vraj bolel lebo že je prekliata už 2x u exorcistu, chodí sa zakaždým spovedať kňazom, modlí sa snáď stokrát za deň, nechce čítať nič okrem katolíckych novín alebo podobnej "literatúri". Ďalej počúva stále dookola náboženskú hudbu a tiež omše cez rádio. Vo všetkom, čo nie je podľa nej v súlade s bohom vidí iba zlo a hriech. Nedávno ma tiež prihlásila bez toho, aby som o tom vedel na nejaké duchovné cvičenia k jezuitom kdesi do Piešťan. Okrem toho ešte chodí aj do kresťanského spolku Ageus, do ktorého sa ma snaží dostať už dlhšiu dobu. Aj jej psychiatrička, psychologička a tiež vlastná rodina tvrdí, že nie je dobré sa uberať stále len týmto jedným smerom. Možno má niečo spoločné s týmto našim problémom aj to, že užíva aj lieky na nepravidelnú menštruáciu. Chápem, že prechádza celý čas ťažkým obdobím, ale vedeli by Ste mi prosím poradiť niečo, čím by sme sa k sebe znova viac citovo a hlavne intímne zblížili.
Mam 33r., dlhsie sa liecim na depresie, navstevujem psychiatricku, teraz mam smutne obdobie, citim sa izolovana od sveta, nemam pracu, a hladala som si psychologicku, chcela som preklenut to obdobie, zmenit myslenie, nejak si pomoct aby som neupadala a neuzavierala sa smerom k aktivite, chuti do zivota, aby som svoj zivot mala viac vo svojich rukach. Myslela som si, zeby mi to mohlo pomoct, ale uz ten pocit nemam. Neviem cim to je, ci ja robim chybu alebo hladat dalej, no uz nemam chut sa zverovat nikomu. Zacala som chodit naraz k dvom psychologickam, ze sa rozhodnem, lebo kazda inak pracuje, jedna na mna chrlila vela ze som nestacila odpovedat, a take je to proste nic z toho nemam. Druha zase najrpv sa zdalo ze fajn, davala dobre otazky, ale zase nic. Cize stojim na jednom mieste a trapim sa, necakam vela, ale ze sa bude viac pytat, ze sa niekam dostaneme, ze nebudem robit chyby ktore som doteraz robila vo vztahoch. Lenze ja neviem niekedy co hovorit, a ona sa nepyta, nerozobera, proste si vypocuje nieco, nieco poznamena a to je vsetko. Cakam na dalsie sedenie az tri tyzdne a nema to zmysel, a dalej sa topim teraz v depresii. Kedy je cas nechat terapiu tak??robim ja chybu?kde a ako hladat ..?Chodila som v minulosti na terapie ale malo to zmysel. Som sklamana teraz. Urcite ak by mala terapia zmysel necitim sa dnes tak ako sa citim. Co s tym?
Viete mi poradiť, či to, čo prežívam je depresia? Môžem vôbec vedieť, že trpím depresiou? Mám skoro 19 rokov a cítim sa úplne sama. Mám 6 súrodencov a veriacich rodičov ale s mojím otcom nemám skoro žiadny vzťah. Zdá sa mi, že je všetko moja vina. Neviem, možno je v tom veľký kus sebaľútosti ale často teraz plakávam. Cítim sa bezcenná a neužitočná- to možno súvisí aj s tým, že som práve skončila maturitu. Zdá sa mi, že mi nikto nerozumie, že nikomu na mne nezáleží, možno by bolo veľa ľuďom aj lepšie bezo mňa alebo by si ani nevšimli, že tu nie som. Myslím si, že všetky kamarátky ma majú iba ako druhú. Nie som nejako atraktívna, a tak ich zaujímam, až keď nie je nablízku nikto atraktívny. Nie som v ničom dobrá, v ničom užitočná. Iba jem, jem, jem... A keď mi je ťažko, ta znova iba jem, jem, jem... Poradte prosím. Psychológa sa bojím a ani neviem, ako ho vyhľadať.
Chcem sa spytat na vaš názor navštevujem psychiatra liecim sa na panicku poruchu (uzkost), uživam lieky asentra a lexaurin myslite si že je možne sa stoho uplne vyliečit?
