Poruchy osobnosti sú skupina porúch, ktoré sa prejavujú takými dlhotrvajúcimi rigidnými odlišnosťami v správaní a prežívaní, ktoré spôsobujú významné problémy pre pacienta či jeho okolie. Poruchy osobnosti sa často vyvíjajú už od detstva a charakteristické prejavy nadobúdajú v období rannej dospelosti.
Zdroj foto: Shutterstock.com
Ide často o extrémne varianty vlastností, ktoré sa inak bežne vyskytujú v populácii a ich kombinácie, ktoré môžu zvýrazniť celkovú disharmoničnosť osobnosti.
Spoločnou charakteristikou porúch osobnosti sú najmä narušenie a dlhodobé typické problémy vo vzťahoch, k sebe, k blízkym, širšiemu okoliu či spoločnosti. Príznaky porúch osobnosti sa objavujú v rôznych situáciách, v ktorých sa osoba nachádza. Usudzuje sa, že okolo 10-18% svetovej populácie trpí rôzne výraznými poruchami osobnosti. V minulosti sa pre túto skupinu porúch používal názov psychopatie, ktorý sa dnes už v odbornej literatúre ako označenie poruchy osobnosti nepoužíva.
Pre diagnózu špecifickej poruchy osobnosti (pozri nižšie) musí byť splnená vyššie uvedená všeobecná podmienka + musia byť splnené kritériá pre konkrétnu poruchu osobnosti. Existujú rôzne prístupy ku klasifikácii a diagnostike porúch osobnosti, v časti Diagnostika uvádzame klasifikáciu a diagnostické kritériá podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb, 10. revízia (ďalej MKCH-10).
Definícia poruchy osobnosti
Krátko o psychológii osobnosti
V psychológii a príbuzných vedách sa osobnosťou myslí prítomnosť typických dlhodobých charakteristík človeka – osobnostných vlastností či čŕt (napríklad otvorenosť-uzavretosť, dominantnosť-podriadivosť), ktoré umožňujú do istej miery aj predvídať jeho správanie i prežívanie. Keď aj v bežnej reči povieme "To je typický Jano, vždy namosúrený..." myslíme tým, že Jana poznáme, vieme, že býva často pesimistický a že je možné očakávať, že keď príde nová situácia, Jano sa prejaví typicky ufrflane. Trvalé individuálne odlišnosti a variácie nepozorujeme len u ľudí, ale aj u zvierat. Napr. u domácich zvieracích maznáčikov pozorujeme niektoré systematické povahové odlišnosti, ktoré nesúvisia (a niekedy sa vyslovene priečia) s našou snahou ich nejako vycvičiť či vychovávať.
Nie všetci psychológovia súhlasia s predpokladom, že existujú trvalé a typické osobnostné vlastnosti. Z zdôrazňujú, že mnohé reakcie skôr závisia od situácie, než od nejakej typickej vlastnosti. Považuje sa preto za užitočné rozdeliť osobnostné črty na temperemantové a charakterové.
Temperament môže byť definovaný ako typické nastavenie ako emočne reagujeme na rôzne podnety a situácie, ako aj nasmerovanie takejto reakcie. Za klasické črty temperamentu považujeme preto mieru lability-stability, teda nakoľko v nás situácie vyvolávajú silné emočné reakcie a introverziu-extroverziu – t.j., či naše reakcie a prežívanie sú skôr orientované k nám samým alebo k okoliu. Temperament sa na základe výskumov javí ako silne dedičná časť osobnosti, typicky sa prejavujúca počas celého nášho života.
Charakterom sa myslia vlastnosti ako je svedomitosť, poctivosť, lojalita a podobne. Pri charaktere predpokladáme menšiu biologickú danosť a významnejšie vplyvy prostredia, najmä pôvodnej rodiny. Na rozdiel od temperamentu sa charakter môže vyvíjať dlhodobo a vykazuje menšiu stabilitu v čase.
