Akých práv sa môžu obete domáceho násilia domáhať bezprostredne po útoku?
Zdroj: Shutterstock.com
"Zbil ma. Utiekla som na ulicu, stála som tam sama, bosá v pyžame. Niekto zavolal políciu. Tá prišla a ja som s plačom kričala, že sa ho bojím, nech ho zoberú preč. Policajti sa ma pýtali mnoho otázok, ktorým som v tej chvíli ani nerozumela. Ľudia okolo mňa sa len tak mihali; ani neviem, kto tam všetko v tú chvíľu bol a čo odo mňa chcel. Ale viem, že tam stál aj on a pokojným hlasom rozprával, aká som ja hysterka a psychopatka, a že za všetko môžem iba ja, provokovala som ho. A potom všetci niekam odišli... Jedinú vec, čo si pamätám, bolo zosumarizovanie deja od policajta v štýle:"
„Veď toto je len bežná hádka, ďalšie talianske manželstvo... Doriešime to na stanici...“
"A pritom ja som iba chcela, aby to už celé prestalo, aby už viac neublížil mne a našim deťom."
Takto sa začína rozprávanie väčšiny žien, s ktorými denne prichádzam v rámci mojej práce v ADRA KIT-e (Krízovom intervenčnom tíme) do styku. A pritom každá z nich je iná, navzájom sa nepoznajú. Napriek tomu sú ich príbehy navlas rovnaké, ich prežívanie identické, ich nepochopenie zo strany inštitúcií rovnaké. Prečo je tomu tak?
Zdôvodniť si, prečo žena od násilníka neodišla
Ako bývalá vyšetrovateľka som i ja mala sprvu tendencie minimalizovať a bagatelizovať domáce násilie tak, ako mi ho poškodená opisovala. Vždy som sa sama seba pýtala – prečo žena neodišla, keď jej vlastný manžel alebo partner tak hrozne ubližoval? Mne by to urobil iba raz a okamžite by som ho opustila.
Odôvodňovanie takýchto situácií formulkou o nepatrnej závažnosti, ktorá nedosahuje intenzitu nevyhnutnosti právnej kvalifikácie trestného činu, ako aj známa zásada trestného konania ultima ratio (trestné právo ako posledný možný prostriedok riešenia skutku) sa stávali súčasťou rozhodnutí o odmietnutí trestného stíhania alebo ich zastavení. Nad ďalším životom poškodenej osoby som následne ani len nerozmýšľala. Bola to moja práca – rozhodnúť na základe získaných dôkazných prostriedkov pri zachovaní zásady rovnosti účastníkov a zásady rovnosti zbraní – spravodlivo a nestranne.
Prečítajte si tiež:
Vzťah plný násilia: prečo je také ťažké z neho odísť?
Aké práva má obeť domáceho násilia, to je otázka
Dnes sa však nad pojmom spravodlivosti musím pozastaviť a sama seba sa (poznajúc obe strany mince prístupu k násiliu) pýtam, či rozhodovanie v zmysle trestnoprávnych noriem je naozaj také spravodlivé. Či skutočne zohľadňuje prežívanie oboch strán, alebo ide iba o hodnotenie objektívnej skutočnosti, založenej na preukázaných faktoch. Je možné násilie kvalifikovať iba na základe trestnoprávneho výkladu skutkovej podstaty trestného činu, alebo je tu aj iný zákonne prípustný kontext ponímania násilia? A povedzme si na rovinu: aký je dôkazný stav v prípade domáceho násilia, ktoré sa deje medzi štyrmi stenami?
S týmto sa v súčasnosti snažím vysporiadať a bojujem za práva obetí domáceho násilia, ktorých sa v nastavení dnešnej spoločnosti musia doslovne domáhať, aj keď by im mali automaticky vyplývať z ich postavenia slabšej, viac zraniteľnej strany.
