Viete mi poradiť, či to, čo prežívam je depresia? Môžem vôbec vedieť, že trpím depresiou? Mám skoro 19 rokov a cítim sa úplne sama. Mám 6 súrodencov a veriacich rodičov ale s mojím otcom nemám skoro žiadny vzťah. Zdá sa mi, že je všetko moja vina. Neviem, možno je v tom veľký kus sebaľútosti ale často teraz plakávam. Cítim sa bezcenná a neužitočná- to možno súvisí aj s tým, že som práve skončila maturitu. Zdá sa mi, že mi nikto nerozumie, že nikomu na mne nezáleží, možno by bolo veľa ľuďom aj lepšie bezo mňa alebo by si ani nevšimli, že tu nie som. Myslím si, že všetky kamarátky ma majú iba ako druhú. Nie som nejako atraktívna, a tak ich zaujímam, až keď nie je nablízku nikto atraktívny. Nie som v ničom dobrá, v ničom užitočná. Iba jem, jem, jem... A keď mi je ťažko, ta znova iba jem, jem, jem... Poradte prosím. Psychológa sa bojím a ani neviem, ako ho vyhľadať.
Chcem sa spytat na vaš názor navštevujem psychiatra liecim sa na panicku poruchu (uzkost), uživam lieky asentra a lexaurin myslite si že je možne sa stoho uplne vyliečit?
Akú chorobu mám, lebo k psychiatrovi ísť nemôžem, proste by som mu nedokázala všetko vyrozprávať. Mala som ťažký život a zavŕšilo sa to tým, že minulý rok som musela ísť na potrat, lebo ma k tomu prinútil partner. Odvtedy už nedokážem nikoho ľúbiť. Chlapi sú mi odporní. Robotu mám tiež strašne zlú, ale zmeniť ju nemôžem kvôli peniazom. Som úplne sama. Nemám v nikom podporu. Mávam záchvaty, ani ich neviem opísať. Ako nepríčetná. Trhám si vlasy, plačem, hojdám sa. Režem sa, lebo mi to prinesie úľavu. Z ničoho sa neteším, trasú sa mi ruky, jeden deň som veselá a v zápätí som úplne nešťastná. Mávam strašné depresie. Ja viem, že som chorá, len neviem, čo by to mohlo byť.
Chcem sa spýtat na detskú šikanu na základnej škole. Mám synovca, ktorý navštevuje prvý ročník zš. Práve dnes som sa dozvedela, že šikanuje spolužiakov. šikanuje ich tým, že núti aby im kupovali sladkosti - konkrétne každý den 10 ks pelendrekov. Pre seba má on 4 ks, 5 kusov dáva chlapcovi, ktorý pravdepodobne šikanuje jeho a jeden nechá tomu, ktorý mu to kupuje. Vraj aby nazabažal....Toto trvá od septembra, tento týžden pridal k tomuto peniaze...konkrétne pýta od spolužiaka 200€ do 15. júna mu ich musí doniest, lebo ho zabije! Naozaj 200 €. Ten chlapček nechce chodit do školy, stále ho bolí žalúdok, ani sa mu nečudujem. To že je šikanovaný zistila jeho mamina, keď jej zmizlo z peňaženky 200 €, ktoré práve dostala na výplatu. Najskor si myslela, že ich stratila, alebo nechala v bankomate, ale všimla si synčeka, ktorý bol akýsi nesvoj a našla pod matracom schovaný peniaz. Tak to z neho akosi vytiahla. Je to strašné, veď má len 7 rokov. Ja pracujem v škole, konkrétne tam, kde sa to deje. nie som učitelka, som len účtovníčka....čo mám teraz spravit, ako sa chovat čo povedat, ako to zastavit...zatial mamička, chlapčeka, ktorého šikanuje nechce íst za riaditelom ani za triednou.
