Porucha pozornosti s hyperaktivitou
Otázka
Som študentkou na vysokej škole, na pedagogickej fakulte. Niečo sme sa učili o diagnóze ADHD. Ide o to, že na mojom internáte je jeden chlapec, ktorý má 22 rokov a je druhák na strednej škole. Vystriedal už veľa stredných škôl. Ide o to, že keď sa s ním rozprávam, tak sa vôbec nesústredí, nenechá ma ani dopovedať a už sa pýta na niečo iné, spýta sa ma jednu otázku viackrát, nevydrží dlho sedieť na jednom mieste, jednu chvíľu je hyperaktívny a hneď na to ho chytí úplný útlm. Všimla som si, že pociťuje aj možno nedostatok pozornosti od iných, že sa mu veľmi nevenujú. Myslím si, že jeho rodičia toto veľmi zanedbali, nikdy mi ich nespomenul, ani svoj domov ani nič. Iba že raz za čas chodí k svojej babke. Jednoducho všetko nasvedčuje tomu, že má ADHD, aj keď mi to nikdy nepovedal, tejto téme sa vyhýba. Viem, že má veľké nedostatky aj v učení, potrebuje veľa doučovaní. Chcem sa Vás spýtať, ako by som mu mohla pomôcť, čím? Jeho vychovávatelia sa mu veľmi nevenujú, nemajú s ním veľa trpezlivosti. Dá sa to nejako vyliečiť? Alebo aspoň nejako zmierniť?
Odpoveď
Neviete presne, či chlapec, o ktorom hovoríte má naozaj ADHD, nikdy sa vám s týmto nepriznal. Sama dedukujete, že toto je to, čo spôsobuje jeho ťažkosti v komunikácii i v sociálnych vzťahoch. Možno. Signály pre to tu sú. Ale možno aj nie. To by najlepšie vedel posúdiť odborník psychológ alebo psychiater. Dovtedy, kým sa tento mladý muž rozhodne vyhľadať odbornú pomoc mu môžete poskytovať tzv. laickú pomoc. Tá môže spočívať v tom, že ho prijmete takého aký je. Prejavíte mu úprimný záujem, pomôžete usporiadať mu jeho život. Ľudia ako on dobre prijímajú aktívnu a konkrétnu pomoc. Tá môže spočívať napríklad v tom, že mu pomôžete zostaviť si tzv. denný rozvrh, akúsi pomyselnú barličku, ktorá mu pomôže dobre fungovať. Je užitočné mať vždy po ruke nejaký poznámkový zošit, kde si bude zaznamenávať rôzne nápady či myšlienky ktoré ho môžu napadnúť ale v tej zhoršenej koncentrácii pozornosti by na nich mohol zabudnúť. Bude sa cítiť istejší a sebavedomejší. Keď píšem o sebavedomí napadá ma, že možno to, čo vyzerá ako prejavy ADHD syndrómu sú prejavmi jeho osobnej neistoty, nízkeho sebavedomia. Bolo by dobré, aby na sebe pracoval aj v tomto smere. Aby sa nevyhýbal stretnutiam s inými ľuďmi, aby sa nebál rozprávať o veciach, ktoré ho obklopujú. O svojich zážitkoch, názoroch a postojoch. Je jasné, že nie každý človek je sympatický všetkým. Určite nebude ani on. Máme ale slobodu v tom, že si môžeme vyberať s kým chceme byť a s kým nie. S kým je nám dobre a cítime sa isto alebo s kým sa necítime ani dobre ani isto. Možno by privítal aj pomoc pri učení. Napríklad tak, že by ste sa navzájom skúšali. Alebo tým, že by ste mu pomohli zostaviť si konkrétny plán a učil by sa podľa toho. Rozhodne si myslím, že mu môže pomôcť už aj váš ľudský záujem o neho a o jeho ťažkosti. V neposlednom rade by bolo užitočné podporiť vašu pomoc aj pomocou farmakologickej liečby, t. j. pomocou liekov. To je ale vec, ktorú by mal zvážiť lekár.