Pojem vymožiteľnosti práva je na Slovensku spájaný s termínmi, ako „zlé“ a „hanba“. Pritom legislatíva upravuje práva a možnosti poškodených, obetí. Chyba však nastáva v ich aplikácii. Aké má teda obeť domáceho násilia práva; ako si ich môže uplatniť; a kto jej s tým pomôže?
Vykázanie z obydlia násilníka ako ochranný inštitút obete
Žena po akútnom útoku, aj po privolaní hliadky pôsobí na mieste značne dezorientovane. Je to prirodzené, nakoľko je traumatizovaná práve prežitými skutočnosťami, ktoré deformujú všetky jej rozpoznávacie procesy, vrátane vnímania. Tým sa znižuje aj jej vierohodnosť, pričom naopak násilník vystupuje diplomaticky a rozvážne. To pôsobí na zasahujúcich policajtov tak, že majú sklon uveriť jeho verziám o provokujúcej, hysterickej žene, ktorá sama vyvolala konflikt, prípadne ako prvá napadla muža (a on sa iba bránil).
Zámena úloh, keď sa násilník prezentuje ako obeť a naopak, stavia poškodenú do pozície osoby páchajúcej násilie, je príznačným charakteristickým znakom manipulátora. A aj manipulácia je forma násilia. Takéto bývajú prvé poskytnuté výpovede násilníkmi pri preverovaní skutočností policajtmi prvého zásahu (príslušníkmi poriadkovej služby OO PZ), na základe ktorých majú zasahujúci policajti sklon minimalizovať a bagatelizovať skutkový stav. Hodnotia ho často ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, či dokonca na mieste riešia dohovorom. K izolácii násilníkov a obetí vo väčšine prípadov ani nedochádza, a to aj napriek tomu, že existuje inštitút vykázania z obydlia (podľa §27a zákona o Policajnom zbore). Ten by mal byť podľa môjho názoru automaticky realizovaný na mieste, a to bez ohľadu na to, či je na základe zistených skutočností podozrenie z páchania trestného činu alebo nie.
Policajti v tomto štádiu nemajú dostatok informácií, aby mohli relevantným spôsobom kvalifikovať skutok. Opomenutím realizácie vykázania z obydlia násilníka potom priamo vystavujú obeť (zväčša ženu) nebezpečenstvu jej ďalšieho napadnutia. Násilník po jeho zanechaní na pôvodnom mieste má tendencie ženu zosmiešňovať, psychicky ju týrať, alebo obviňovať, že zbytočne vyvolala takúto situáciu. Agresivita násilníka sa zvýši už len tým, že bol riešený políciou. Na ženu môže potom fyzicky zaútočiť s fatálnymi následkami. Vykázanie z obydlia násilníka vnímam ako ochranný inštitút ženy, aj keď pripúšťam, že ide o určité obmedzenie vlastníckych práv. No prioritným záujmom spoločnosti je ochrana života a zdravia, a tá má prioritu pred vlastníckym právom.
Zakázať násilníkovi vstup do domu a komunikáciu s obeťou
Vykázanie z obydlia znamená deložovanie násilníka na obdobie desiatich dní z bytu, prípadne z domu a k nemu prislúchajúcim pozemkom, vrátane zákazu priblíženia sa k obeti na desať metrov. Počas tohto obdobia má obeť možnosť podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým civilný súd zakáže násilníkovi vstúpiť do domu a prislúchajúcim pozemkom, komunikovať so ženou akýmkoľvek spôsobom a priblížiť sa k nej. Uvedené zákazy možno vzťahovať na všetky osoby, ohrozené násilím. Teda aj na deti.
Policajti majú tendenciu od aplikovania vykázania násilníka obete odhovárať napríklad tým, že nie sú partnermi, alebo podmienkou podania trestného oznámenia, zdĺhavosťou samotného trestného konania, či sociálnou potupou, keď sa žena v rámci trestného konania musí podrobiť psychiatrickému vyšetreniu. Často obete o tomto práve a možnostiach jeho využitia riadne nepoučia.