Poruchy osobnosti
Dosiaľ sme hovorili o psychológii osobnosti všeobecne. Ako je to teda s poruchami osobnosti?
Má človek s poruchou osobnosti úplne inú osobnosť ako ľudia bez poruchy osobnosti? Je rozdiel len v miere danej vlastnosti, alebo vo vzájomnej súhre či disharmónii jednotlivých vlastností?
V súčasnosti predpokladáme, že porucha (poruchy) osobnosti je extrémnym variantom normálne sa vyskytujúcich vlastností alebo ich kombinácií. Nejde teda o kvalitatívny rozdiel, ale rozdiel v miere vlastností a ich vzájomných pomerov. Predstavme si napr. človeka, ktorý veľmi dôslednej vyžaduje, aby sa každý k nemu správal úctivo, dodržoval všetky možné pravidlá, ale sám na druhých nedbá, je k nim nevšímavý a nerešpektuje ich práva.
Kedy je teda osobnosť človeka normálna, bežná a kedy ide o poruchu (poruchy) osobnosti?
Ako už bolo spomenuté v úvode (pozri tiež časť Príznaky), pre diagnostiku poruchy osobnosti je v súčasnosti dôležité, aby išlo o:
- dlhodobo prítomné správanie v rôznych situáciách,
- také správanie a prežívanie, ktoré svojou extrémnosťou či neschopnosťou adaptovať sa na meniace sa životné situácie, vytvára opakované problémy pre človeka, s touto osobnosťou a/alebo pre jeho okolie.
Takéto kritériá sú dosť všeobecné a aj napriek tomu, že pri konkrétnych poruchách sú uvedené špecifické príznaky, ktoré je potrebné overiť pre stanovenie diagnózy, neexistuje objektívny test (ako je napr. meranie hladiny glukózy v krvi pre stanovovanie diagnózy cukrovky), ktorý by jednoznačne určil, či u vyšetrovanej osoby ide alebo nejde o poruchu (poruchy) osobnosti. Ide o plynulý prechod medzi normou a poruchou osobnosti.
Každý človek má niekedy problémy so sebou či druhými a nevie sa adaptovať. Nie je diagnostika porúch osobnosti len zbytočné nálepkovanie ľudí?
Ako každá diagnóza, aj diagnóza poruchy osobnosti je určená na odbornú komunikáciu lekárov a ďalších medicínskych či iných odborníkov. Tá je dôležitá nielen pre popis symptómov, ale aj zhodnotenie rizika pre vznik ďalších problémov a návrh vhodnej liečby.
Tak ako sa dá do istej miery predvídať správanie každého človeka na základe zistenia jeho povahy, aj diagnózy porúch osobnosti umožňujú urobiť niektoré užitočné závery.
Ukazuje sa napríklad, že ľudia s poruchami osobnosti, bez ohľadu na svoju inteligenciu aj sociálny status, prežívajú dlhodobú psychickú nepohodu a dostávajú sa do typických konfliktov z hľadiska konkrétnej poruchy osobnosti.
Prítomnosť poruchy osobnosti je významný rizikový faktor pre dlhodobo a opakovane problémovo prežívané medziľudské vzťahy, typické nespokojnosťou a stresom na oboch stranách.
Poruchy osobnosti je významným rizikovým faktorom pre vznik a chronicitu mnohých psychických porúch napr. úzkostných porúch, depresie, závislosti od návykových látok.
Porucha osobnosti, pravdepodobne najmä kvôli dlhodobému stresu, ktorý spôsobuje, je rizikovým faktorom pre rozvoj rôznych telesných ochorení. Pri poruchách osobnosti teda ide, napriek kontroverziám a vývinu poznania, o platnú a užitočnú diagnostickú skupinu.
Ako sa diagnostikuje porucha osobnosti?
