Mám nedostatok komunikácie a pozornosť som si vynucoval

Mam 18 r. ja som bol v detstve hyperaktivny, pocas zakladnej skoly som zle niesol spravanie spoluziakov, bol som nepriebojny a teraz uzivam AD a aj lieky od homeopatky. velmi malo som rozpraval, skoro vobec a aj malo rozpravam. lieky zacali mat prvy ucinok tak sa mi zda, ale vracia sa mi moja hyperaktivita a velavravnost co je az detske. ako maly som bol rozmaznany a vtieral som sa, a nemal som skoro ziadny kontakt so seberovnymi az do zaciatku zakladnej skoly, lebo do skolky som nechodil, rodicia ma nechceli dat medzi ostatnych, pre jednu zavaznu operaciu srdca... a v skole som sa kazdemu vtieral do rozhovorov, vela som rozpraval, usta sa mi nezavreli. po case som sa uzavrel, lebo ma odhanali a neustale upozornovali aby som bol ticho. teraz ked mam 18 rokov sa mi toto vracia a je to pre ostatnych odpudzujuce, mne je to vsak tazko ovladat, ta hyperaktivita nebola specifikovana, mozno som mal ADHD, za neposedne spravanie som bol vsak trestany fyzicky a bol som hodnoteny ako ZLE dieta. Este navyse som trpel komplexom menejcennosti. Jednoducho je na mne vidno ze mam nedostatok komunikacie a pozornost som si vynucoval a aj si ju vynucujem a to je dotierave a odpudzujuce. Avsak ja to neviem udrzat na uzde ta hyperaktivita je tam asi stale a bojim sa co bude dalej, najradsej by som ani nezil, neexistoval. Urcite aj rodicia spravili mnoho chyb, napriklad mama mala moc ochranarsky pristup a nerozvijal som ziadnu fyzicku aktivitu, co by mi mohlo pomoct pri zvladani hyperaktivity a ja som nauceny stale sediet. Bojim sa aby som neprezil to iste ako na zakladnej skole. Asi som mal chodit na specialnu skolu so specialnym pristupom. Nemyslite si? Inak som si vzdycky pripadal ako nevinna obet, mozno je to smiesne. Co mam urobit?

Otázka

Mám nedostatok komunikácie a pozornosť som si vynucoval

Odpoveď

Píšete najmä o svojom detstve, škole a tam niekde hľadáte príčinu vašich súčasných ťažkostí. Ak by sme to mohli zhrnúť do niekoľkých viet potom by to bolo tak ako ja tomu rozumiem, že: Z detstva si nesiete málo sebavedomia a sebadôvery, určitým spôsobom naznačujete izoláciu od okolia a v kontraste s tým upútavanie pozornosti (pravdepodobne ako dôsledok psychologickej potreby niekam patriť), k tomu sa pridružil pocit menejcennosti a tiež zaškatuľkovanie – zlé dieťa! Sám dnes, keď ste dospelý, s nadhľadom pozeráte na svoje detstvo a píšete, že to, čo a ako ste robili bolo „dotieravé a odpudzujúce“ . K tomu všetkému sa pridružila ešte tzv. hyperprotektívna výchova vašich rodičov... no ak sa na svoj doterajší život pozeráte týmito očami, musím konštatovať, že ste to naozaj nemali ľahké. Ako dieťa ste neboli a ani nemohli byť dostatočne kritický k svojmu správaniu či prežívaniu, nedokázali ste sa na seba tak povediac pozrieť z opodiaľ. Teraz to už ale robíte a potešujúce je, že viete celkom presne a jasne pomenovať veci, ktoré vnímate ako problém. Toto by som považoval za prvý predpoklad toho, aby ste sa postupne zbavili svojich „neduhov“ a žili spokojný a šťastný život. Ale nie je to také jednoduché, len tak si to povedať a hotovo. Mať tak čarovný prútik – to by bolo fantastické. Ale my ho nemáme. Teda musíte (mali by ste) začať na sebe tvrdo pracovať. Ktorý z problémov, ktoré som pomenoval, vám najviac komplikuje život? Alebo ktorý z problémov by ste dokázali riešiť a aj vyriešiť bez vynaloženia nadmernej energie? Je totiž celkom jasné a zjavné, že naraz sa vám všetky vaše problémy nepodarí odstrániť. Kde teda začnete? Zaujímalo by ma aj to, ako vás vníma vaše okolie. Aj okolie vás vidí tak ako sa vidíte vy? Čo myslíte, ako o vás hovoria? Nesiete si v sebe obrázok seba, s ktorým nie ste spokojný. Ako by ste chceli aby vyzeral váš „obrázok“ ak už problémy nebudú? Na čom by ste mohli poznať, že ste sa už posunuli ďalej k vyriešeniu problému? Čo urobíte ako prvé a bude nasledovať potom? Pýtam sa vás nie preto, aby som kládol otázku pre otázku. Pýtam sa vás preto, aby ste si na moje otázky skutočne odpovedali. Väčšina ľudí má tendencie na podobné otázky odpovedať „neviem“. Neviem nie je odpoveď alebo je to zlá odpoveď. Skúsili ste si niekedy takpovediac zmerať, aký veľký je problém? Skúste to napríklad teraz na stupnici od jedna do desať. Jedna znamená, že problém vlastne ani neexistuje, a desať znamená, že problém je maximálny. Kde by ste povedali, že ste? A teraz sa pokúste pomyselne sa posunúť aspoň o jeden stupienok nižšie k jedna. Na čom by ste to poznali? Čo konkrétne by ste robili ináč ako teraz? Ak sa vám podarí posunúť sa o jeden dielik (stupienok), ako sa budete cítiť? Spozná to na vás niekto? Viem, zahltil som vás množstvom otázok. Aký to má zmysel? Chcel by som, aby ste si na tieto otázky odpovedali, zamysleli sa nad svojimi odpoveďami a aj konkrétne niečo urobili. A urobili ináč, ako to robíte doteraz, pretože s tým nie ste spokojný. Neklaďte si však vysoké náročné ciele. Ponáhľajte sa pomaly. Vaša výhoda je, že viete aký nechcete byť. Zmeňte to. Pokúste sa osamostatniť. Začnite žiť svoj vlastný život . Je známa pravda, že voči sebe sme oveľa viac kritickí ako nás vníma naše okolie. Poobzerajte sa okolo seba. No nebuďte sklamaný, ak sa nebudete pozdávať (páčiť) všetkým. Ani vám sa všetci nepáčia...