To však nie je celkom pravda – vykázanie z obydlia nie je podmienené podaním trestného oznámenia či vzťahovými väzbami. A hoci nie sú ženy na mieste riadne poučené, majú právo sa vykázania domáhať. Práve vedomosť ženy o tomto inštitúte iniciuje jeho realizáciu políciou.
Stopky, brániace v podaní trestného oznámenia
Podanie trestného oznámenia závisí iba od samotnej obete, väčšinou ženy. Často citové väzby k násilníkovi či obava o vplyv na deti (ako to maloletí budú celé vnímať, či nebudú obviňovať matku z rozbitia rodiny a odlúčenia od rodiča) sú stopkami, brániacimi v podaní trestného oznámenia či následnom využití práva odmietnúť vypovedať. Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípade týrania, či iných trestných činov, ktoré spadajú pod domáce násilie, nie je možné vziať trestné oznámenie späť (s výnimkou taxatívne vymedzených trestných činov pri súhlase poškodeného so zastavením trestného stíhania podľa § 211 TP).
Trestné konanie však nie je jediným prostriedkom ochrany. Civilné právo upravuje inštitút neodkladného opatrenia, ktorým si obeť dokáže zabezpečiť ochranu do dvadsaťštyri hodín v rámci zákazu vstupu násilníka do domu či bytu.
Vykázaním násilníka žena iba získa čas na to, aby si v pokoji vnútorne vyhodnotila ďalšie postupy a mala dostatočný časový priestor na vyhľadanie pomoci. Osobne vždy radím klientkám, aby neriešili veci s „horúcou hlavou“. Každý právny krok má totiž svoje reálne následky v živote.
Zdroj: Shutterstock.com
KIT poskytuje komplexnú právnu a psycho-sociálnu pomoc
Vyhľadanie odbornej pomoci je nesmierne dôležitým aspektom, ktorý môže obeti pomôcť zorientovať sa v situácii, zároveň ju informovať o všetkých jej možnostiach ďalších postupov a riešení. A takáto pomoc tu je – existujú štátne, ako aj mimovládne organizácie, ktoré ponúkajú pomoc obetiam domáceho násilia.
My v organizácii ADRA Slovensko poskytujeme jedinečnú pomoc pod značkou ADRA KIT. Ide o komplexnú, právnu a psycho-sociálnu pomoc, v rámci ktorej sa na základe oznámenia dokážeme dostaviť priamo na miesto činu a obeť si prevziať, psychicky ju stabilizovať a právne zastupovať v prebiehajúcich konaniach (ako Splnomocnenec poškodeného / poškodenej či ako jej dôverník), a to okamžite – od vykonávania neodkladných a neopakovateľných úkonov a opatrení, ako aj v priebehu všetkých procesov. Pri poskytovaní pomoci vychádzame z individuálnych potrieb ženy, ktoré rešpektujeme a v ich zmysle so ženou aj pracujeme.
Ale nie sme tu len my z ADRA KIT-u, sú tu aj iné organizácie, poskytujúce profesionálnu pomoc. V akútnych situáciách odporúčam, aby sa ženy (bezprostredne po útoku, ale i všetky tie, ktoré dlhodobo zažívajú násilie) obrátili na Národnú linku pre ženy, zažívajúce násilie na čísle: 0800 212 212, kde im konkrétne poradkyne dokážu telefonicky poskytnúť základnú pomoc a podporu, plus ich nasmerujú na ďalšie podporné organizácie. Pre všetky ženy, na ktorých je páchané násilie, tu pomoc je. Len je potrebné o nej vedieť a včas sa ozvať. A najmä si vedieť priznať, že niečo v partnerskom vzťahu nie je v poriadku, nedusiť to v sebe, ale povedať to nahlas.
ADRA KIT sa aktuálne stará o dvanásť obetí násilia. Viac o tom, ako môžete aj vy pomôcť obetiam násilia, nájdete na http://www.adra.sk/dostojnyzivot/.
Prečítajte si aj tento článok:
