Rodičovská kríza
Otázka
To čo ma trápi by ste možno nazvali problémom každej tretej matky ale mňa to začína tak umárať, že potrebujem sa vyrozpravať, prípadne počuť k tomu nejaký názor. Dnes som zažila niečo ako rodičovskú krízu, také vyvrcholenie môjho vystresovania. Malý má 14 mesiacov a mne napriek mojím zásadám tak praskli nervy, že som ho nielenže buchla po zadku ale len málo stačilo a bola by som s ním zatriasla a pritom mi behalo po rozume: prestaň už revať, nechcem ťa, kiež by si ta niekto zobral.
Hneď na to som zostala vydesená, že čo ma to vôbec napadlo. Keď sa mi ho podarilo konečne uspať preplakala som asi hodinu. Ja malého milujem, veď je to to najkrajšie stvorenie na svete, ale stále ma trápi istá myšlienka. Otehotnela som totiž nečakane, po asi dvoch mesiacoch vzťahu a na to, že som matkou som si zvykala veľmi dlho, a práve keď už som si myslela, že je všetko tak ako má byť, malý prišiel do veku kedy začal byť vzdorovitý a plače pri všetkom čo sa mu nepáči. Ja som na neho takmer sama, aj keď bývam u rodičov, som s ním 24 hodín denne lebo naši sú veľmi vyťažení. Viem, že som poriadne vystresovaná, ale takéto veci by ma nemali napadať. Takže tá myšlienka, čo ma trápi je, že, čo keď to, že som sa pôvodne nevedela zmieriť s tým, že mám dieťa nikdy nezmizne, čo keď bude v mojej hlave stále "nechcený".
Veľmi sa toho bojím, lebo vždy som si myslela, že keď budem mať dieťa tak to bude tá najkrajšia vec v živote a napokon bojujem s takýmito pocitmi. Chcela by som vedieť, či aj iné matky, ktoré otehotneli nečakane týmto prešli a či nakoniec všetko u nich dobre dopadlo a či si prestali hovoriť: čo keby som neotehotnela? Len pre informáciu...mám 27 rokov a partner pracuje v zahraničí, takže on k výchove ruku neprikladá vôbec.
Odpoveď
Nevyčítajte si. Starostlivosť o dieťa to nie je len nekonečné šťastie a radosť. Je to okrem toho množstvo práce, únavy, nedostatok spánku, stresov, napätia a vyčerpania. Navyše, keď ste na svojho syna sama je to celkom prirodzená reakcia. Tieto všetky javy majú potom na svedomí okrem iného to, že človeku utečú nervy. Niekedy sa stáva, že matka zahltená starostlivosťou o svoje dieťa ani nestačí vnímať svoju lásku k nemu. Po tom, ako si to uvedomí, sa dostavujú pocity viny, seba obviňovanie. Je to tak aj u vás? Ja myslím, že áno.
Veď píšete, ako ste po tom, čo ste svojho synčeka udreli po zadočku, preplakali aspoň hodinu. Vás to určite bolelo viac ako jeho. Človek nie je stroj, a niekedy musí vypnúť. Možno práve toto bol spúšťač, aby ste sa od srdca vyplakali a uľavili si. S pocitmi sebaobviňovania niekedy ide ruka v ruke aj smútok, ktorý v zosilnenej forme a ak je dlhotrvajúci môže prerásť až do depresie. Vy ste urobili dobre, že ste mi o tom, čo prežívate napísali. A tiež, že ste si dopriali „ozdravujúci „ plač. Nehanbite sa za to.
Ani za to, že plač vášho synčeka vás niekedy vyčerpáva. To je prirodzené nie ste sama. Skúste sa však preladiť a za prvé neriešiť veci, ktoré sa ešte nestali, pretože tie nemôžete vyriešiť (čo keď to že som sa povodne nevedela zmieriť s tým že mam dieťa nikdy nezmizne, čo keď bude v mojej hlave stále nechcený....). Za druhé váš syn robí pokroky, ktoré sú prirodzenou súčasťou jeho vývinu, rozvoja psychiky i motoriky. K ním patrí aj to, že presadzuje svoje požiadavky. Svojim spôsobom – plačom a krikom. Zvládať to vyžaduje veľa námahy ale stojí to za to. Byť na materskej „dovolenke“ je drina. Mali by ste preto niekedy vypnúť. Napríklad ísť von, medzi ľudí, zabaviť sa či len sa tak prejsť. Stretnúť sa s inými mamičkami a vzájomne sa podporiť. Dá sa to, len si to musíte zariadiť. A nevzdávajte sa. „Bojujte“ ďalej. Držím vám prsty.
