Strácam chuť do života, mám zlú náladu, nevidím zmysel v mojom živote

Uz dlhsiu dobu cca.2 roky tapem stale v bludnom kruhu z ktoreho ako velmi chcem sa neviem dostat .stracam chut do zivota,nechce sa mi nic robit s nikym hovorit ani vlastne nic riesit,citim sa velmi unavena stale mam zlu naladu,nevidim zmysel v mojom zivote .stale rozmyslam nad niecim co by ma bavilo,ale nanic neprichadzam .citim sa sama,nedokazem si najst partnera aj ked mi to vnutorne veelmi chyba aj napriek tomu ze si mozem medzi vyberat a ked to aj s niekym skusim vzdy dostanem voci tomu cloveku averziu .Nedokazem sa tesit,nedokazem nic dokoncit dokonca sklamana som z rodiny ktora mi len nadava aka som ze preslapujem na jednom mieste,ze nedokazem riesit vazne situacie .ze utekam od problemou,ale pritom ja chcem nieco dosiahnut neviem to vzdy ked nieco spravym dopadne to zle uz ani nemam chut,naladu sa s nimi bavit nikdy sa ma neopytaju ako sa citim,ziadne pochopenie objatie nic ja uz mam pocit a hlavne zo strany oca ze som pre nich lahostajna .moj otec ma naposledy objal v siedmych rokov posledny rozhovor mal somnou v mojich dvanastich aj to mi povedal ze nikdy nechcel dceru, ale ked ju uz ma tak co. po tomto rozhovore ma pustil s kamoskami na prechadzku ale povedal ze nemam ist za most .a vlastne som ani za ten most nepresla len som na nom stala a lucila som sa s kamoskami a v tej chvily som videla mojho oca stat pod mostom tak som k nemu isla .a sklamala ma jedna vec .ani sa ma neopytal na vysvetlenie, ale hned mi dal facku a celu cestu domov ma hnusne mlatil, kopal a nadaval pred vsetkymi susedmi a pre mna bol tento clovek velmi dolezity odtedy som sa mu snazila dokazat ze si zasluzim jeho pozornost, ale nepomohlo .tak som v 15nastich pre neho napisala list a usla som z domu ked ma nasli tak ma vysmial ze ked mu pisem tak nech aspon nerobim gramaticke chyby .zas ma nepochopil ublizil mi znova. takto sa to tahalo az do 18 len sa pridal alkohol, castejsie uteky z domu a ani raz sa ma neopytal preco to robim iba ma odsudzoval, zmlatil ma a tak som potrebovala prave od neho objatie pocit ze je pri mne velmi mi na tom zalezalo a teraz to nieje o nic lepsie .necitim sa v dome kde som vyrastala doma dusi ma to tam, viem aj citim ze ma tam nechce som sklamana a hrozne ma to boli ze prave moji rodicia ktori by mali stat pri mne nech som aka som v kazdej situacii mi miesto pomocnej ruky a otvorenej naruce kladu polena pod nohy neviem sa s tym vyrovnat a som z toho dokazovania, z boja, z celeho zivota unavena, nevladzem a uz vela krat rozmyslam nad tym ze ci by nebolo lepsie umriet naco tu mam byt citim sa nepotrebna, nemilovana nechcena, vela krat sa v noci budim boli ma telo, boli ma srdce neverim uz v nic dokonca sa uz citim ako frygydna absolutne nemam chut na sex, prestavam citit ja uz vlastne nechcem a ani necakam od zivota nic stale sa mi da plakat najradsej som sama kde ma nikdo nevidi je mi hrozne a stale mam tieto stavy a su horsie stale by som jedla potom mi je zle nechce sa mi hybat obliekat malovat sa citim sa ako pouzita nepotrebna handra. Ja takto zit nechcem prosim poradte mi co mam spravit ako sa pohnut,chcem byt stastna uprimne sa zasmiat necitit sa taka bezcenna lebo ja uz nevladzem nedokazem mysliet,dokonca mam stavy si nepametam veci z pred hodiny,nechapem veciam ktore som pred tym bez problemov chapala vsetko sa mi zda neskutocne zlozite, tazke ako by mi zostagnoval mozog.

