Problémy v živote

Na to aby ste pochopili môj celý príbeh budem musieť začať od samého začiatku. Poprosím , až keď si prečítate celý príbeh si vytvorte celú mienku o tom. (pre diskrétnosť pozmením mená aktérov) Volám sa Peter a mám 28rokov. Dosť mladý človek , no výzorovo , veľmi utrápený. Všetko začalo keď som mal asi 5 rokov. Vždy som bol chorľavý a do škôlky som chodil naozaj zriedkavo. Veľmi ma trápi aj fakt , že nemám ani jednu fotografiu z detstva. Prvú fotku mám až keď som mal asi 7 rokov. Sestra o 4 roky staršia ma veľa fotiek. Dokonca aj keď bola úplne malinka v perinke. Ja keď som sa pýtal , prečo nemám aj ja fotografie z detstva odpoveď : doba bola zlá neboli fotoaparáty. (pred 4r pred mojim narodením boli paradox). No , ale vrátim sa k 5tim rokom môjho života. Bratranec ma začal pohlavne zneužívať. (aby som to uviedol na právu mieru. Musel som ho len rukou uspokojovať) , no osobne si myslím , že aj toto je veľa. Trvalo to celé 3 roky. Po tom to prestalo. Roky plynuli a keď som bol v 8r.zákl.školy zistil som ,. Že sa mi viacej páčia chlapci. Ani neviem ako , ale s týmto problémom som sa veľmi rýchlo vysporiadal. Na strednej škole , v 3r. som si prvý krát našiel chalana partnera. Bol to krásny a neopísateľný pocit , prvý krát niekoho pobozkať. Ako by Vám celé telo zachvátila horúčava a príjemne sálanie tepla s partnerovho tela. Bol som celý v eufórií. Toto krásne partnerstvo. Žiaľ , že to nebolo krásne som pochopil až neskôr. Počas celého vzťahu mi vŕtalo v hlave prečo ma môj partner nechce orálne uspokojiť. Jeho odpoveďou bolo vždy : nie som na to pripravený. Mne to stačilo. Vekovo sme si boli rovnaký. Pre mňa to bolo aj tak niečo nádherné. Po čase som zistil , že môj partner ma od začiatku podvádza. No preklenul som to a v tichosti trpel. Nepovedal som mu nič , že čo ma trápi. Lebo nedal som to na sebe ukázať , že ma niečo trápi. No čím ďalej mi bol cudzejší. Nie že by som ho nenávidel to nie. Len moje city k nemu nejako ochladli. No stále v kútiku duše som dúfal , že sa to zharmonizuje. Nestalo sa. A zlom nastal na Vianoce kedy mi došla správa –SMS , že je koniec a už sa mi nemám nikdy ozvať. Zosypal som sa. A úplne upadol. Nejedol som nekomunikoval som . Za 2 mesiace som schudol 20kg. Na Tomáša nezabudnem nikdy. Rodičia ma nasilu odvliekli k psychiatričke. Nasadila mi Citalac . No stav sa mi zlepšil asi až po roku. No žiaľ , ochablo vo mne všetko cítenie , pocity viny , pocity šťastia. Chodil som ako bez duše. Nič ma netrápilo. Možno ste si všimli , že nepíšem o rodine. Teraz prišla chvíľa. Otca som vídaval málo kedy , keďže pracoval mimo kraja a chodil na tzv. týždňovky. Mama je hysterička. Nič jej nie je dobré , nad všetkým frfle a človek aj keď sa snaží a pomáha a robí čo povie , namiesto vďaky hľadá chyby za čo by ma mohla zdrbať . K tomu sa ešte dostaneme. Celý môj doterajší život ma nikam nepúšťala všetko zakazovala. Lebo vraj nie sú peniaze. Čiže žiadne výlety zo spolužiakmi , žiadne diskotéky. A takto je to doteraz. Možno si teraz mnohí pomyslíte , že prečo sa neodsťahujem , veď som dospelý. Čítajte ďalej.Keď som mal 24 r. Povedal som si a dosť. Zbalil som si kufre a odsťahoval. Keďže mam očnú chorobu GLAUKOM – zelený zákal. Ťažko som si hľadal prácu. No žiť som s niečoho potreboval. Tak som sa začal pohybovať na tenkom ľade zákona. Urobil som zopár sprenevier. Za čo som si odsedel 6mesiacov v minimálnom stupni stráženia. Tam som mal dostatok času aby som nad sebou premýšľal. Keď ma pustili môj život sa naozaj zmenil od koreňov. No musel som sa vrátiť domov. Matka vo svojom hysteričení pokračovala. Bolo to to isté čo vo väzení. Nikam som nemohol chodiť. Jediná osoba ktorá ma chápala , bola moja stará mama. Ta sa so mnou vždy vie milo porozprávať. Pochopiť. No ani ona nedokáže zmeniť postoj matky ku mne. Len na príklad uvádzam jednu udalosť. Hádali sme sa s matkou. A ja som dosť zvláštnej povahy. V živote nikomu by som neublížil fyzicky. Radšej do niečoho buchnem. Hoc si spôsobím sám zranenie. Keď sme sa tak hádali , zo zúrivosti som buchol s fľašou minerálky o podlahu. Samozrejme fľaša sa rozbila a minerálka sa rozliala na podlahu. Matka niečo povedala a ja som to už ďalej nemohol počúvať. Otočil som sa a chcel som ísť preč z izby. No pošmykol som sa a zletel som zo schodov. Keď som dopadol na chrbát automaticky mi vyrazilo dych. Letel som 6schodov. Na tej podlahe som doslova skučal ako pes a trieskal rukou o podlahu. Matka vyšla z dverí a zišla dole ku mne. No nepodala mi pomoc , ale prekročila ma zobrala portviš a išla pozmývať rozliatu minerálku. Keď mi nabehol dych , horko ťažko som sa pozviechal a šiel hore do svojej izby sa obliekať. Ruka a noha mali neopísateľne farby. Bolo to celé opuchnuté. Dve hodiny som sa obliekal zo slzami v očiach. Lebo ma bolelo celé telo. Pomaly som zišiel dole k mame. A poprosil som ju , či sa mi pozrie na ruku , že nejako veľmi mení farby. Odvrkla len , že ona nie je lekár. A tak som zaťal zuby a šiel na autobus večere o 19:00 a cestoval 2hodiny do najbližšej nemocnici na pohotovosť. Lekár sa na mňa ešte vyvrieskol , že kde som bol toľko hodín. Keď som mu povedal , že v autobuse len sa chytil za hlavu. Výsledok , dvojitá zlomenina zápästia a naštiepená stehenná kosť. Domov som došiel o 2 ráno ako som mal spoje. Opäť na autobuse lebo mama mi nedvíhala mobil. Na druhý deň sa ma ani nespýtala ako mi je. Len toľko aby som nezabudol upratať. Teraz ma čaká ešte jeden súd za skutky ktoré sa stali dávnejšie. Čiže som vo väzení ešte pred nástupom do väzenia. Za 4 roky som bol 26x hospitalizovaný na psychiatrii. A 5x som sa pokúšal zobrať si život. Žiaľ vždy ma zachránili. Veru žiaľ. Veľmi túžim zomrieť a mať pokoj. Nemám nikoho kto by ma vedel povzbudiť. Nemám nikoho kto by ma dokázal chápať. Som sám. Uzavretý. Tento týždeň sa zo všetkými pôjdem diplomatický rozlúčiť. A ukončím tento osamelý život. Plný smútku , nepochopenia , neakceptovania. V noci sa vytratím z domu a dokonám a ukončím tento život. Všetkým ktorý ste to čítali , prajem aby sa Vám nič podobné nestalo. Prajem Vám ,aby ste k sebe boli tolerantný a milý k sebe navzájom. Buďte na seba milí , ľudskí , tolerantný. Ja sa s Vami lúčim. Len na záver. Tento príbeh je len kvapkou v mori čo sa mi stalo všetko zlé. Ahojte.