Zdroj foto: Shutterstock.com
Diagnostiku poruchy osobnosti je v prípade potreby nevyhnutné stanoviť pomocou viacerých metód – najmä dôkladného klinického interview, podrobnej životnej histórie (anamnézy) a často aj výpovedí blízkych ľudí vyšetrovaného (pozri časť Diagnostika). Vzorce problémového správania by sa mali v anamnéze opakovať a byť vystopovateľné do obdobia detstva či rannej dospelosti.
Napr., v pracovnej anamnéze zistíme, že skúmaná osoba vystriedala v priebehu krátkeho času množstvo zamestnaní, z ktorých odišla, alebo bola prepustená, pričom jej zdôvodnenie je, že vždy tam bol "blbý kolektív", šéf na mne "sedel". Podobný vzorec vnímania a správania pozorujeme aj v partnerských vzťahoch, vzťahoch k blízkemu okoliu ale aj v správaní voči našej osobe pri vyšetrení.
Pri diagnostike by sme sa však nemali spoliehať len na výpoveď osoby (vrátane osobnostného dotazníka), ale podľa možností mali získať aj informácie z iných zdrojov (partner/ka, rodina a pod.). Z osobnostného dotazníka zistíme prítomnosť výraznej nedôverčivosti a nepriateľskosti voči okoliu, precitlivenosť na svoju osobu. Manželka posudzovaného uvádza, že aj doma voči nej a deťom sa správa veľmi panovačne, agresívne a kontrolujúco a nie je ochotný ani v najmenšom diskutovať. Kolega ho hodnotí ako veľmi precitliveného, nedôverčivého človeka, ktorý za všetkým vidí "komplot" a spiknutie proti svojej osobe, na čo reaguje veľmi agresívne a nepriateľsky.
Niekedy sa pre možnosť simulácie či disimulácie príznakov používajú aj viaceré osobnostné dotazníky a tzv. projektívne metódy.
Príčiny vzniku porúch osobnosti
Ako v prípade iných psychických porúch aj pri poruchách osobnosti ide o kombináciu dedičných faktorov a vplyvov prostredia. Dá sa povedať, že čím vážnejšia je porucha osobnosti, tým je pravdepodobnejší vrodený podiel na takejto poruche. Na vznik poruchy osobnosti môžu mať vplyv aj rané zážitky dieťaťa a výchovné vplyvy.
Príznaky poruchy osobnosti
K všeobecným základným príznakom všetkých porúch osobností patrí dlhodobé rigidné správanie, ktoré vedie k osobnému a/alebo sociálnemu zlyhávaniu. Z hľadiska osobnostnej odlišnosti môžeme pozorovať extrémne výrazné či naopak úplne chýbajúce vlastnosti, ktoré sa bežne vyskytujú.
Napríklad v prípade úzkostnej poruchy osobnosti je v popredí výrazná tendencia vyhýbať sa rôznym situáciám, ktoré by mohli byť spojené so záťažou a rizikom, napriek tomu, že to pre človeka s touto poruchou prináša negatívne následky. V prípade disociálnej poruchy osobnosti zase vidíme zníženú až neprítomnú ochotu k spolupráci, nezáujem o druhých ľudí, ich pocity a potreby, klamanie, manipulovanie a opakované porušovanie pravidiel a noriem, vrátane zákonov.
Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) uvádza nasledovné všeobecné diagnostické vodítka pre všetky poruchy osobnosti: Pre splnenie podmienok diagnózy poruchy osobnosti musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:
- (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
- (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
- (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
- (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
- (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
- (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.
(podľa MKCH-10, s.178-179).
Kritériá pre diagnostiku špecifickej poruchy osobnosti sa mnohokrát významne líšia a uvádzame ich podsekciách jednotlivých porúch osobnosti. Pre každú špecifickú poruchu sa ale podľa MKCH-10 vyžaduje jasné splnenie aspoň troch čŕt alebo spôsobov správania, ktoré sú uvedené v klinickom popise.