Otázka

Strácam chuť do života, mám zlú náladu, nevidím zmysel v mojom živote

Odpoveď

Pri čítaní vášho príbehu som pocítil smútok ale zároveň aj hnev a adresovaný tým, ktorí vám komplikujú život. Tam, kde by ste mali cítiť podporu, pomoc a lásku zažívate len sklamanie a nepochopenie? Ste mladé dievča (mladá žena), ktorá by mala rozmýšľať o priateľstve, láske, priateľoch, zabávať sa, tancovať, učiť, športovať a podobne. Napriek tomu hovoríte, že strácate chuť do života, pretože vaši najbližší, vaša rodina a najmä otec vám miesto prijatia, pochopenia, pohladenia a lásky hádže pod nohy polená, nechápe, vysmievajú sa! Rodičov si žiaľbohu nevyberáme a vy máte, zdá sa, dosť smoly na svojich rodičov. Určite vám neposkytujú to, čo by ste od nich potrebovali, ale najmä nedávajú vám dostatok lásky a porozumenia. V snahe upozorniť ich na seba ste ušli z domu keď ste mali pätnásť rokov, neskôr bolo tých odchodov viac a ako píšete pridal sa aj alkohol?! Ani to ale nepomohlo. A vy stále len „bojujete“ a usilujete sa rodičom niečo „dokazovať!“ Ale úplne zbytočne a vás to nesmierne vyčerpáva. Vyhľadávate samotu, nemáte chuť sa s niekým zblížiť, nájsť si priateľa alebo všeobecne priateľov. A práve tadiaľto by mohla viesť cesta k spokojnosti. Žijete v dome rodičov v prostredí, ktoré vám zhoršuje prežívanie. \"Odstrihnite“ sa od rodičov. Neviem, či ste študentka alebo pracujete či ste nezamestnaná a teda ekonomicky odkázaná na pomoc rodiny. Napriek tomu skúste začať samostatne žiť. Ak ste študentka, mohli by ste sa ubytovať na internáte, ak nie pokúste si nájsť bývanie. Neostávajte v dome so svojimi rodičmi. A už vôbec im nič nedokazujte. Nezaslúžia si to od vás. Skúste si s nimi len dohodnúť spôsob finančnej pomoci, aby ste mohli byť ubytovaná či už na internáte alebo na priváte. Alebo sa tiež skúste niekde zamestnať, to by vám pomohlo odpútať sa od rodičov. Neuvažovali ste o odchode do zahraničia? Opýtajte sa známych či priateľov, ktorí s tým majú dobré skúsenosti, alebo vyhľadajte pomoc v agentúre . Len sa nesmiete nechať dotlačiť k tomu, aby ste \"problémy sveta niesli na svojich ramenách!!!\" To by bolo to najhoršie čo by ste mohli urobiť. Teraz by ste mali v prvom rade naozaj celkom racionálne, vecne a zrozumiteľne povedať si, čo je pre vás a váš život dôležité. Skúste si sformulovať kratučký zoznam hodnôt. Aké sú? Čo musíte urobiť, aby ste boli opäť najmä psychicky, ale aj fyzicky schopná zvládnuť vaše ťažkosti? Ak nájdete v sebe dosť síl na zmenu, o krátku dobu uvidíte, že sa opäť začínate tešiť zo života, že sa usmievate na ľudí vo vašom okolí, možno si nájdete aj priateľa, ktorý by vám mohol byť oporou. Len sa začnite usmievať – presne tak ako to píšete ... chcem byť šťastná, úprimne sa zasmiať!