Neviem kde zacat skor. Mam 20rokov a zacal som chodit na vysoku skolu 1.rocnik. Moj problem spociva ani neviem sam kde lebo pride to na mna a po chvili to zas odide. Jedna sa o toto. Teraz mam skuskove obdobie v skole, klasicke skuskove obdobie ako mava kazdy, ale nie kazdy ho dokaze v pohode zvladat. Moj problem spociva v tom ze v niektore momenty ako je napr tento sa stane ze na mna dolahne vsetko zle z daneho predmetu a zacnem sa prepadavat a padat a padat smerom dolu. Cela skuska mi pride ako naproste neriesitelna, pocitujem pocit beznadeje, uzkosti, ze nic neviem, nic nedokazem, myslienky ze ked teraz zakopnem tak to pojde uz len dolu vodou, ze nato skolu nemam, neviem co na tej skole vobec robim, ze nie je pre mna a mnoho dalsich negativnych veci. Po chvili ked to vo mne vyvrcholi slzami tak potom sa to jak keby dalo do "normalu" ale to sa iba tak zda, niekedy taketo stavy na mna pridu aj 3x za den. Vzdy pridu a odidu ale zakazdym ma uplne rozhadzu taketo stavy pretrvavaju u mna aj tyzden pred skuskou (od doby ked sa zacnem na nu ucit). Taketo stavy nemam prvy krat. Pozorujem ich u seba uz davnejsie ale neboli take intenzivne ako teraz, ani popoludnie v prirode mi nepomaha, najlepsie by bolo uz keby sa skoncilo skuskove obdobie ale to este niaku dobu potrva a potrebujem vediet daky sposob ako ho prezit, Vraj sa tomu hovori syndrom vyhorenia.
Som 17 ročné dievča a mám malý problém, ktorý mi zapĺňa vela času môjho rozmýšlania.. jedná sa o to, že stále rozmýšlam o smrti, o tom, že mám rakovinu, akoby som sa potom cítila, aké to je zažiť, umrieť, neustále mi to behá po rozume...potom mám problém so sústredením sa a v poslednej dobe, ktorá trvá už dobré 3 mesiace nemyslím na nič iné.
Ake su cesty riesenia syndromu vyhorenia u lekara? Ide o to, ze som este mlada (36 rokov) a znenavidela som svojich pacientov. Pracujem ako specialistka v malom mestecku. Konicky, dovolenka, priatelia-nic z toho nepomaha prekonat hnus, ktory citim k niektorym pacientom. Hnusia sa mi najma fyzicky, holou rukou by som sa ich nedotkla ani za nic. Tento problem, ze citim silny odpor k telu ako takemu, sa uz preniesol aj do mojho sukromia, fyzickemu kontaktu sa vyhybam v akejkolvek podobe (zrusila som navstevy kozmetiky, kadernicky, nejaku masaz alebo navstevu plavarne si neviem ani predstavit). K pacientom som odmerana, ich zdravie mi je lahostajne, ale lekarsku starostlivost rozhodne nezanedbavam, dostanu vsetko, co im nalezi. Medicina ako veda ma nadalej velmi zaujima, to, co mi vadi, su ludia. Este ked je niekto niecim zvlastny po medicinskej stranke, tak ma zaujme, pacienti s rozsirenymi chorobami vsak vyciciavaju zo mna poslednu energiu. A este odo mna ocakavaju zaujem o ich osobne problemy. Vsetci si myslia, ze su vynimocni po medicinskej aj ludskej stranke a ze medicinu by mali lekari vykonavat s nezdolatelnym nadsenim a najlepsie zadarmo. Ze pacient je prvorady a jediny, ze sa mu treba dobre ze nie klanat, ale sam nema zaujem svoj stav zlepsit. Na ludsku hlupost som si viac-menej zvykla, na zapachajuce hnusne tela nie. Ved oni nie su schopni sa pred navstevou lekara ani umyt. Tie smrady, co vylucuju, riesim trvale otvorenym oknom, zima-nezima. Nedokazem v sebe vyvolat jediny pozitivny pocit voci nim. Neviem, ako budem dalej existovat s takymto psychickym rozpolozenim, ale zdaleka nie som jedina, len sa o tom nehovori.
Citim strasnu uzkost a neviem ako to mam zvladnut uz 3 tyzden nemozem zaspat a jest neviem co mam robit zacalo sa to postupne boelsti hlavy a uzkost neviem asi z toho moj brat bol na psychiatrii mal tiez take iste priznaky ako ja starsne sa bojim.
