Keď hovoríme o depresii, potom by sme mali na začiatku povedať, že depresia sa v populácii objavuje pomerne často. Podľa údajov z literatúry postihuje počas života takmer každého piateho človeka.
Depresia sa v populácii objavuje pomerne často. Podľa údajov z literatúry postihuje počas života takmer každého piateho človeka. Ponúkame vám osem otázok a odpovedí, týkajúcich sa tejto psychickej choroby, ktoré vám ju pomôžu lepšie pochopiť.
Mám 21 rokov a som študentka VŠ. Neviem si nájsť dobrých kamarátov. Napriek tomu, že ma mnohí, zdravia, volajú k sebe, chcú sa so mnou rozprávať často sa z toho vykrúcam, vyhýbam sa im, neviem prečo.
Niekedy si musím vytknúť to, že bývam submistívna. Tento problém už je od detstva. Mala som tvrdšiu výchovu. Otec ma mlátil a ponižoval a to isté robil aj matke.
Mojim problémom je správanie manžela. Len neviem objektívne posúdiť, či si to len ja namýšľam, alebo sa správa divne? Skúsim to opísať - napr. keď sedí pri počítači a ja prídem do izby, musí sa otočiť a pozrieť sa čo robím, možno čo mám v ruke, alebo neviem ... čo tým sleduje, keď mám zapnutý notebook a niečo si hľadám, čítam, tak len položí otázku - čo píšu, keď mi príde sms-ka - stále sa ma pýta kto mi píše, prípadne ak mi zazvoní telefón tak vyzvedá kto volal.
Som chalan a v novembri som oslavoval 14 rokov. Asi v dva alebo tri týždne po narodeninách som začal cítiť neopísateľný pocit v strede hrudníka. Mal som pocit ako by som tam mal nízky tlak alebo nejaký predmet, začalo ma pichať v pravej časti hrudníka a niekedy mávam tiky. Stále pociťujem únavu a prestávam mať chuť do života.
Od narodenia bol ukážkové dieťa, rýchlo sa naučil spať celú noc, s jedením nebol problém. No odkedy začal chodiť, tak sa to len horšie. Je až neuveriteľne zvedavý. Viem, že je to normálne, ale takto som to ešte nezažila.
Trápi ma búšenie srdca. Začala som si to všímať pred pár mesiacmi keď som si povedala,že začnem behať. Doktorka ma poslala na psych. vyšetrenie. Záver úzkostné stavy, citlivá povaha.
Mám 25 rokov.Trápi ma jeden môj zlozvyk, z ktorého som už roky bezmocný. Veľmi ťažko to znášajú aj moji rodičia. Obhrýzam si nechty, lepšie povedané hryziem a sťahujem si z nich kožu.
Mám 27 rokov.
Pri milovaní cítim bolesť. Už to ide tak ako to má. Ide to tam. Ale necítim nič, len miernu bolesť. Frajer si užíva potešenie a ja vystrašene na neho pozerám. Cítim sa akoby mi ubližoval.
Už dlhšie mám problém so zdravím. Bývava mi často zle. Začalo to, keď som ako tehotná vracala a od vtedy si namýšľam, že budem vracať. Strašne sa bojím, že budem vracať, aj keď nikdy nevraciam.
Všetko začalo takpovediac náhodne pri nedeľnom obede. Bol som hladný, odhadujem, že väčšina ľudí pri hlade trpí triaškou rúk prípadne nervozitou. Vtedy sa mi ruky veľmi triasli, čo sa prejavilo pri jedení polievky. Následne som v ďalších týždňoch dostal veľký strach.
Už 3 mesiace mám nešpecifikované pocity. Viem to vysvetliť iba slovami je mi zle. Neustále na mňa chodia pocity strachu zo smrti alebo choroby či už mojej alebo niektorej z mojich blízkych.
Ani neviem ako by som začala. Mám taký problém, že sa stále bojím, ale nieje to taký strach z uzavretých priestorov alebo z pavúkov. Skôr sa bojím o svojich blízkych.
Asi rok mávam problémy s tým, že často mi je zle a bolí ma brucho. Teraz sú letné prázdniny a tak ako každý mladý človek aj ja by som rada niekam vybehla s kamarátmi hocikde. Ale vždy sa ma drží nejaký ten strach, že čo tam bude a čo ak mi tam príde zle a nadobudne taký pocit stresu.
Mám 22 rokov a už pár rokov sa mi striedajú obdobia kedy som šťastný človek čo žije super život a potom príde obdobie kedy sa cítim sama, smutná, nemám na nič na náladu, bez príčiny plačem, nemám sa rada, alebo mám pocit že ma nemajú radi ostatný ľudia.
Som 27 ročná žena na materskej dovolenke. Som vydatá jeden rok. Manžela celkovo poznám dva roky. Môj problém je, že trpím depresiami na materskej dovolenke.
Dobrý deň mam 23 rokov, od svojich 13tich rokov beriem lieky na ukľudnenie xanax a eliceu, moje problémy začali keď som mala 13 rokov. Rodičia sa rozviedli a ja som prestala chodiť úplne von z bytu ani do školy som nechodila, ani do obchodu, proste vôbec nikam, iba doma som bola. Mala som ako keby fóbiu ísť von.
Mám 16 rokov, no pocit, že môj doterajší život za veľa nestál. Nemám totiž na čo spomínať, priateľov od zmeny školy nemám žiadnych, jedine sa sem-tam porozprávam so spolužiakmi v škole, to je všetko. Som totiž neskutočne hanblivý, nesmelý, pri príležitostnej konverzácii sa vo mne bijú dva pocity.
Moja manželka je veľmi naviazaná na svojich rodičov. Po svadbe sme sa nasťahovali k svokrovcom. Najskôr súhlasili s prerábkou, ale keď prišlo na to tak povedali, že oni prerobia kúpeľňu a že kuchyňu nepotrebujeme, a že aj tak majú ešte dvoch synov a dcéru a tým chcú tiež niečo nechať. Po čase sme kúpili malý domček cca 2 km od svokrovcov. Rok a pol prerábali, a teraz sa už pol roka snažím aby sme sa tam presťahovali.