Akú chorobu mám, lebo k psychiatrovi ísť nemôžem, proste by som mu nedokázala všetko vyrozprávať. Mala som ťažký život a zavŕšilo sa to tým, že minulý rok som musela ísť na potrat, lebo ma k tomu prinútil partner. Odvtedy už nedokážem nikoho ľúbiť. Chlapi sú mi odporní. Robotu mám tiež strašne zlú, ale zmeniť ju nemôžem kvôli peniazom. Som úplne sama. Nemám v nikom podporu. Mávam záchvaty, ani ich neviem opísať. Ako nepríčetná. Trhám si vlasy, plačem, hojdám sa. Režem sa, lebo mi to prinesie úľavu. Z ničoho sa neteším, trasú sa mi ruky, jeden deň som veselá a v zápätí som úplne nešťastná. Mávam strašné depresie. Ja viem, že som chorá, len neviem, čo by to mohlo byť.
Chcem sa spýtat na detskú šikanu na základnej škole. Mám synovca, ktorý navštevuje prvý ročník zš. Práve dnes som sa dozvedela, že šikanuje spolužiakov. šikanuje ich tým, že núti aby im kupovali sladkosti - konkrétne každý den 10 ks pelendrekov. Pre seba má on 4 ks, 5 kusov dáva chlapcovi, ktorý pravdepodobne šikanuje jeho a jeden nechá tomu, ktorý mu to kupuje. Vraj aby nazabažal....Toto trvá od septembra, tento týžden pridal k tomuto peniaze...konkrétne pýta od spolužiaka 200€ do 15. júna mu ich musí doniest, lebo ho zabije! Naozaj 200 €. Ten chlapček nechce chodit do školy, stále ho bolí žalúdok, ani sa mu nečudujem. To že je šikanovaný zistila jeho mamina, keď jej zmizlo z peňaženky 200 €, ktoré práve dostala na výplatu. Najskor si myslela, že ich stratila, alebo nechala v bankomate, ale všimla si synčeka, ktorý bol akýsi nesvoj a našla pod matracom schovaný peniaz. Tak to z neho akosi vytiahla. Je to strašné, veď má len 7 rokov. Ja pracujem v škole, konkrétne tam, kde sa to deje. nie som učitelka, som len účtovníčka....čo mám teraz spravit, ako sa chovat čo povedat, ako to zastavit...zatial mamička, chlapčeka, ktorého šikanuje nechce íst za riaditelom ani za triednou.
Neviem kde zacat skor. Mam 20rokov a zacal som chodit na vysoku skolu 1.rocnik. Moj problem spociva ani neviem sam kde lebo pride to na mna a po chvili to zas odide. Jedna sa o toto. Teraz mam skuskove obdobie v skole, klasicke skuskove obdobie ako mava kazdy, ale nie kazdy ho dokaze v pohode zvladat. Moj problem spociva v tom ze v niektore momenty ako je napr tento sa stane ze na mna dolahne vsetko zle z daneho predmetu a zacnem sa prepadavat a padat a padat smerom dolu. Cela skuska mi pride ako naproste neriesitelna, pocitujem pocit beznadeje, uzkosti, ze nic neviem, nic nedokazem, myslienky ze ked teraz zakopnem tak to pojde uz len dolu vodou, ze nato skolu nemam, neviem co na tej skole vobec robim, ze nie je pre mna a mnoho dalsich negativnych veci. Po chvili ked to vo mne vyvrcholi slzami tak potom sa to jak keby dalo do "normalu" ale to sa iba tak zda, niekedy taketo stavy na mna pridu aj 3x za den. Vzdy pridu a odidu ale zakazdym ma uplne rozhadzu taketo stavy pretrvavaju u mna aj tyzden pred skuskou (od doby ked sa zacnem na nu ucit). Taketo stavy nemam prvy krat. Pozorujem ich u seba uz davnejsie ale neboli take intenzivne ako teraz, ani popoludnie v prirode mi nepomaha, najlepsie by bolo uz keby sa skoncilo skuskove obdobie ale to este niaku dobu potrva a potrebujem vediet daky sposob ako ho prezit, Vraj sa tomu hovori syndrom vyhorenia.