Už dlhšiu dobu ma trápi problém, ktorý spočíva v tom, že pocitujem vela stresu a úzkosti ked som v spoločnosti ludi, napr. v reštauráci tak niekedy stratim normalne chut do jedla. Alebo v práci na roznych poradach atd. Niekedy sa mi až trasú ruky, ked ma prepadne úzkost. a vadí mi aj červenanie ktoré s tým súvisí.
Ako mlady človek trpím depresiami a nechcem žiť. Navštívil som niekoľko psychológov, ale už nevládzem. Pochádzam z naoko dobrej rodiny. Ale prvý dojem je veľmi mylný. Hlavne moje rodinné zázemie je najväčším zdrojom mojich depresií. Všetci lekári, ktorých som navštívil sa nad mojou situáciou čudovali a lutovali ma. Nijak mi neporadili, lebo to je v podstate nemožné, pomôcť mi slovami. Oni však ma nemajú ľutovať. Oni mi mali pomocť. Nestalo sa. Ja lutosť nechcem, nepotrebujem. Skôr sa na mne čudovali a so záujmom počúvali môj príbeh akoby to bol román. A tak som sa dostal do situácie, keď je to zlé. Depresie sú silné. Stratil som akúkoľvek schopnosť tešiť sa z hocičoho. Nechcem žiť. Často jazdím dlhé trasy autom a ja si normálne želám aby havaroval. No bohužial odvaha na ukončenie všetkého chýba. V podstate si myslím, že nikdy v živote sa mi môj pud sebazáchovy prekonať nepodarí, ale človek nikdy nevie. Ja už naozaj nemienim nikomu ďalšiemu hovoriť, čo prečo a ako a všetky podrobnosti k tomu. Pri prežívaní svojich stavov depresie, ktoré sú ako peklo, som dospel k záveru, že tu pomôžu už asi iba lieky, keďže psychológovia neuspeli. Neviem však pár dôležitých vecí. Ak pôjdem k psychiatrovi bude sa vypytovať na všetky podrobnosti a rozpitvávať to do nekonečna? Sú antidepresíva návykové? Budem ich musieť užívať celý život? Budem po užití týchlo liekov, ľudovo povedané, ako zdrogovaný? A pomôžu mi tie vôbec tie lieky, keďže sa domov pravidelne vraciam (som študent) a šancu na lepší život mám až o niekoľko rokov po skončení školy, keď sa odstahujem (predtým sa musím samozrejem obracať aby som našetril na miesto, kde sa odstahujem)? Určite z vyššie uvedených dôvodov pochopíte, že Vám nejdem rozpisovať svoju situáciu. Povedzme, že som z rodiny, kde sa mám mať akože dobre. Bohužiaľ nie je to tak. Nie je v mojich silach to zmeniť.
Neviem ako sa mám vysporiadať s mojím zdravotným problémom. Mám problém s očami, vidím rôzne zákalky, na očnom som bola a bolo mi povedané, že to je v poriadku, že to nie je nič vážne. Tak si pomáham alternatívnou liečbou, ale zatiaľ bez úspechu. Dosť ma to trápi každý deň, pretože to dennodenne vidím, tieto zákalky, a dosť to zle pôsobí na moju psychiku, neviem sa s tým vysporiadať, ako mám takto žiť (mám 24 rokov). Snažím sa, to nevnimať, chviľku mám pocit že to zvládnem a potom to zase príde, zas sa cítim veľmi zle.
Z nicoho nic ma zacala sa mi krutit hlava boliet nezvladala som to prisiel na mna z nicoho nic pocit uzkosti cela sa trasiem mam zrycheny tep neviem ako to mam zvladnut neviem ci som sa psychicky nezrutila lebo moj brat sa teiz psycicky zrutil bol na psychiatrii a asi z toho mam pocit uzkosti uz 3 tyzden mam ten hnusny pocit neviem sa ho zbavyt neviem ci to nevedie k sialenstvu alebo je to iba chvilkove.
Trpim panickou poruchou prejavuej samito busenim srdca, trasom,potenia, a stazeneho dichania, mam zasebou vsedky fizicke vysetrenia, doktorka mi odporucila psychiatra ale jabysom sa checl najprv spytat ci to moze prejst aj samo bez akychkolvek liekov a psychiatrickych nastev.
