Som tretiacka na VS, cakaju ma statnice a mam pocit, ze cim dalej, tym viac zlyhavam. Jednoducho cim viac sa snazim, tym je to horsie a som menej docenovana. V kuse sama kritika. Teda studujem dva odbory, jeden som si vybrala z dovodu, ze ma skutocne zaujima a druhy, ze je vyuzitelny v pg. praxi a s nim mam velky problem. Nech sa snazim ako chcem, nezaujima ma, nedokazem sa ho naucit, chapem ho ako prezitok, ako nieco pre zivot strasne zbytocne (studovat nieco take ako slovenska literatura, uznajte) ja som bola vzdy na prirodne vedy, kde hybe logika a nie blaboly akymi su umelecke smery... skutocne neviem, preco som si toto zvolila a dost trpim. studovat som zostala tento predmet, ze to chceli nasi a ja som ich nechcela sklamat. Tak som teraz v tak strasnom strese, aby som ich nesklamala, aby som cosi dokazala, ze ja jednoducho kazdy den cakam, kedy ma porazi a to doslova. Je tam viac problemov samozrejme, nie len skola, ze to nezvladam, ale to je ina kapitola. Okrem toho mam obdobia, ked nedokazem vstat ani z postele, som bez motivacie, to sa dokaze zo dna na den zmenit a zrazu dokazem aj mesiac vkuse pracovat a opriet sa do toho a ked to skonci, tak opat depresie... momentalne zazivam pocit, ze som vyhorena. Treba navstevovat nejakeho odbornika? Do kedy dokaze organizmus zvladat permanentny stres bez vaznejsej fyziologickej ujmy?
Vysoká škola predstavuje naozaj zvýšenú záťaž pre človeka. A čo potom vysoké školy dve (alebo dva odbory!) Chápem, že vaši rodičia sú skúsení ľudia a vedia, že v dnešnej dobe sa presadia len tí najlepší, najvzdelanejší, najrozhľadenejší. A možno majú nejaké svoje nenaplnené sny a chceli by, aby sa realizovali prostredníctvom vás. No ale na druhej strane ste už aj vy sama dosť rozumná na to, aby ste si vedeli jasne postaviť svoje hranice, ambície, ašpirácie. Čo je pre vás ešte zvládnuteľné a čo je už nad vaše sily. Myslím si, že pokiaľ ide o vaše schopnosti dokázali by ste zvládnuť obidva odbory. Ak však pociťujete nechuť, ba ako hovoríte až vyčerpanosť, čakáte \"kedy ma porazí\", mali by ste konať. Myslím si, že mi dáte za pravdu ak poviem, že nikto by sa netešil, keby ste v dôsledku vyčerpania onemocneli, nemohli študovať prípadne neukončili ani jeden odbor. Rozumiem tomu, že nechcete sklamať svojich rodičov, prežívate konflikt, frustráciu a stres, ktorý vás oberá o vaše sily. Nepomáha vám to. Určite rodičov nesklamete, ak sa budete koncentrovať na to, čo vám ide dobre, k čomu máte pozitívny vzťah, čo vás teší. Nepresiľujte sa. Vaše pocity smútku, depresie či vyhorenia sú pre vás signálom, že by ste nemali prepínať svoje sily. Myslím si, že nebudete musieť navštevovať žiadneho odborníka, to čo budete musieť urobiť, je rozhodnúť sa! A rozhodnúť sa správne! A najmä rozhodnúť sa sama za seba! (Aj keď sa to rodičom nemusí páčiť. Myslím si, že aj oni ľahko pochopia, že lepšie je mať zdravú dcéru s jedným skončeným odborom, ako chorú dcéru bez ukončeného čo i len jedného odboru - nemám pravdu?)
Poradenský psychológ, manželský poradca, terapeut a supervízor (Asociácia manželských a rodinných poradcov a sociálnych pracovníkov), člen Slovenskej komory psychológov. Poradenstvu sa venuje viac ako 30 rokov, autor viacerých odborných príspevkov. Absolvent výcviku v systemickej terapii, facilitátor sociálno-psychologických výcvikov.