Otázka

Problémy v živote

Odpoveď

Ste mladý, napriek tomu ste v živote zažili veľa zlého. Napísali ste mi naozaj smutný príbeh a ja len dúfam, že túto moju odpoveď si ešte v kľude a s pokojom budete môcť prečítať. Je veľmi zlé, pozerať na život okolo seba takto pesimisticky. Neviem o vás veľmi veľa, ale viem, že by to bol najhorší krok vo vašom živote, aký by ste mohol spraviť. To, že sa váš život vyvíjal ináč ako by ste chceli a predstavovali ste si pravdepodobne nebudete môcť zmeniť. Myslím tým vašu minulosť. To ale, na čom by ste mohli popracovať je vaša prítomnosť a najmä budúcnosť. Nevracajte sa do minulosti, nejatrite staré rany. Aj anatomicky sme uspôsobení tak, že očí máme v prednej časti tváre. Sú vpredu. Aby sa nám lepšie pozeralo pred seba a nie za seba dozadu. Vo vašom veku mladí ľudia rozmýšľajú nad životom, robia si plány, túžia po veciach, ktoré im spríjemnia život. Chcú sa priateliť, držať sa za ruky, športovať, zabávať sa. Narodili ste sa, aby ste žili! A vy môžete naozaj prežiť ešte pekný život ale to od vás vyžaduje, aby ste sa začali pozerať smerom do budúcnosti a prestali riešiť vašu minulosť (Viem, nedá sa minulosť odrezať, popretrhať nite, ktoré vedú do minulosti, ale výberovo zamerať svoju pozornosť na budúcnosť to je možné. Len sa musíte pohnúť a urobiť prvý krok k vašej budúcnosti. Lebo ak sa nepohnete, ostanete stáť na mieste. Nie každý má to šťastie, že môže žiť! Niektorí ochorejú, utrpia úraz, život sa pre nich môže zmeniť na bolesť ale - predsa chcú žiť! Tak je to správne. Prestrihnite pomyselnú pupočnú šnúru, ktorá vás spája s rodinou, ktorá vám neposkytla to, čo by ste potrebovali. A začnite žiť svoj vlastný život. SVOJ! Užívajte si život, tešte sa z krásnych vecí, ktoré ponúka. Nesmúťte, že hneď nemáte všetko. Nečakajte, že šťastie k vám príde samo. Vyjdite mu v ústrety. Nájdite si koníčka, ktorému sa budete venovať. Zaobstarajte si zvieratko, ktoré vám bude vďačné, ak sa o neho budete starať. Začnite si všímať život okolo teba. Fotografujte! Žite naplno! Smrti nemusíte pomáhať, tá príde sama. Ale až to bude, vy by ste mali mať za sebou, pekný a dlhý život prežitý v radosti, láske, zdraví a šťastí. Oplatí sa!