Mám 21 rokov. Mám partnera 2 roky a spolu aj sexuálne žijeme. Je to môj prvý partner. Prvý rok ako sme začali mat pohlavný styk som začala mat bolesti po pohlavnom styku. Bola som u gynekologičky a ta mi povedala že je všetko v poriadku, že nemám žiadny problém, že to bude chyba asi v partnerovi. Potom to prešlo. A teraz asi tak 5 mesiacov mam po pohlavnom styku pocit ako keby mám znasilnil, pocitujem úzkost a plačem stale. Medzi nami nie su žiadne problemy všetko je v uplnom poriadku. je ku mne nežny, citlivy. Chcela by som sa opytat čo by to mohol byt za problem.
Som 32 rocna zena a s manzelom sme zobrati 3 roky. Nemame zavazne problemy ani spory. Problem je u mna v tom, ze sa s nim citim oslamela. Zijeme v zahranici, mometalne si hladam novu pracu. Nemam tu ziadne kamaratky, manzel je stale v praci aj cez vikendy. Ja pre nas poupratujem, uvarim, vyperiem, nakupim...citim sa velmi frustrovana. V poslednej dobe sa snazime o dieta a 6 mesiacov sa nedari, ale viacej s nim na mna tlaci manzel ako ja. Celkovo to zhrniem, citim sa vlastne nepotrebna na tomto svete a mam pocit akoby vsetci aj rodina nejavili o mna zaujem, ked ja im nezatelefonujem sami sa mi neozvu...Prosim poradte mi ako by som tento stav mohla aspon trochu zmentit. Lebo uz ma toto vsetko niekedy znervoznuje a neviem si sama rady aj keby som velmi chcela.
Moja mama išla pred pár rokmi na operáciu, vtedy sa to celé začalo, môj otec si našiel prvú priateľku, ba dokonca raz ma k nej vzal a boli sme tam do večera, pravda, vtedy som ešte netušila čo sa deje, mala som asi 9 rokov, možno aj menej. Keď bola mama po operácii získala si otca späť, no približne po dvoch rokoch prišla k nemu do roboty pracovať nová kolegyňa a trvá to dodnes. Moji rodičia už nie sú spolu, teda viac menej. S otcom a mamou sme sa totiž presťahovali do mesta a presťahovala sa jeho priateľka s rodinou do nového domu, do toho istého mesta ako my. Najprv to tajili no potom to vyšlo najavo, a keď musela utekať pred svojim manželom aj deťmi moja mama im poskytla strechu nad hlavou. Presne tak, pustila ich k nám domov. Je to asi na zaplakanie, keď sa s ňou moja mamina ešte kamaradičkovala, ale čo sa dá robiť, keď má človek také dobré srdce a ja som za to rada. Ocino sa s priateľkou potom presťahoval do bytu aj s jej dcérami, ale jedného dňa prišiel domov a s ňou sa rozišiel. Trvalo ich odlúčenie len chvíľu. Ocino pracuje v zahraničí a išla tam pracovať aj ona, potom ako sa moja mamina zo zahraničia vrátila. Akoby ju snáď tam vystriedala. A o mesiac tam išli aj jej dcéry. Je to trochu irónia, pretože moja mamina pracovala s ocinom v zahraničí pol roka a keď ma chcela vziať von ako aj do školy a tak, každý ju odhováral, že nemám kde prespať a tak, lenže keď tam išla už ocinova priateľka hneď išli aj jej dcéry a jedna z nich dokonca prespávala u mojej tety. Viem, že je to len žiarlivosť, prečo mi to prekážalo, no predsa my to nepríde normálne. Nikdy som súrodencov nemala, a cítila som sa ukrivdene a odsunutá bokom. Môj ocino maminu dlho presviedčal o tom, že vonku s tou ženou nič nemá a presviedčal ju, nech začnú od znova, myslím maminu. Tak sa matka rozišla s priateľom, lenže môj otec miesto toho, aby všetko ukončil, kúpil si s tou ženou 4izbový byt a teraz žijú ako šťastná rodinka. Mojej mame dlho klamal a mne tak isto. Je to na nepochopenie ako dokázal tak veľa klamať, až sa zamotával do vlastných lží. Nakoniec mame povedal znovu pravdu, a mamina sa chce rozviesť, lenže vždy, keď o tom začne s otcom hovoriť on sa jej vysmeje do tváre, alebo sa rozplače, mama zmäkne a tým konverzácia končí. Mňa to už neskutočne štve, ako ňou manipuluje, pretože keď s nami volá, má hlas akoby bol na mučidlách a keď zloží telefón je šťastný a vysmiaty. To mám od jeho priateľky. Vadí mi, ako sa k mamine správa a tiež mi prekáža ako sa správa ku mne. Mám jeho priateľku aj s jej dcérami rada a nikdy by som sa na nich nehnevala, hnevám sa na otca, za to všetko