Je mimoriadne dôležité, aby ste sa neizolovali od mladých ľudí , aby ste boli aktívna. Aby ste zobrali „opraty“ vášho života pevne do rúk . Aj keď sa váš život vyvíja ináč ako ste si predstavovali, nevzdávajte to. Pokúste sa byť aktívna, športujte. Najlepšie by bolo skombinovať šport a spoločnosť ľudí - fitnescentrá, zumba, Pilates, alebo obyčajná turistika, či napríklad aj kolieskové korčule, prípadne iné. Čo ešte? Napadá vás niečo? Nesmiete to vzdávať. Nemáte problém nájsť si priateľa, ale po čase k nemu cítite averziu. Možno máte skreslené predstavy o láske o vzťahu ale aj o priateľstve a to vám bráni prežívať ich čisto. Alebo vám chýba sebavedomie, ktoré vo vás vaši rodičia nielenže nevypestovali, ale aj potláčali. To ale neznamená, že by ste ho nemohli získať vlastným pričinením. A musíte sa naučiť mať rada samú seba – to vám umožní milovať aj druhých ľudí. To, že sa nedokážete tešiť zo života môže mať korene vo vašom naučenom nazeraní na svet, ktoré si nesiete z domu. Tak vám vaše názory a vaše očakávania bránia prežívať radosť a robia vás nešťastnou. Pokúste sa zmeniť myslenie. Skúste vymaniť sa z bludného kruhu sebaľútosti a smútku. Nefixujte sa na negatívne myšlienky, na to, ako je vám zle, ako trpíte, aká ste smutná. V živote človeka akokoľvek trpiaceho sa vždy dá nájsť dôvod na radosť (teraz si poviete vám sa to povie...). Môže to byť príjemný človek, pekná vôňa, nový účes, ale aj uvedomenie si toho, že v porovnaní s inými je nám v podstate dobre... (ináč to neviem napísať ale mám na mysli napríklad to, že ste vidiaca, máte obidve zdravé ruky, nie ste pripútaná na vozík...). Čo poviete, skúsili by ste si viesť denník pekných vecí? Chcel by som, aby ste zamerali svoju pozornosť iným – pozitívnym smerom. Aby ste sa neutápali v smútku, pretože máte právo na radosť! Cítite sa nepotrebná, nemilovaná, nechcená! Je to naozaj veľmi smutné. Ale povedzte, nie je to pocit, ktorý vyplýva len zo vzťahu k vašej rodine? Cítim veľa sabaobviňovania a málo sebadôvery. Vidíte sa len v negatívnom svetle. Ste citlivá a možno v tejto chvíli až precitlivená. A ste smutná. Viem, nie je to príjemné mať takéto pocity. Ale je to len váš pocit! Odkiaľ viete, že je to tak? Povedal vám to niekto? Skúsili ste sa na seba pozrieť aj z druhej strany? Určite sú ľudia, ktorí sa vo vašej prítomnosti cítia dobre, majú vás radi a aj vás potrebujú. Dajte im teda príležitosť. Nemusíte byť predsa dokonalá, aby ste boli prijímaná. A navyše zajedáte svoje nepríjemné pocity jedlom. Prečo? Aby ste si potvrdili svoje pocity? Oveľa lepšie urobíte, ak pôjdete medzi ľudí. Ak začnete cvičiť, športovať, tešiť sa a zabávať. A aj ak nájdete odvahu a vyhľadáte psychológa. Veď aj ja som psychológ a vidíte, mali ste odvahu o sebe napísať. Nemusíte sa báť. Nájdete ho v každom okresnom meste na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny. Neviem, čo z mojej odpovede urobíte alebo použijete. Ale možno urobíte niečo, čo ste ešte doteraz neurobili. Pritom by vás to nemuselo stáť ani veľa námahy, ale posunulo by vás to aspoň o kúsok k šťastiu. Čo to bude? (Len nehovorte, že neviem. - to je až príliš jednoduché na to, aby človek zmenil svoje správanie a prežívanie...) Ak ste našli odpoveď, tak to skutočne urobte. A keď si predstavíte, že už ste to urobili, čo myslíte, ako by ste sa cítili. Ako sa cítite teraz? A čo bude nasledovať ako ďalší krok? Chcete mi o tom napísať?