Súčasná klasifikácia Svetovej zdravotníckej organizácie (MKCH-10) rozoznáva nasledovné špecifické poruchy osobnosti:
Rizikové faktory poruchy osobnosti
Rizikové faktory nie sú dostatočne objasnené. Ide o kombináciu dedičných faktorov, zážitkov a bazálnych vzťahov z prvých rokov života a ďalších sociálnych vplyvov. Niektoré poruchy osobnosti sa zdajú mať výraznejší genetický podiel ako iné. Ako pri všetkých psychických poruchách aj výskyt poruchy osobnosti či inej psychickej poruchy v rodine je rizikovým faktorom.
Diagnostika poruchy osobnosti
Diagnostika každej poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru).
Test poruchy osobnosti
Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.
K celkovému lepšiemu sebapoznaniu existujú viaceré knihy, ktoré sa o to snažia formou hry, ale aj interakčných hier napr.:
TOMÁŠ NOVÁK. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
Prevencia poruchy osobnosti
Prevencia pred vznikom porúch (poruchy) osobnosti je možná hlavne v oblasti dlhodobého vzťahu a výchovy blízkymi ľuďmi, najmä rodičmi. Podstatné sú najmä prvé roky života, kedy je možné významnejšie zasiahnuť do utvárajúcej sa osobnosti dieťaťa. Rodičia sa často snažia intuitívne usmerniť správanie dieťaťa k norme (bojazlivé dieťa povzbudzujú, jeho presadzujúceho súrodenca sa naopak snažia v prejavoch tlmiť), čo ale nemusí byť (hlavne v oblasti záujmov) vždy ideálne riešenie.
Viac než kdekoľvek inde tu platí známa metafora: "Ak to nie je pokazené, neopravujte to!". Ďalším dôležitým obdobím je puberta (raná dospelosť), kedy sa vlastnosti dotvárajú, prehodnocuje sa hodnotový rebríček a podobne. Platí ale, že čím skôr a výraznejšie sa prejavia odlišnosti spojená s problémovým správaním, tým býva potenciál k zmene nižší.
Liečba poruchy osobnosti
Liečba porúch osobnosti je symptomatická, keďže ide o stabilné, dlhodobé stavy – zmena základných osobnostných nastavení je málo pravdepodobná. To však neznamená, že sa v prípade základných prejavov rôznych porúch osobnosti – teda problémov vo vlastnom prežívaní a vzťahoch s druhými či spoločnosťou, nedá nič zmeniť. V prípade výskytu inej psychickej poruchy vo vzťahu k poruche osobnosti – napr. depresie sa podávajú antidepresíva.
Všeobecne sa pri poruchách osobnosti neodporúča liečba či dlhodobejšie užívanie liekov proti úzkosti pre zvýšené riziko vzniku závislosti. Psychoterapia je v prípade potreby často používaný postup. Niekedy je vhodná dlhodobá psychoterapia, často sa ale ukazuje, že je vhodnejšia krátkodobá psychoterapia zameraná na konkrétny cieľ či problém. Prípadné špecifiká liečebného prístupu uvádzame pri jednotlivých diagnózach porúch osobnosti.
Životný štýl s poruchou osobnosti
Poruchy osobnosti sa dominantne prejavujú v medziľudských vzťahoch ale aj vo vzťahu k svojmu ja. Zmeny životného štýlu by mali odrážať problémové symptómy konkrétnej poruchy osobnosti, ktoré sú veľmi rozmanité. Základná je ale ochota samotného človeka niečo meniť a vytrvalosť, keďže požadované sú dlhodobé zmeny v nastavení správania.
Súvisiace ochorenia poruchy osobnosti
Ako sme už spomenuli, poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch (depresie ale aj niektorých porúch správania, psychotických príznakov, alebo telesných porúch, ktoré vznikajú najmä v dôsledku chronického stresu v súvislosti s poruchou osobnosti. Špecifické zvýšené riziko pre výskyt nejakého iného ochorenia uvádzame pri jednotlivých poruchách osobnosti.
