V tomto prípade nepotrebujem pomoc ja, ale jedna moja veľmi dobrá kamarátka. Má 16 rokov, 173 cm a 53 kg. V poslednom čase ma vážne desí. Stále opakuje, že je strašne tučná a škaredá. Podľa mňa a ešte jednej kamarátky to vôbec nie je pravda. Naopak, začína byť chudá. Predtým mala úplne normálnu postavu, teraz je jej oblečenie veľké a minule keď si skúšala šaty v obchode, všimli sme si že je strašne plochá. Začali sme si viac všímať ako je. No a keď sme to tak zrátali, za celý týždeň zjedla toľko, koľko my sme schopné zjesť skoro za jeden deň. Predtým jedla, zjedla aj 4 palacinky ako nič ale teraz toho je strašne málo. Ráno väčšinou do školy nestíha, takže neraňajkuje a ani si nestíha urobiť desiatu. Počas školy si ide kúpiť \"desiatu\" do bufetu a vždy sa vracia len s Bebe dobrým ránom, čo naozaj nie je veľa. Chodí s nami na obedy, ale vždy odovzdáva plný tanier. Väčšinou sa v jedle trošku pohrabe, zje nejaké malé kúsky a povie, že jej to nechutí, alebo že jej stačilo. Takže do tej tretej poobede je len na tých keksoch, aj to ešte ponúka svoje spolužiačky, takže ani z nich nezje všetko. Doma jej rodičia nevaria a jej sa variť nechce. Tvrdí, že ona sa doma naje, ale my jej neveríme. Aj to väčšinou povie že si dala dva rožky. Za celý deň dva rožky a keksy? Podľa mňa je toho naozaj málo. Dohovárame jej, že to celé zle skončí, ale ona sa na nás pozerá ako na bláznov, že ona normálne "žerie". A keď jej poviem že je už príliš chudá? Povie mi, že asi dobre nevidím pretože je strašne tučná. Strašne jej chcem pomôcť, dohovoriť jej, mám ju veľmi rada a nechcem aby si narobila takéto problémy. Pomaly ju nútim jesť, večer, keď si s ňou píšem na internete sa jej pýtam či niečo zjedla. Väčšinou mi napíše nie a že sa ide najesť. Minule sme v škole boli v posilovni a zdvíhali sme činky. Telocvikárka jej povedala nech zdvíha hlavne ona, lebo má slabé ruky. Ja som pred tým dvíhala dve veľmi ľahké, potom som ich položila, že potrebujem ťažšie. Ona zdvihla tie čo som mala ja predtým a absolútne nevládala. A to ja mám ešte málo sily. Takisto jej vypadávajú vlasy. Neviem, či je to tým že toho málo zje no už vážne mám o ňu strach. Otázkou znie, ako jej môžem čo najlepšie pomôcť? Nemôžem to nechať tak. Jej rodičia o tom myslím nevedia. Už neviem ako ďalej... Naozaj jej chcem pomôcť ale čo robiť, keď ona tú pomoc odmieta?
Vzhľadom na to, že kamarátke ešte nemá 16 rokov môžte sa pokúsiť navštíviť jej rodičov a povedať im čo sa Vám nezdá. Rodičia môžu rozhodovať o liečení svojich detí do ich 18 roku života. Samozrejme liečba je najviac efektívna, keď sama pacientka sa chce liečiť čo nie je prípad Vašej kamarátky, ale aj tak si myslím, že by jej hospitalizáci na špecializovanom psychiatrickom odd. pomohla / PK FN Bratislava, Mickiewiczova 13/ Taktiež si myslím že pokiaľ budete strážiť stravovanie Vašej kamarátky môžete celú situáciu zhoršiť/ dohováranie a nútenie do jedla zvačša nemá význam, resp. môže spôsobiť, že sa Vám bude kamarátka vyhýbať/
MUDr. Viera Horváthová pracuje na Oddelení porúch príjmu potravy a adolescentnom oddelení 1.Psychiatrickej klinike FNsP a LF UK Bratislava, pracovisko Staré Mesto, Mickiewiczová 13. Oddelenie je špecializované na diagnostiku a liečbu mentálnej anorexie a mentálnej bulímie u pacientov adolescentného a dospelého veku.