čo nám robí. Veď on mame ani neposiela peniaze domov, a mama nepracuje, takže nás živí z toho mála, čo má, alebo jej dá peniaze jej kamarát, ktorý na mňa minie za mesiac viac peňazí, ako môj otec za celý pol rok. Pokiaľ nám dá otec peniaze, alebo nám niečo kúpi, určite nám to vyčíta ďalšie tri roky, hlavne že on si kúpi nové auto. Proste sa správa ako najväčší sebec a klamár na svete. Nikdy sa nedíva na to, či má mama z čoho vyplatiť účty, hlavne aby on mal vyplatený nájom v zahraničí a aby mali napchatú chladničku jedlom. Proste tam míňa strašne veľa a keď má u nás raz za mesiac nakúpiť a platí v obchode 50 euro začne vykrikovať, že je to strašne veľa. A moja mama ako taký blázon, začína uvažovať či sa s ním vôbec chce rozviesť, lebo otec jej narieka do telefónu, že tým nás stratí úplne a podobné somariny. Moju mamu už stratil, oni už vzťah nemajú, ale som asi jediná čo to vidí. Nechápem svoju mamu, ako mu môže po tom všetkom, čo jej urobil, ešte odpustiť. A za to že by stratil mňa si môže sám. Mám pocit, že moja rodina je stratený prípad. Ja už fakt neviem, ako im mám prehovoriť do duše aby sa uvedomili. Otec ničí mamu a to ničí aj mňa a potom som celá vystresovaná a neviem sa ani v škole sústrediť. Chcem aby to už raz a navždy skončilo, len neviem čo mám robiť. Prosím ak by ste mi vedeli pomôcť, ako im mám otvoriť oči. Ako im pomôcť tak aby sa mi nevysmiali, som predsa len dieťa, ktoré by im do toho kecať nemalo, no už sa na to nedokážem dívať.
Od októbra 2010 mávam stavy úzkosti, sťahuje mi hrdlo a búši srdce. Trpím presvedčením, že ma chce niekto zabiť. Keď som to však povedala psychiatrovi, povedal, že si len vymýšľam a že chcem pútať pozornosť. V minulosti som pritom už viackrát bola obeťou vyhrážania sa.
Asi pol roka mam podozrenie, ze moja matka podvadza otca. Ani nie podozrenie, lebo som nasla dokazy. Ma 43 rokov, rok bola na urade prace, ale od maja uz pracuje na polovicny uvazok a berie dochodok. Bola psychiatricky liecena, netusim nazov diagnozy, ale mala stavy uzkosti a domyslala si veci, ktore sme jej nerobili. Teraz berie lieky Apineton, Solian a Krytiko. Otec chodi na dvojtyzdnovky, sestra je stale niekde vonku a ja som polovicu tyzdna na private, takze ma vela volneho casu. Moje podozrenie vyplyva z toho, ze ked som potrebovala si zavolat z jej mobilu, nasla som tam viacero cudzich cisiel a sms spravy s obsahom ako napr. Si velmi sarmantna, kedy sa stretneme a pod. Spravy boli opatovane odoslanymi spravami podobneho typu. Jedno cislo si uz aj ulozila pod menom Peter, ale ked som tajne zavolala na to cislo, aby som si overila podozrenie, predstavil sa mi pod inym menom a zacal so mnou flirtovat. Vcera bola mama dlho do noci vonku a ked som jej zavolala, pocula som, ze je v aute. Ked som sa jej dnes pytala, kde bola, vyhybavo odpovedala, ze prec. Zdoverujem sa Vam, lebo nikomu neverim, priatelovi sa nechcem zdoverit, lebo skusenosti ma naucili, ze to nerobi dobrotu, ak este nie je v nasej rodine, ale podla mna od vcerajsieho telefonatu s mamou musi mat tusenie a babku z otcovej strany nechcem zarmucovat, je velmi precitlivena a sestra teraz maturuje. Otcovi sa to bojim povedat, neviem si predstavit, ze by sa rozviedli, aj ked som dospela a teoreticky by sa ma to uz nemuselo dotknut. Rozmyslala som, ze by som mame dala ultimatum, bud sa rozide, alebo to budem riesit s otcom.Ale podla mna by sa aj tak len zacala rozculovat a este by si vsetko vymazala a popierala. Ak jej ludia oponuju, je velmi vybusna, neda sa s nou rozpravat ani po dobrom. Najviac ma rozculuje, ked doma sa k otcovi liska a zacali spolu chodit do krcmy na kofolu, resp. ona to vzdy navrhne. Bohuzial otec pride mierne opity. Toto jej tiez v duchu vytykam, ebo on potom musi "vyrovnavat hladinu" este 2 dni a baka, ktora s anmi byva, je taktiez z toho zarmutena. Neviem co mam robit,tak ma prosim Vas niekam posunte a chcem Vas poprosit, aby ste mi neodpisali diplomaticku odpoved.
