Príbeh Pavla, Veľký Krtíš

Prísť včas

Všetko tajil a snažil sa dokázať si, že je chlap. "Bol som však zbabelec," priznáva Pavol, pacient s rakovinou hrubého čreva.

Pavol na lekárov zvysoka kašľal. Keď sa necítil vo svojej koži, napchal sa panadolom, pri teplote sa poctivo vypotil a vypil hektolitre šumivých vitamínov. Choroba potom vždy ako prišla, tak nejako aj odišla. Preventívne prehliadky boli preňho španielskou dedinou: "Viete, ako to je. Nemám čas, nechce sa mi, načo otravovať doktora - to boli najčastejšie výhovorky. Pritom pravda bola inde - strach. Veď sa hovorí, každý lekár vždy voľačo na pacientovi nájde. A ja som sa predsa cítil vcelku dobre. Nahováral som si to aj vtedy, keď som sa sem-tam necítil vo svojej koži počas toalety."

Bolesť, slzy, krv

Nepamätá si presne deň, keď ho začal nahlodávať červík. