Črevné enterokoky – aké choroby môžu spôsobiť?

Enterokoky (enterococcus) tvoria prirodzenú súčasť črevnej mikroflóry (E.faecalis 90 – 95%, E.faecium 5 – 10%). Patria do rozsiahleho rodu baktérií mliečneho kvasenia. Môžeme ich nájsť aj vo vode, pôde a rastlinách. Tieto baktérie dokážu odolať vysokému pH (alkalické prostredie) a vysokým teplotám. Sú tiež veľmi rezistentné na antibiotiká.

Čo sú to enterokoky?

Enterokoky boli prvýkrát popísané v roku 1899, keď francúzsky vedec Thiercelin použil označenie „entérocoque“ pre grampozitívne diplokoky fekálneho pôvodu. Názov rodu Enterococcus je odvodený od gréckych slov enteron (črevo) a kokus (guľaté jadro).

Odčlenenie enterokokov zo skupiny streptokokov ako prvý navrhol vo svojej práci (1937) Sherman, ktorý rozdelil streptokoky na pyogénne, viridujúce, mliečne a enterokoky.

Enterokoky sú anaeróbne grampozitívne baktérie, vyskytujúce sa vo dvojiciach alebo krátkych reťazcoch. Patria k podmienene patogénnym organizmom.

Enterokoky a znečistená voda

V hygienickej mikrobiológii a vodohospodárskej praxi sú pokladané za indikátory fekálneho znečistenia pitnej a povrchovej vody a potravinárskych výrobkov.

Aj v prírodných vodách hrozí nebezpečenstvo výskytu črevných enterokokov.

Ich pôvodcom môže byť človek alebo zviera. Takto kontaminovaná voda spôsobí problémy najmä ľuďom s oslabenou imunitou (ak sa jej človek napije alebo sa kúpe s poranenou pokožkou, môžu spôsobiť hnačky alebo zápal močových ciest). Je zaujímavé, že táto skupina baktérií sa vo vode prakticky nerozmnožuje a prežíva v nej len niekoľko dní, ale v porovnaní s koliformnými baktériami, je rezistentnejšia na dezinfekčné prostriedky, používané vo vodárenstve.


Prečítajte si tiež:

Znečistenia vôd a ich účinky na organizmus


Prejavy nákaz

Podmienene patogénne mikróby sa u ľudí s neporušenou imunitou prejavujú ako patogén len za určitých špecifických okolností. Pri vzniku nemocničných (nozokomiálnych) nákaz sa uplatňujú pre svoju odolnosť voči fyzikálnym a chemickým prostriedkom, pre ich schopnosť udržovať sa, prežívať a rozmnožovať sa v nemocničnom prostredí (najmä na vlhkých miestach, v nástrojoch a prístrojoch zdravotníckej techniky, v infúznych roztokoch, očných kvapkách, mastiach).

Najčastejšie klinické prejavy nozokomiálnych infekcií sú infekcie močových ciest, respiračného traktu, ranové infekcie a septické stavy. Obyčajne vznikajú po aplikácii invazívnej zdravotnej techniky (urologické katétre, intravenózne infúzie, intravaskulárne monitorovacie kanyly, respiračná terapia, anesteziologické nástroje).

Enterokoky môžu byť pôvodcami črevných nákaz, zápalov močových a žlčových ciest, gynekologických zápalov, infekčnej endokarditídy, diverkulitídy, meningitídy, pooperačných komplikácií u operácií brušnej dutiny.

Črevné nákazy

Ich inkubačný čas závisí od pôvodcu nákazy, vnímavosti jedinca a od infekčnej dávky. Môže trvať niekoľko hodín, dní až týždňov. Prameňom pôvodcu nákazy je chorý človek, rekonvalescent alebo nosič. Typický je fekálno-orálny prenos. Mechanizmus prenosu je prehltnutie (ingescia). Miestom vstupu infekcie je zažívací trakt a faktormi prenosu sú kontaminované potraviny, voda a nápoje.

Gynekologické zápaly

Enterococcus faecalis u ľudí (ženy aj muži) normálne osídľuje oblasť konečníka. U žien sa môže vyskytovať aj v pošve (prenosom z konečníka). Väčšinou sa vyskytuje len prechodne, pretože fungujúci, zdravý imunitný systém si s ním poradí.

Zápaly močových ciest

Ak sa baktérie nachádzajú v močových cestách, už nie je niečo v poriadku, pretože močové cesty sú za normálnych okolností sterilné, bez nálezu baktérií.

U žien sa infekcie močových ciest, vzhľadom k anatómii, vyskytujú častejšie ako u mužov.

Baktérie kolonizujú celú oblasť peritonea (hrádza) a vonkajšie ústie močovej rúry. 70 – 95% všetkých nekomplikovaných infekcií močových ciest spôsobuje E.coli. Ostatné patogény sú Staphylococcus saprofyticus, Klebsiella spp., Proteus mirabilis, Enterobacter spp. a enterokoky.


Literatúra:

  • Beneš, J., et al.: Infekční lékařství, Galén, Praha, 2009.

  • Bednář,M., Fraňková,V. et al.: Lékařská mikrobiologie – bakteriologie, virologie, parazitologie, Marvil, Praha, 1996.


Prečítajte si aj tento článok:

Helicobacter pylori a jeho súvis s gastritídou a vredovými chorobami