Ako pomôcť chorému
Už zo všeobecných diagnostických kritérií pre poruchy osobnosti vyplýva, že porucha osobnosti je dlhodobý, pomerne stabilný stav. Pomoc človeku s poruchou osobnosti bude výrazne závisieť od konkrétnej poruchy osobnosti, životnej situácie a problému, ktorý rieši. Niekedy je dôležitou pomocou samotný stabilný vzťah, ktorý s človekom s poruchou osobnosti udržujeme a rozvíjame. Keďže významná zmena osobnosti je v dospelosti málo pravdepodobná, pomocou môže byť aj naša podpora pri riešení konkrétnych životných situácií.
Inštitúcie
Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.
Internet
Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.
Často kladené otázky
Dedičnosť osobnosti, dedičnosť porúch (poruchy) osobnosti. "Hovorí sa, že povaha človeka je z veľkej časti dedičná – môj syn/dcéra má úplne inú povahu ako ja, alebo môj manžel. Ako je to možné?"
Často pozorujeme, ako sa naše dieťa, či dieťa niekoho iného, podobá na svojich rodičov. Je pravdepodobné, že pozorovaná podobnosť je výsledkom aj genetických vplyvov, ale významne aj výchovy dieťaťa a aj skreslením nášho pozorovania daného očakávaním podobnosti (vyberieme si vlastnosť, či konkrétne správanie, ktoré je podobné ako rodičovské a ignorujeme odlišnosti).
Nezanedbateľné sú však aj prvé roky života dieťaťa, kedy sa jeho mozog ešte významne utvára a základné zážitky môžu mať na tento vývin dôležitý vplyv. Ide najmä o vzťahovú väzbu s matkou či iným systematickým opatrovateľom, ale aj výchovu v období rozvoja detskej aktivity – pohybu, reči, sebapresadzovania a podobne.
V prípade genetických vplyvov na utváranie osobnosti a poruchy osobnosti nejde o nejaké jednoduché "dedenie" vlastností ale o kombináciu vplyvu viacerých génov, ktorých umiestnenie, aktivita ani interakcie nie sú ešte dostatočne objasnené. Ani u jednovaječných dvojčiat (s identickými génmi) nepozorujeme úplne rovnako výrazné črty, o ktorých sa ukazuje, že majú dedičný základ – napr. neuroticizmus. Mnohé genetické podklady aktivujú či deaktivujú vplyvmi prostredia najmä v prvých rokoch života, ako sme už spomenuli. Budúcnosť v súvislosti s rozvojom behaviorálnej genetiky však iste prinesie nové zaujímavé poznatky aj v tejto oblasti.
To isté platí aj pre poruchy osobnosti, ktoré sú často spojené s vyhrotením normálnych (bežných) povahových vlastností. Veľmi zovšeobecnene sa dá povedať, že čím vážnejšia porucha osobnosti, tým je pravdepodobnejší vrodený podiel na takejto poruche.
Prejavujú sa poruchy osobnosti už v detstve? Dajú sa už detstve zistiť?
Niektoré významné povahové odlišnosti sú pozorovateľné už detstve – napríklad tie, ktoré sa týkajú temperamentu – teda intenzity a dĺžky trvania, s akou prežívame, otvorenosti či uzavretosti vo vzťahu k okoliu a podobne. Aj v prípade, že je povaha dieťaťa významne odlišná a problematická, v detstve nehovoríme o poruchách osobnosti – jednak preto, že môže ísť o rôzne ohraničené problémy v správaní, napr. problémy spojené s poruchami pozornosti či učenia a druhák preto, že osobnosť sa v dôležitých rysoch vyvíja do obdobia rannej dospelosti, kedy už vykazuje stabilné charakteristiky. Diagnostika detských psychických problémov sa preto v mnohých dôležitých ohľadoch líši od diagnostiky dospelých. V prípade, že dieťa má dlhodobejšie problémy v správaní či v prežívaní, je vhodné kontaktovať detského psychológa či iného odborníka za účelom diagnostiky a prípadného návrhu ďalšieho postupu.
Ako sa dajú poruchy osobnosti liečiť?
