Znenávidela som svojich pacientov

Ake su cesty riesenia syndromu vyhorenia u lekara? Ide o to, ze som este mlada (36 rokov) a znenavidela som svojich pacientov. Pracujem ako specialistka v malom mestecku. Konicky, dovolenka, priatelia-nic z toho nepomaha prekonat hnus, ktory citim k niektorym pacientom. Hnusia sa mi najma fyzicky, holou rukou by som sa ich nedotkla ani za nic. Tento problem, ze citim silny odpor k telu ako takemu, sa uz preniesol aj do mojho sukromia, fyzickemu kontaktu sa vyhybam v akejkolvek podobe (zrusila som navstevy kozmetiky, kadernicky, nejaku masaz alebo navstevu plavarne si neviem ani predstavit). K pacientom som odmerana, ich zdravie mi je lahostajne, ale lekarsku starostlivost rozhodne nezanedbavam, dostanu vsetko, co im nalezi. Medicina ako veda ma nadalej velmi zaujima, to, co mi vadi, su ludia. Este ked je niekto niecim zvlastny po medicinskej stranke, tak ma zaujme, pacienti s rozsirenymi chorobami vsak vyciciavaju zo mna poslednu energiu. A este odo mna ocakavaju zaujem o ich osobne problemy. Vsetci si myslia, ze su vynimocni po medicinskej aj ludskej stranke a ze medicinu by mali lekari vykonavat s nezdolatelnym nadsenim a najlepsie zadarmo. Ze pacient je prvorady a jediny, ze sa mu treba dobre ze nie klanat, ale sam nema zaujem svoj stav zlepsit. Na ludsku hlupost som si viac-menej zvykla, na zapachajuce hnusne tela nie. Ved oni nie su schopni sa pred navstevou lekara ani umyt. Tie smrady, co vylucuju, riesim trvale otvorenym oknom, zima-nezima. Nedokazem v sebe vyvolat jediny pozitivny pocit voci nim. Neviem, ako budem dalej existovat s takymto psychickym rozpolozenim, ale zdaleka nie som jedina, len sa o tom nehovori.

Otázka

Znenávidela som svojich pacientov

Odpoveď

Pani doktorka, opakovane som si prečítal váš list a musím povedať, že je v ňom takmer všetko, čo syndróm vyhorenia prináša. Ste mladá, no v praxi už najmenej desať rokov. Ak počas celého tohoto obdobia pracujete v zmysle Hippokratovej prísahy a ešte snáď aj niečo navyše (osobné problémy vašich pacientov...) niet divu, že ste si možno ani nevšimli ako nenápadne sa stávate sama "pacientom" - vyčerpaná psychicky, vyčerpaná fyzicky. Ste dobrý človek a určite pracujete aj nad rámec toho, čo musíte. V malom mestečku, kde pracujete je asi ťažké povedať niekomu NIE. Možno ste v najbližšom okolí jediný špecialista a to na vás kladie vysoké nároky. A možno, že aj vy sama kladiete na svoje plecia viac, než môžete uniesť. Cítite veľké sklamanie zo svojej práce, k pacientom ste odmeraná. Vyhýbate sa fyzickým kontaktom. A bohužiaľ zasahuje to už aj váš súkromný život! Sklamanie ba priam nenávisť cítite najmä k pacientom, ktorí nepoznajú hygienu, a zapáchajú. A ani mentálne nie sú podľa vašich predstáv. Súhlasím s vami v tom, že laická verejnosť nemá ani potuchy o tom, aké ťažké a náročné je byť lekárom. Vnímajú všetko len z druhej strany. Lekár a pacient sú dve strany jednej mince. Pacient lekára potrebuje aby ho liečil, lekár pacienta potrebuje, aby mal prácu. Spojené nádoby. Systém. A ak jedna časť systému nefunguje ako má, automaticky prestáva plniť svoju úlohu aj druhá časť systému. Inými slovami, ak sa pacient nestará o svoje zdravie, nedodržiava hygienu, nepomáha lekárovi liečiť, potom lekár musí vynaložiť oveľa viac síl na jeho liečbu.
Čo by ste mali robiť aby ste znížili dopad syndrómu vyhorenia? Hovoríte, že nepomáhajú stretnutia s priateľmi, ani dovolenky či vaše koníčky. Napriek tomu nevyhýbajte sa tomu. Naučte sa otvorene povedať NIE. Nenechávajte sa preťažovať. Nie ste zodpovedná za všetky problémy vašich pacientov. Povedzte nie bez výčitiek, bez pocitu viny. Nenechajte sa vtiahnuť do role univerzálneho pomocníka - tzv. syndrómu pomocníka. Udržte si prirodzený odstup. Nie ste zodpovedná za všetkých a za všetko. Znížte aj vysoké nároky na seba. Doprajte si dostatočný oddych a robte si prestávky. Dobite si svoje batérie. (ani autom nepohnete, ak sa mu vybije batéria...). Aj tu je miesto pre vašich priateľov, venujte sa tomu, čo vás napĺňa. V neposlednom rade sa naučte relaxovať. Doprajte si - ak vám to čas dovolí - víkendové vypnutie, vysokohorskú turistiku, sauny, masáže. Vedia vaši zapáchajúci pacienti, že zapáchajú? Povedzte im to. Pošlite ich (ak to nemoc umožňuje) umyť sa! Otvorene vyjadrujte svoje pocity. Nič tým nepokazíte, nikoho tým neurazíte. Nenechávajte si svoje pocity pre seba. Možno by vám prišla vhod aj supevízia. (viem, rady je dávať ľahko, ťažšie je uskutočniť to - ale za pokus to určite stojí!?). Neviem, možno by ste mi povedali, že to všetko ste už skúšali. Skúšajte znovu, veď "do jednej rieky dvakrát nevstúpite". Zastavte vyhorenie zavčasu, aby ste nemuseli podstupovať liečbu vy sama!