Cítim, že môj mozog úplne vyhorel a necítim sa dobre vo všetkých smeroch
Otázka
Cítim, že môj mozog úplne vyhorel a necítim sa dobre vo všetkých smeroch
Odpoveď
S podobnými otázkami sa na mňa obracia viac ľudí. Stručne si zrekapitulujme váš problém. Asi pred 4 rokmi ste začali mať úzkostné stavy, objavila sa triaška ,búšenie srdca. Asi pred rokom ste navštevovali psychiatra, ten vám nasadil antidepresíva ktoré ste ale prestali brať pretože ste sa báli, že ľudia z vášho okolia si to všimnú a zistia, že nie ste zdravá! Asi pol roka ste boli bez depresii, fungovali ste avšak teraz, keď pracujete vo veľkej firme sa váš stav zhoršil. Cítite veľkú vyčerpanosť, bolesti hlavy, schudli ste. Máte ťažkosti so spánkom, alebo vôbec nespíte ste vyčerpaná. Bojíte sa ľudí, hovoríte, že máte sociálnu fóbiu, neveríte si. Cítite sa vyhorená. Skôr, než sa pokúsim dať vám konkrétnu radu pozrime sa na to, čo je úzkosť a kde sa v nás berie? Úzkosť je v podstate prežívanie negatívnych emócií bez nejakého konkrétneho podnetu (na rozdiel od strachu). Človek sa bojí, ale nevie povedať prečo, chýba konkrétny podnet. Je veľmi veľa úzkostí, ktoré súvisia s rôznymi oblasťami života. Úzkostné a fobické poruchy patria medzi zdravotné problémy, ktoré ovplyvňujú prežívanie, myšlienky a správanie človeka. Človek, ktorý prežíva úzkosť je často paralyzovaný, bojí sa niečo urobiť, veľmi často rieši problém, ktorý ale ešte ani nenastal, kladie si otázky, na ktoré neexituje jasná odpoveď - Čo ak sa niečo stane? Aj bežné situácie sú prežívané s mimoriadnym strachom a nereálnymi obavami. V živote človeka sa objavujú rôzne katastrofické scenáre o udalostiach, ktoré sa možno nikdy nestanú. Vystupňovaná úzkosť môže prerásť až do atakov paniky, ktorej hlavnou charakteristikou sú opakované záchvaty sprevádzané telesnými prejavmi, ktoré sa objavujú nezávisle a bez väzby na konkrétnu situáciu. Ich vznik nemožno predvídať. Panika je v podstate normálna reakcia organizmu na hroziace nebezpečenstvo. Pri náhlom nebezpečí prebehnú v tele prirodzené fyzikálne a chemické zmeny, ktoré vám umožnia uniknúť z nebezpečnej situácie. Ak sa objavia panické ataky bez toho, že by hrozilo reálne nebezpečenstvo je to preto, že úzkosť akoby oklamala mozog a simuluje pocit ohrozenia. Objaví sa panika. A vy už určite viete, kedy to prichádza! Čo vtedy robíte? Darí sa vám to niekedy zvládnuť lepšie a rýchlejšie ako inokedy? Čo robíte v takých situáciách ináč? Čo Vám pomáha a čo naopak nepomáha vôbec? A čo je s vami medzitým, keď úzkosť či paniku necítite? Pýtam sa vás preto, pretože predpokladám, že takéto otázky ste si doteraz nepoložili. Tam kde nie je otázka, nemôže byť ani odpoveď. Skúste to teraz! Sadnite si pohodlne na príjemné, pokojné miesto v byte a odpovedzte si. Ale okrem toho by som vám rád poskytol niekoľko ďalších návodov. Najdôležitejšie čo môžete urobiť je, nebáť sa toho, že sa objaví úzkosť či panika. Je to len pocit a pocity samotné neubližujú. Nezľaknite sa, ak sa úzkosť objaví. Objaví sa, dosiahne vrchol ale nakoniec sa rozplynie. Nebojujte s ňou. Naopak, povedzte si - už je tu zase ?! Nezaoberajte sa myšlienkou na úzkosť, paniku, \\\"nekŕmte ju\\\"! Určite si viete predstaviť situáciu, že sa potrebujete na nejakú prácu, napríklad učenie, sústrediť. Vonku však šteká pes a to vás ruší. Preto ho najskôr okríknete z okna, potom mu niečo hodíte, alebo dokonca sa snažíte umlčať ho tým, že hodíte niečo do neho. Ale nič nepomáha, práve naopak. Jeho štekot je stále zúrivejší a hlasnejší. Tak si radšej poviete - štekáš no a čo! NO A ČO! Nebudem si ťa všímať! A čo sa stane? O chvíľu, aj keď pes neprestane štekať, sa štekot oslabí alebo prestanete ho vnímať úplne a vy sa môžete sústrediť na svoju prácu. (prestali ste sa zaoberať štekotom psa, tak ako sa môžete prestať zaoberať \\\"štekotom úzkosti, paniky\\\"). Prestanete si ju všímať. Úzkosť nie je niečo trvalé. Tak ako sa objaví, tak sa aj stratí. Úzkosť sa stratí tak náhle, ako sa objavila. Proste príde (no a čo!) a stratí sa (ak sa ňou prestaneme zaoberať , nebudeme ju živiť, nebude mať byť z čoho „živá. . . „). Napadá ma v tejto súvislosti jeden veľmi poučný príbeh starého Indiána a jeho vnuka. Starý Indián rozprával svojmu vnukovi príbeh o tom, že v každom človeku prebieha boj medzi dvoma „vlkmi“. Jeden je zlý – to je hnev, závisť, úzkosť, žiarlivosť, smútok, sebaľútosť, ten druhý je dobrý – to je radosť, pokoj, láska, nádej, dôvera, primerané sebavedomie. Vnuk sa zamyslel a opýtal sa starého Indiána: „A ktorý vlk vyhrá“ „Ten, ktorého kŕmiš, povedal Indián. Tiež píšete o tom, že trpíte sociálnou fóbiou. Tá spôsobuje, že človek sa necíti dobre medzi ľuďmi, uzatvára sa do seba a vyhýba sa kontaktom. Paradoxne práve toto správanie potom prehlbuje a zvyšuje neistotu a samotnú fóbiu. Aj napriek tomu, že je vám to nepríjemné mali by ste sa usilovať byť čo najviac s inými ľuďmi, zaujímať sa o nich, hovoriť s nimi o nich, a ich živote, o sebe a o vašom živote. Aj v tomto platí to známe - povedaný problém - polovičný problém! Ak sa vyrozprávate uľaví sa vám. Nepríjemné pocity ste začali mať, ako píšete, asi pred štyrmi rokmi. Aká ste boli predtým? V čom ste boli iná? Aké bolo vaše interpersonálne správanie? Ako ste riešili svoje problémy? Mohli by ste sa pokúsiť rozpamätať sa na toto obdobie a skúsiť robiť veci tak ako vtedy. Vaše problémy sú ako mozaika – jeden problém tvarý viac malých. Ak chcete byť úspešná, mali by ste postupne „rozoberať“ túto mozaiku. Nedávajte si veľké a náročné úlohy. Začnite niečím, čo vám nebude robiť až taký veľký problém. Píšete, že neveríte ľuďom, konkrétne ak vám napríklad sto ľudí povie, že vám to pristane, neveríte im. Tu nejde o to, či im máte veriť alebo nie. Tu je najjednoduchšie povedať –ĎAKUJEM. (alebo ďakujem potešili ste ma... ) Nič viac nemusíte riešiť. Toto by ste mohli skúsiť napríklad už zajtra! Skúsite? Nebojte sa ani komunikovať s ľuďmi. Začnite najprv medzi svojimi najbližšími, potom rozšírte okruh na priateľov neskôr aj na kolegov. Ak chcete pýtajte si reakcie ľudí. Len sa nebojte. Nevzdávajte ak ste ešte ani nezačali. Pokúste sa tiež napríklad zvýšenú starostlivosť venovať vašej životospráve a výžive. Doprajte si dostatok odpočinku, dbajte o seba o svoj vzhľad. Upravte svoju výživu, tak, aby vo vašej strave prevládali ovocie a zelenina, vyhýbajte sa potravinám, ktoré zaťažujú váš organizmus. Nemali by ste zabúdať ani na fyzickú aktivitu - aj keby to mali byť len prechádzky v blízkom okolí vášho bydliska. Alebo sa vyberte niekde do prírody, užívajte si čaro lesa, zurkotanie potôčika či spev vtákov. Pri fyzickej aktivite sa do krvi vyplavuje endorfín, ľudovo nazvaný hormón šťastia. Cvičte! V neposlednom rade sú vhodné aj relaxačné techniky. Naučte sa relaxovať v čase, keď práve necítite úzkosť. Najlepšie sa cvičí, keď je strach malý. Ataky úzkosti najčastejšie sprevádza aj zrýchlený dych. Naučte sa pokojne dýchať. Dýchajte pokojne! Pekne zhlboka. Najlepšie tak, aby nádych a výdych bol v pomere jedna ku dvom. To znamená ak sa nadýchnete na dve doby, vydychujte na doby štyri. Až do úplného vyprázdnenia pľúc. Dýchajte zhlboka bránicou. Popri tom si môžete predstavovať príjemné, pekné a pozitívne veci. (naučiť sa relaxovať vám pomôžu na hociktorom psychologickom pracovisku napríklad na referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v mieste vášho bydliska). Nehanbite sa za svoje ťažkosti. Otvorene o nich rozprávajte. Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak treba užívajte aj predpísané lieky. Začnite sa tešiť zo života. Verím, že sa rozhodnete múdro a čo najskôr. Držím vám prsty.