Som 17 ročné dievča a mám malý problém, ktorý mi zapĺňa vela času môjho rozmýšlania.. jedná sa o to, že stále rozmýšlam o smrti, o tom, že mám rakovinu, akoby som sa potom cítila, aké to je zažiť, umrieť, neustále mi to behá po rozume...potom mám problém so sústredením sa a v poslednej dobe, ktorá trvá už dobré 3 mesiace nemyslím na nič iné.
Ake su cesty riesenia syndromu vyhorenia u lekara? Ide o to, ze som este mlada (36 rokov) a znenavidela som svojich pacientov. Pracujem ako specialistka v malom mestecku. Konicky, dovolenka, priatelia-nic z toho nepomaha prekonat hnus, ktory citim k niektorym pacientom. Hnusia sa mi najma fyzicky, holou rukou by som sa ich nedotkla ani za nic. Tento problem, ze citim silny odpor k telu ako takemu, sa uz preniesol aj do mojho sukromia, fyzickemu kontaktu sa vyhybam v akejkolvek podobe (zrusila som navstevy kozmetiky, kadernicky, nejaku masaz alebo navstevu plavarne si neviem ani predstavit). K pacientom som odmerana, ich zdravie mi je lahostajne, ale lekarsku starostlivost rozhodne nezanedbavam, dostanu vsetko, co im nalezi. Medicina ako veda ma nadalej velmi zaujima, to, co mi vadi, su ludia. Este ked je niekto niecim zvlastny po medicinskej stranke, tak ma zaujme, pacienti s rozsirenymi chorobami vsak vyciciavaju zo mna poslednu energiu. A este odo mna ocakavaju zaujem o ich osobne problemy. Vsetci si myslia, ze su vynimocni po medicinskej aj ludskej stranke a ze medicinu by mali lekari vykonavat s nezdolatelnym nadsenim a najlepsie zadarmo. Ze pacient je prvorady a jediny, ze sa mu treba dobre ze nie klanat, ale sam nema zaujem svoj stav zlepsit. Na ludsku hlupost som si viac-menej zvykla, na zapachajuce hnusne tela nie. Ved oni nie su schopni sa pred navstevou lekara ani umyt. Tie smrady, co vylucuju, riesim trvale otvorenym oknom, zima-nezima. Nedokazem v sebe vyvolat jediny pozitivny pocit voci nim. Neviem, ako budem dalej existovat s takymto psychickym rozpolozenim, ale zdaleka nie som jedina, len sa o tom nehovori.
Citim strasnu uzkost a neviem ako to mam zvladnut uz 3 tyzden nemozem zaspat a jest neviem co mam robit zacalo sa to postupne boelsti hlavy a uzkost neviem asi z toho moj brat bol na psychiatrii mal tiez take iste priznaky ako ja starsne sa bojim.
Už dlhšiu dobu ma trápi problém, ktorý spočíva v tom, že pocitujem vela stresu a úzkosti ked som v spoločnosti ludi, napr. v reštauráci tak niekedy stratim normalne chut do jedla. Alebo v práci na roznych poradach atd. Niekedy sa mi až trasú ruky, ked ma prepadne úzkost. a vadí mi aj červenanie ktoré s tým súvisí.
Ako mlady človek trpím depresiami a nechcem žiť. Navštívil som niekoľko psychológov, ale už nevládzem. Pochádzam z naoko dobrej rodiny. Ale prvý dojem je veľmi mylný. Hlavne moje rodinné zázemie je najväčším zdrojom mojich depresií. Všetci lekári, ktorých som navštívil sa nad mojou situáciou čudovali a lutovali ma. Nijak mi neporadili, lebo to je v podstate nemožné, pomôcť mi slovami. Oni však ma nemajú ľutovať. Oni mi mali pomocť. Nestalo sa. Ja lutosť nechcem, nepotrebujem. Skôr sa na mne čudovali a so záujmom počúvali môj príbeh akoby to bol román. A tak som sa dostal do situácie, keď je to zlé. Depresie sú silné. Stratil som akúkoľvek schopnosť tešiť sa z hocičoho. Nechcem žiť. Často jazdím dlhé trasy autom a ja si normálne želám aby havaroval. No bohužial odvaha na ukončenie všetkého chýba. V podstate si myslím, že nikdy v živote sa mi môj pud sebazáchovy prekonať nepodarí, ale človek nikdy nevie. Ja už naozaj nemienim nikomu ďalšiemu hovoriť, čo prečo a ako a všetky podrobnosti k tomu. Pri prežívaní svojich stavov depresie, ktoré sú ako peklo, som dospel k záveru, že tu pomôžu už asi iba lieky, keďže psychológovia neuspeli. Neviem však pár dôležitých vecí. Ak pôjdem k psychiatrovi bude sa vypytovať na všetky podrobnosti a rozpitvávať to do nekonečna? Sú antidepresíva návykové? Budem ich musieť užívať celý život? Budem po užití týchlo liekov, ľudovo povedané, ako zdrogovaný? A pomôžu mi tie vôbec tie lieky, keďže sa domov pravidelne vraciam (som študent) a šancu na lepší život mám až o niekoľko rokov po skončení školy, keď sa odstahujem (predtým sa musím samozrejem obracať aby som našetril na miesto, kde sa odstahujem)? Určite z vyššie uvedených dôvodov pochopíte, že Vám nejdem rozpisovať svoju situáciu. Povedzme, že som z rodiny, kde sa mám mať akože dobre. Bohužiaľ nie je to tak. Nie je v mojich silach to zmeniť.
