Ďakujem rakovine
Zdroj: Shutterstock.com
Rozpoviem vám príbeh...
Raz som sedela v hematologickej ambulancii a čakala na výsledky krvi, ktoré boli pre mňa bežnou rutinou. V čakárni si ku mne prisadla 28-ročná mladá žena s opuchnutými očami a sklonenou hlavou. Neviem, som asi človek, ktorý sa každému prihovorí, aj v túto minútu tomu nebolo inak. Najprv sa tá žena na mňa len dívala a v mysli jej určite prebiehalo, čo sa jej pýtam a otravujem. Ale potom začala rozprávať:
Pracovala na vysokom poste, milovala svoj život, svoj voľný čas, svoj bežný život. Jej deň bol taký naplnený a v strese, že si neuvedomovala, že nemá 40 hodín, ale len 24. Prácu si nosievala domov, po nociach pracovala ešte na počítači, muža videla na obrázku telefónu alebo na fotke položenej v predsieni na komode. Ako sa hovorí, sláva je niečo, čo zháňa ľudí do pekiel. Ale vyhovoval jej tento život, nemala čas na rozmýšľanie, jej úspešnosť v práci ju doháňala k šialenstvu ešte vyššie postúpiť...
Len jedno ráno, jediné ráno jej to zmenilo. Len tá jedna minúta zmenila možno všetko...
Keď sa jedného rána zobudila, mala obrovskú hrču na krku a pravom uchu. Ortieľ obvodného lekára po všetkých možných vyšetreniach, zaznel nasledovne: „Milá pani, máte druh rakoviny, ale vaša vyliečiteľnosť je v dobrých prognózach.“ To slovo „rakovina“, to jediné jej tak udrelo do srdca, že v tej sekunde to nezvládla a odpadla na stoličke. Doktor sa ju spolu so setrou snažili priviesť k vedomiu. Ako sa preberala, videla, že to nebol sen. Je to realita. Tie ostatné slová, že mala rakovinu lymfatického systému, pod názvom Hodgkinov lymfóm, jej nič nehovorilo, len to prekliate slovo, čo každý pozná. Začala panikáriť, kričať a tvrdiť, že to nie je pravda, je zdravá, zdravo sa stravuje, pravidelne športuje, určite ide o omyl. Bila päsťami do hrude doktora a hystericky vykrikovala: „Prečo ja? Práve teraz? Keď môj život má zmysel...“ Doktor so sestrou sa ju pokúšali upokojiť, no až po niekoľkých minútach prestala s atakmi. Posadili ju ešte raz na stoličku a snažili sa jej s pokojom vysvetliť celé, ako to bude prebiehať. Liečba mala trvať trištvrte roka aj s hospitalizáciou v nemocnici, plus chemoterapia, pravidelné kontroly.
Všetky slová, čo jej rozprával, nepočúvala, nemohla, nevedela. Jednoducho bola taká zúfalá, že sa cítila strateno, jej život práve padol na dno a ďalšie otázky prepadali panike: „Prežijem? Zomriem? Čo mám vlastne teraz robiť?“ Tá pravda ju zlomila.
Sadla si pred nemocnicou na lavičku, vybrala z kabelky mobil a chcela telefonovať. Ale komu má zavolať? Veď všetky kamarátky jej závidia vysoký postup v kariére, už ich nezaujíma, muž ten ani nevie, ako vyzerá, lebo lieta po celom svete, „manželstvo“ funguje na emailoch a esemeskách. Komu vlastne zavolať? Zostávala jej jediná osoba, ktorú mala - sestra. Bývala na druhom konci republiky, ale skúsila to. Zavolala jej a v telefóne sa ozvalo: „Prosím“. Ani jej sestra nepoznala jej číslo. Zostala na pol minúty ticho a nakoniec sa predstavila: „Ahoj, Evka, tu je tvoja sestra.“ Eva zostala taká prekvapená, že nevedela nájsť slová. Po desiatich rokoch sa jej sestra prvýkrát ozvala. Na druhom konci telefónu sa ozvalo: „Deje sa niečo?“ Nevedela, či jej to povedať, alebo radšej zložiť telefón, bála sa, mala strach. „Eva, mám rakovinu.“
V telefóne nebolo počuť nič, len to hnusné ticho. „A čo teraz?“ prišla odmeraná odpoveď. Prekvapene zostala stáť, že jej vlastná sestra takto odpovedala. V tom momente zložila telefón. Aspoň od nej čakala milé slová, poľutovanie... Ale nič. Nič také sa nestalo. Krutá realita nastala, bola tu sama. Nikto jej nebol na blízku, musela začať boj sama. Aj sa tak stalo. Zobrala si dva týždne dovolenky, hoci sa to šéfovi nepáčilo, ale po vysvetlení situácie pristal. Myšlienky už nepatrili práci, športu, či voľným chvíľam tráveným s „priateľmi“, čo nikdy nezavolali, pokiaľ sa neozvala ona.
