Návaly nekontrolovanej úzkosti

Uz je to vyse roka( 1rok a 5 mesiacov) co som si vsimla zmenu v mojom spravni na verejnosti. Moje spravanie je pre mna v poslednej dobe tak trochu pritazou, myslim si, ze si sama komlikujem svoje posobenie v spolocnosti. V poslednej dobe sa mi casto stava, ze sa neviem uvolnit a prepadne ma divny pocit pri stretnuti alebo zoznamovani sa s novymi ludmi. Spociatku som si myslela, ze o nic nejde, no tieto divne pocity som casom zacala prezivat pravidelne aj pri svojich blizkych znamych ak som vo vacsej partii ludi. Myslim, ze by som to charakterizovala ako navaly nekontrolovanej uzkosti, ktoru v danej situacii neviem nijako potlacit. S ludmi v mojom okoli si nemam co povedat, neviem sa zapojit do debaty, neviem sa bavit a tesit sa z malickosti a suvisle povedat jednu zmysluplnu vetu, ako kedysi. Ak zacnem rozpravat mam pocit, ze vsetky pohlady ludi sa upieraju na mna a ja nie som ani vtipna ani stastna, ale zato poriadne nervozna. V kruhu svojich blizkych sa citim ako kvopka nestasia, bez zivotnej energie. Zatial sa spolocnosti cielene nevyhybam, avsak mala som par dohodnutych stretnuti s mojimi priatelmi, ktore som kvoli tymto pocitom radsej zrusila, mala som totiz strach, ze ma zase prepadne uzkost a ze sa strapnim, zacnu sa mi trias ruky a ta nervozita by ma asi polozila. Moje sebavedomie tiez rapidne klesa. Spociatku som tomuto prezivaniu neprikladala velky vyznam lebo co sa poznam, tremu a mensi stres ako pri skuskach na VŠ som prezivala odiakziva, moj spolocensky zivot mi to však nekomplikovalo. Som dosť spoločensky a živy človek (bola som), ktorý miluje svojich priatelov, rodinu a ludi. Chyba mi zivotne naplnenie kedze nemam partnera, ale myslim, ze ta uzkost nesuvisi priamo s tym a tiez myslim, ze to nie je depresia, pretoze vsetky tieto stavy prezivam iba v konkretnych momentoch a situaciach s ludmi. Dalsia vec, ktora podla mna suvisi priamo s mojim problemom, su bolesti zaludka a male afty, ktore mi pri nedavnom vysetreni zistili lekari. Je mi z toho do placu lebo si neviem rady aj ked viem, ze sa mi to deje, a pretoze viem, ze som bola mile, pekne, spontannne a usmievave dievca s velkou chutou zit a spoznavat. ...moja otazka je teda: myslite si, ze je moj problem vazny? co teda dalej? uvažovala som o tom, ze navštivym psychiatra no neviem, ci by mi pomohol? zabudla som spomenut, ze som ucitelka a teda denno denne pracujem s ludmi.

Otázka

Návaly nekontrolovanej úzkosti

Odpoveď

„Sama si komplikujem svoje pôsobenie v spoločnosti. V poslednej dobe sa mi často stáva, že sa neviem uvoľniť a prepadne ma divný pocit pri stretnutí alebo zoznamovaní sa s novými ľuďmi“ čítam vo vašej otázke. A ďalej píšete „...Je mi z toho do plaču lebo si neviem rady aj keď viem, že sa mi to deje, a pretože viem, že som bola milé, pekne, spontánne a usmievavé dievča s veľkou chuťou Zít a spoznávať“ . Teraz máte pocit, že nedokážete povedať jednu súvislú vetu ako kedysi. Je možné, že vo vašom okolí sú naozaj ľudia, s ktorými si nemáte čo povedať – prečo by ste sa teda mali zapájať do debaty s nimi? Nie sú vám sympatickí! Ale to je vcelku normálne. Ale sú aj ľudia, ktorí vás určite počúvajú radi a nielen to, ste im sympatická, ba najskôr sa aj páčite. A nemusíte byť ani vtipná ale ani nervózna. Jediné čo musíte (mali by ste), je byť sama sebou. Byť milým, pekným, spontánnym a usmievavým dievčaťom, ako kedysi. Spomeňte si na toto obdobie. Ak by ste si predstavili samu seba v tomto období, čo by ste robili alebo čo ste robili ináč ako teraz? Čo predpokladáte, že potrebujete urobiť, aby ste sa mohli cítiť lepšie? A čo, aby ste mali zo seba zase dobrý pocit a mohli si povedať, že svoj život máte zase v svojich rukách? Bohužiaľ voči sebe sme často až príliš kritickí , okolie posudzujeme lepšie. A akoby sme chceli byť dokonalí. Bez chyby. Zdá sa nám, že naši priatelia alebo známi, ktorí sú iní, sú na tom lepšie. Vždy sa nám zdá lepšie to, čo nemáme, čím nie sme. Ale nikto z nás nemôže byť niekým iným. Neboli by sme to my sami. Každý z nás je originál, a originály sú najcennejšie diela. Takže ak prijmete túto myšlienku potom ste naozaj cenný človek. Kto to o vás vie keď ani vy ste si to možno o sebe až doteraz neuvedomili? Dajte ľuďom príležitosť spoznať vás. Každý z nás upúta niečím iným, niekto tým, že je veľmi živý, iný tým, že je naopak kľudný. To čo je najhlavnejšie je, aby sme vždy ostali tým, kým sme. Aby sme boli autentickí. Buďte aj vy autentická, robte veci tak, ako vám je to príjemné a nie tak, ako by to možno robili iní ľudia, či ako sa to má! A to platí aj vo vzťahu k mužom. Chyba vám životne naplnenie pretože nemáte partnera – aspoň takto to pociťujete. Podľa mňa ste veľmi presne vystihli, čo by vás mohlo „nakopnúť“ a dať nový impulz do života. Áno, potrebujete niekoho, kto vás bude mať rád a koho aj vy budete mať rada. Kto vám povie pekné slovo, podporí. S kým budete môcť tráviť svoj voľný čas. Zamysleli ste sa nad tým, či robíte niečo preto, aby ste to dosiahli? Alebo sa niekde v kúte ľutujete! Ak sa vám doteraz nepodarilo zariadiť si život podľa vašich predstáv, pravdepodobne niečo robíte zle! Čo je to? Čo by ste mohli urobiť najmenej, aby to bolo iné ako doteraz? Čo najmenej by mohlo byť iné s vami? Kto by si to všimol ako prvý? Veľa otázok, na ktoré očakávam, že si odpoviete. Ja viem, že takto jednoznačne asi problém nestojí, ale je to dosť podstatné. Samota je veľmi nepríjemná. Likviduje mnohých (aj spoločensky orientovaných). Ale aj tá sa dá prekonať. Skúste porozmýšľať aj nad tým, aké sú miesta, kde sa ľudia najčastejšie zoznamujú. Napíšte si zoznam činností, ktoré by ste mohli robiť. Skúste si prečítať knihy, ktoré dávajú veľmi praktické rady - niečo ako "kuchárka". Napadá ma súbor kníh Dala Carnegiho - napríklad: Jak získavať přátelé a púsobit na lidi, alebo Jak se radovat ze života a z práce, alebo, Úspech si ty. . . Odporúčal by som vám, aby ste čo najskôr, najlepšie hneď po prečítaní mojej odpovede začali na sebe pracovať. Urobte si láskavosť. Začnite sa mať rada. Choďte medzi ľudí. Len sa neuzatvárajte sama doma! Budujte si svoje sebavedomie.