Poruchy osobnosti sa nedajú v pravom slova zmysle liečiť. Dôvodom je stabilita a dlhodobé utváranie osobnosti, ktorá je tak od ranej dospelosti odolná voči výrazným zmenám. Môžeme len vplývať na schopnosti človeka s nejakou poruchou osobnosti potláčať či meniť problémové prejavy a posilňovať adaptívne správanie.
Dá sa nejako zmeniť povaha človeka?
Človek je aj sebaregulujúca bytosť a mnohokrát sám dokáže meniť niektoré svoje návyky, správanie, presvedčenia. Niektoré formy správania aj cítenia, s ktorými si nevie rady a sú problematické, sa dajú meniť pomocou dlhodobej psychoterapie. Základné osobnostné vlastnosti, ako sú temperament, dominancia či podriadivosť vo vzťahu k druhým, sa nedajú výrazne zmeniť.
Slovník
Akcentovaná osobnosť – tento termín sa v súčasnosti nepoužíva v oficiálnej diagnostike podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb 10. verzia (MKCH-10), napriek tomu je však niekedy užitočný v odbornej komunikácii. Akcentovanou osobnosťou sa myslí, že niektoré osobnostné vlastnosti, ktorými sa vyznačujú ľudia bežne, sú zvýraznené s následkom celkovej disharmónie osobnosti, nedosahujú ale hĺbku či stupeň problémov, aké by mali byť charakteristické pre poruchu osobnosti. Akcentované črty môžu byť napríklad:
- zvýšená úzkostlivosť, ktorá spôsobí, že človek sa bude voči svojmu okoliu správať výrazne podriadivo či vyhýbavo a vo vnútri sa často trápiť strachom a obavami,
- zvýšená precitlivenosť, ktorá sa môže prejaviť podozrievavosťou voči zámerom okolia, vzťahovačnosťou a v extrémnom prípade aj nepriateľským postojom či správaním, ktoré môžu byť spojené s nerealistickými presvedčeniami.
- agresia, ktorá sa prejaví neprimerane silnými reakciami na domnelé či skutočné prekážky, odmietanie okolia a iné.
Psychopatia – pôvodné označenie pre poruchu osobnosti. Dnes sa už v oficiálnej diagnostike nepoužíva aj z dôvodov významného posunu jej používania v bežnej komunikácii, kedy sa ňou označuje chladné, nepriateľské, silne nespoločenské alebo protispoločenské správanie. Súčasné použitie pojmu psychopatia tak má blízko k pojmu sociopatia.
Sociopatia – označenie pre poruchu osobnosti, ktorá sa prejavuje významnými problémami vzťahu spoločnosti a jednotlivca s takouto poruchou. Najčastejšie ide o správanie spojené s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním ani bežných noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona. Typickým môže byť kradnutie, klamanie, podvádzanie, ničenie či ľahostajnosť voči spoločnosti aj blízkym ľuďom. Súčasťou vnútorného prežívania u osoby s takouto poruchou osobnosti je nezáujem o emócie, myšlienky a potreby druhých ľudí spojené s nízkou emocionálnou reaktivitou v prípade, že je iným ľuďom spôsobovaná ujma, vrátane vlastného správania takejto osoby.
Vlastné záujmy, potreby či emócie sú výrazne povýšené nad záujmy druhých ľudí a spoločnosti a správanie k nim je zo strany osoby s touto poruchou veľmi neosobné, manipulatívne a inštrumentálne. Takéto správanie nie je dané problémami s pochopením noriem a morálky, ale skôr s emocionálnou plytkosťou vo vzťahu k druhým, ktorá býva spojená so silnou citlivosťou voči vlastným emóciám či potrebám. Zo súčasnej klasifikovaných porúch k nej má najbližšie Disociálna porucha osobnosti.
Literatúra
Literatúra:
- HERETIK, A., SR. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
- NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
- PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
- ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov s množstvo príkladov a vtipne podaná.
Zdroje:
- HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
- MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
- MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
- PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