Neviem ako sa mám vysporiadať s mojím zdravotným problémom.
Mám problém s očami, vidím rôzne zákalky, na očnom som bola a bolo mi povedané, že to je v poriadku, že to nie je nič vážne. Tak si pomáham alternatívnou liečbou, ale zatiaľ bez úspechu. Dosť ma to trápi každý deň, pretože to dennodenne vidím, tieto zákalky, a dosť to zle pôsobí na moju psychiku, neviem sa s tým vysporiadať, ako mám takto žiť (mám 24 rokov). Snažím sa, to nevnimať, chviľku mám pocit že to zvládnem a potom to zase príde, zas sa cítim veľmi zle.
Z nicoho nic ma zacala sa mi krutit hlava boliet nezvladala som to prisiel na mna z nicoho nic pocit uzkosti cela sa trasiem mam zrycheny tep neviem ako to mam zvladnut neviem ci som sa psychicky nezrutila lebo moj brat sa teiz psycicky zrutil bol na psychiatrii a asi z toho mam pocit uzkosti uz 3 tyzden mam ten hnusny pocit neviem sa ho zbavyt neviem ci to nevedie k sialenstvu alebo je to iba chvilkove.
Trpim panickou poruchou prejavuej samito busenim srdca, trasom,potenia, a stazeneho dichania, mam zasebou vsedky fizicke vysetrenia, doktorka mi odporucila psychiatra ale jabysom sa checl najprv spytat ci to moze prejst aj samo bez akychkolvek liekov a psychiatrickych nastev.
Mám 21 rokov. Mám partnera 2 roky a spolu aj sexuálne žijeme. Je to môj prvý partner. Prvý rok ako sme začali mat pohlavný styk som začala mat bolesti po pohlavnom styku. Bola som u gynekologičky a ta mi povedala že je všetko v poriadku, že nemám žiadny problém, že to bude chyba asi v partnerovi. Potom to prešlo. A teraz asi tak 5 mesiacov mam po pohlavnom styku pocit ako keby mám znasilnil, pocitujem úzkost a plačem stale. Medzi nami nie su žiadne problemy všetko je v uplnom poriadku. je ku mne nežny, citlivy. Chcela by som sa opytat čo by to mohol byt za problem.
Som 32 rocna zena a s manzelom sme zobrati 3 roky. Nemame zavazne problemy ani spory. Problem je u mna v tom, ze sa s nim citim oslamela. Zijeme v zahranici, mometalne si hladam novu pracu. Nemam tu ziadne kamaratky, manzel je stale v praci aj cez vikendy. Ja pre nas poupratujem, uvarim, vyperiem, nakupim...citim sa velmi frustrovana. V poslednej dobe sa snazime o dieta a 6 mesiacov sa nedari, ale viacej s nim na mna tlaci manzel ako ja. Celkovo to zhrniem, citim sa vlastne nepotrebna na tomto svete a mam pocit akoby vsetci aj rodina nejavili o mna zaujem, ked ja im nezatelefonujem sami sa mi neozvu...Prosim poradte mi ako by som tento stav mohla aspon trochu zmentit. Lebo uz ma toto vsetko niekedy znervoznuje a neviem si sama rady aj keby som velmi chcela.