Jej zmyslom sa stal bojom o holý život. Už jej boli nanič kariéra i peniaze.
Zdroj: Shutterstock.com
V piatok ráno sa hlásila na Národnom onkologickom ústave, kde jej vysvetlili celú liečbu. Predtým doma googlila o chorobe všetko možné, snažila sa zistiť, čo najviac informácií, v kníhkupectve si nakúpila rôzne knižky, študovala po nociach rôzne prospekty. Myšlienky jej nedali spať. Nechcela zomrieť.
Prvá terapia sa začala v pondelok, musela ešte si odkrútiť všetky vyšetrenia, predtým, ako jej bola presne nastavená liečba. Dostala izbu úplne na konci haly. Požiadala o samostatnú jednotku, lebo nebola ešte pripravená vidieť pacientov. Takto prebehol prvý týždeň terapie, až jej raz v popoludňajších hodinách zazvonil telefón. „Kde si miláčik?“ konečne sa jej ozval ten jej slávny manžel. Ona mu opovrhnute po týždni odpovedala, kde je a vysvetlila mu celú situáciu v priebehu dvoch minút. Hneď sa poponáhľal a za hodinu bol už pri nej s veľkou kyticou ruží. Zbadala v jeho očiach takú ľútosť nie z lásky, ale pretože je z nej troska. Vycítila, že už nemal o ňu záujem. Tak ho zdvorilostne poprosila, aby za ňou už nechodil a dal jej na nejaký čas pokoj. Nevedela, či v tom momente to rozhodnutie bolo správne, ale asi bolo. jej nezavolal, ani nenapísal, napriek rokom manželstva.
Terapia prebiehala tak, ako doktori vraveli, výsledky sa zlepšovali. Nachádzala tam veľa dobrých ľudí, niektorí sa stali jej doživotnými priateľmi. Po polroku prišla o krásne gaštanové vlasy, ale neprekážalo jej to, lebo po toľkých hodinách, dňoch a mesiacoch sa jej psychika postavila na nohy. Stala sa silnejšou a inou osobou aj bez vlasov. Jej zmýšľanie sa zmenilo na iné hodnoty života, vážila si každý kúsok jedla, každé milé slovo, či pohladenie. Stala sa lepším človekom. Na oddelení stretla svoju doživotnú kamarátku, ktorá bojovala tiež s tým slovom „rakovina“. Bola jej najväčšou oporou, navštevovali sa, vzájomne podporovali a bojovali spoločne o holý život.
Zrazu sa počas toho, ako mi tento príbeh rozprávala, zasmiala. Nechápavo som sa spýtala: „Prečo sa smejete?“ „Preto, lebo milujem tento nový život. To, čo bolo predtým, nebol život, ako som vám opisovala na začiatku príbehu.“
Prvého mája jej oznámili, že chorobu spoločnými silami porazili. Toto bol jej moment. Teraz môže poďakovať chorobe. Dala jej nový život. Nové oči pre svet. Bola šťastnejšia. V práci dala výpoveď, požiadala o rozvod toho sviniara, ktorý sa vôbec neozval. Po pár mesiacoch ju dokonca prišla navštíviť na oddelenie sestra a poplakali si v náručí tak, ako nikdy. A azda najkrajším na tom všetkom bolo to, že stretla novú lásku, ktorá ju nosí na rukách, plní jej všetky životné želania a dáva jej pocit, že život je krásny.
Pravda
"Pichľavými bodliakmi sa stávajú slová, keď niekomu tu pravdu nastoja. Len jedno slovo vie dušu zraniť, keď vieš, že sa ti snaží pravdu zmárniť.
Viem, že pravda je zrkadlom ducha, kde idea so snom smejú sa do ucha. Len niekto tú pravdu nechce znať, radšej sa chce klamstvu doznať.
Lebo pravda pichá ako ihlička, ale je to len čistá iskrička. Ktorá vlastne má človeka potešiť, nie mu zlom ducha uložiť."
(úryvok z básne od Zuzany Volentierovej zo zbierky Láska na križovatke)
Prečítajte si aj tento príbeh:
