Buďme UNI-kátni s UNICEF

Prvé slová na papieri vznikajú rovnako ťažko, ako prvé kroky k tomu po čom naozaj túžime a chceme dosiahnuť. Každý z nás má svoj vlastný sen, ale každý z nás v kútiku duše chce niečo naozaj dokázať a byť ocenený druhými ľuďmi.

Nikola Lukáčiková | Zdroj: súkr.archív

Moja cesta s Unicef

Ako začať? Za tých pár rokov, čo chodím po tomto svete som už mala česť spoznať nespočetne veľa zaujímavých ľudí a zažiť celú škálu pocitov. Na veľa vecí sa však ľahko zabudne, zapadnú prachom alebo ich my samy vytesníme zo svojej mysle. Ale sú tu udalosti, ktoré nám ostanú v mysli aj niekoľko rokov. Ktoré si vieme živo predstaviť hneď ako zavrieme oči. Pre mňa je jedna z takých silných predstáv práve tá, ktorú začínam prežívať s UNICEF. Možno ešte menej známy projekt UNICEF junior ambasádori, ktorý ale zanechá silnú stopu na každom človeku ktorý sa ocitne zoči voči pravde o ktorej možno teraz ani netušíme.

Táto myšlienka vznikla práve kvôli tomu, že život detí v iných krajinách pomaly upadá do zabudnutia a nikto z nás nevie čo v skutočnosti zažívajú.

Ja sama som nemala ani v najmenšom tušenia, čo sa na svete deje. Každá jedna „kauza“ ktorá sa udeje po týždni zmizne a prekvapí nás niečo nové. Lenže keď my samy by sme zažívali denno-denne uši drásajúce výstrely, či mali obavy si ísť kúpiť do obchodu obyčajný chlieb, tento problém by nás trápil každý deň. Nezmizol by zamávaním čarovného prútika.

Tento krátky príbeh ma veľmi očaril a preto by som sa o ňom s vami rada podelila:

Kresťanská škola v Keni robila počas pôstneho obdobia zbierku na pomoc chlapcom z ulice. Každý chlapec sa snažil do zbierky prispieť aspoň malou mincou. Prišiel za mnou asi sedemročný chlapček, ktorý veľmi rád jedol, a opýtal sa ma, či mu nemôžem požičať. Myslela som si, že si chce kúpiť niečo na jedenie, ale on chcel tie peniaze darovať práve do zbierky…

Takýchto skutočných príbehov je nespočetne veľa. Ja sama si neviem predstaviť pocit kedy musím presne počítať koľko vody si môžem dovoliť. Neviem si ani predstaviť, ako by som svojim deťom vysvetlila, že ich túžby nemôže byť stopercentne naplnené pretože na to nemám prostriedky. Dozvedela som sa aj viac o projekte, ktorý vznikol už pred niekoľkými rokmi. Vďaka nemu je možné podporovať deti v nízko rozvojových krajinách. Dokážu sa im splniť aspoň tie najzákladnejšie potreby.

Čo je zaujímavé vedieť?

41 miliónov detí v 59 krajinách žije vo vojnových konfliktoch alebo oblastiach zasiahnutých živelnou pohromou
1 zo 4 detí žije práve v týchto krajinách
UNICEF už 73 rokov pomáha deťom, ktoré sa ocitli v núdzi
vojnových konfliktov je dnes viac ako za posledných 30 rokov
Pre svoje deti nie sme vždy „svetoví“, pre deti v núdzi budeme SVETOVÍ RODIČIA VŽDY
Sú milióny detí, ktoré na svojho SVETOVÉHO RODIČA ešte len čakajú