Je možné, aby si človek ako ja vytvoril plnohodnotný partnerský vzťah? Mám 30 rokov. Od detstva sme aj so súrodencami boli dosť pod dohľadom rodičov, myslím tým - až prílišným dohľadom. Nikam sme nesmeli chodiť - ale ani oni s nami nikam nechodili. Postupne sa z nás stali samotárske typy, ktoré majú len zopár priateľov. Nikdy som nebola typ, ktorý sa dokáže baviť s hocikým o hocičom a pohodlne sa cítim len v spoločnosti ľudí, ktorých už dobre poznám. Veľký problém mi robí zoznamovať sa s novými ľuďmi, zapadnúť do kolektívu. Veľmi by som aj chcela, ale neviem ako a hlavne si absolútne neverím, mám pocit, že aj keď niečo rozprávam, nikto ma nepočúva, nevníma. V puberte som nikdy nebola súčasťou nejakej partie kamarátov, ktorí by podnikali spoločné akcie. Neboli sme zo strany rodičov vedení k nijakému športu alebo koníčku, kde by sme sa stretávali s novými ľuďmi a samej ma nikdy nič také nenapadlo. Teraz si uvedomujem, že to bola chyba a v mojom veku sa s tým už len ťažko začína. Mám len zopár kamarátok a aj s tými je kontakt v poslednom čase veľmi sporadický, keďže už všetky majú rodiny, deti, povinnosti a ja akosi do toho už nezapadám. A cítim sa preto sama. Aj s mužmi som \"začala\" neskoro. V dvadsiatke som bola zo seba strašne zakomplexovaná, postupne sa to zlepšovalo. Mala som 27 rokov, keď som si 1x začala niečo s mužom. Bolo to krátke, 4 mesiace. Skončil to on, nebavilo ho to so mnou. O rok prišiel niekto ďalší a malo to podobný priebeh, po 5 mesiacoch to skončil, lebo mal pocit, že to beriem príliš vážne a on to ak necítil. Myslím, že viem v čom je problém. Potrebujem cítiť, že niekomu na mne záleží, potrebujem počuť od niekoho pekné slovo, povzbudenie. A keďže sa mi ničoho takého nedostalo či už od rodičov, kamarátov, tak sa vždy príliš upnem na niekoho, kto sa mi zapáči a hneď z toho robím \"lásku až za hrob\". Nemyslím tým, že by som mužov \"uháňala\", vyznávala im lásku na druhom rande, to nie, ale veľmi rýchlo som si z nich urobila stredobod svojho života. Možno preto, že celý život som sama, že mi stále niečo chýba a hlavne teraz, keď už som vo veku, že mi "tikajú" biologické hodiny a ja mám pocit, že mi uchádza vlak. Je možné, aby sa tak citovo "neusporiadaná" osoba, dala "dokopy" a vedela si vytvoriť normálny vzťah? ( Inak manželstvo našich rodičov je úplna katastrofa. Posledných 5-6 rokov vedľa seba len bývajú. Predtým sa spolu aspoň normálne rozprávali, teraz už ani to.)