Chorobná žiarlivosť

Žiarlivosť patrí medzi silné emočné prejavy človeka a je nám do istej miery prirodzená. Niektorí z nás majú sklon k žiarlivosti väčší, iní ju natoľko nepociťujú a ani neprejavujú. Kedy je v poriadku a kedy sa už blíži k chorobnému stavu?

Zdroj foto: Shuttertstock.com

Čo je to žiarlivosť?

Psychologický slovník definuje žiarlivosť ako záporný emočný stav, formu úzkosti vznikajúcu z pocitu neistoty, strachu zo straty milovanej osoby. Chronická (patologická) žiarlivosť vzniká samovoľne, bez akéhokoľvek podnetu zo strany partnera, obsahuje prvky paranoidného bludu a je ťažko liečiteľná.

Predmetom žiarlivosti sa môže stať čokoľvek. Napríklad pekná žena, úspešný muž, peniaze, postavenie, talent, úspech.
Žiarliť môžeme na svojich partnerov, priateľov, súrodencov. V užšom význame sa však žiarlivosť spája s partnerskou láskou.
Drobné prejavy žiarlivosti sa vyskytujú spravidla u každého človeka. Ide o prirodzenú žiarlivosť, ktorá po obojstrannom vysvetlení a upevnení vzájomnej dôvery môže partnerov zblížiť a upevniť ich vzájomný vzťah.

Je mi verná? Signály, ktoré o nej odhalia pravdu!

Žiarlivosť v normálnych medziach

Prirodzená žiarlivosť sa často upraví sama od seba. Je sprevádzaná prejavom úzkosti a strachu z opustenia, zo straty milovanej osoby. Do istej miery môže byť prejavom záujmu o partnera a prejavom lásky. Žiarlivosť môže byť aj dôkazom prehnanej závislosti na podozrievanom partnerovi.

Kedy dochádza ku chorobnej žiarlivosti?

Chorobná žiarlivosť je na jednej strane výrazom závislosti, no na druhej strane je výrazom majetníckeho nároku. Je iracionálna a patrí k silným emočným afektom, ktoré veľmi intenzívne zachvátia a ovplyvnia celú osobnosť. Dochádza pri nej k strate sebakontroly, kedy sa žiarlivý človek nie je schopný ovládať a regulovať svoje správanie. V tomto stave je človek niekedy schopný spáchať aj trestný čin.

U žiarlivca vystupuje do popredia egocentrizmus, narcizmus, urazená samoľúbosť, ponížená hrdosť, sklamanie, komplex menejcennosti, trpký žiaľ, túžba triumfovať a pokoriť neraz iba zdanlivo neverného partnera, pocit nezaslúženej krivdy, nespravodlivosti, nezodpovednosti a veľkej zlosti. Svoju veľkú úlohu tu hrá domýšľavosť, nadutosť, pýcha, podozrievavosť, nedôvera až paranoja, absencia nadhľadu. Človek sa napríklad stáva žiarlivým, keď nie je schopný vyrovnať sa so situáciami, ktoré nemá pod kontrolou.

Chorobná žiarlivosť vyvoláva manželské rozvraty, spôsobuje ľudské tragédie, vedie k nenávisti a závisti, môže viesť k vraždám a samovraždám.
Fantázia žiarlivca je extrémna. Môžu v nej prevládať nereálne fantázie a paranoidné bludy, kedy si človek vytvára a dotvára nereálne príbehy o nevere partnera/ky.

"Nikdy si nemôžeme druhého človeka privlastniť"

Podľa Plzáka (1989) je žiarlivý postoj zapríčinený jednak faktorom konštitúcie osobnosti, kedy žiarlia ľudia predovšetkým vrodene nedôverčiví, podozrievaví alebo naopak, prehnane ambiciózni a samoľúbi.

Podľa partnerskej situácie žiarlia zväčša partneri submisívni, a to spôsobom tichého vzdoru, vyhrážaním sa alebo fňukaním a plakaním.
Žiarliť však môže i partner dominantný, ovládaný nadutosťou a domýšľavosťou, ktorý musí byť stredobodom pozornosti a ktorému treba vzdávať česť a úctu. Takýto človek môže partnera žiarlivo psychicky terorizovať.

Aká je to patologická žiarlivosť?

Patologická žiarlivosť a jej vystupňované formy sa liečia ako psychický defekt v psychiatrických zariadeniach. Patologickú žiarlivosť zisťujú psychiatri na základe podrobnej anamnézy osôb trpiacich žiarlivosťou. Zisťujú sa všetky okolnosti, ako žiarlivosť vzniká, či je opodstatnená alebo bezdôvodná, len ako výtvor obrazotvornosti.

Často sa chorobná žiarlivosť môže vyskytovať u alkoholikov, pričom vyliečenie alkoholika zo žiarlivosti závisí od jeho vyliečenia z alkoholizmu. Patologická žiarlivosť môže byť tak isto podmienená inou duševnou poruchou a nie alkoholizmom, kedy je potrebné liečiť túto poruchu ako prvú, pokiaľ je vyliečiteľná. Vyliečením duševnej poruchy prestane aj patologická žiarlivosť. Žiarlivosť ustúpi len vtedy, keď si žiarlivý človek uvedomí svoju cenu, obnoví svoju sebaúctu a prestane problém riešiť len vo svojom vnútri.

Na záver dodáva, že žiarlivosť je prirodzený a normálny cit. Každý, kto má rád a na niekom mu záleží, si občas zažiarli. Táto žiarlivosť je malá, nevinná, niekedy dokonca roztomilá a trvá len krátku dobu. Existuje však aj žiarlivosť veľká, poruchová a chorobná. Takáto žiarlivosť je hrobom každého milostného vzťahu.

Prečítajte si: Je mi verná? Signály, ktoré o nej odhalia pravdu!

Literatúra:

Prekopová: Žiarlivosť, hrob lásky, 1.časť, PDF Corneau G. (2000): Anatomie lásky, Praha, Portál.
Hartl P. - Hartlová H. (2000): Psychologický slovník, Praha, Portál.
Kernberg O. F. (1999): Normální a patologická láska, Praha, Portál.
Lepp I. (1991): Psychoanalýza lásky, Vimperk, Signum Unitatis.
Plzák M. (1989): Klíč k výběru partnera pro manželství, Avicenum.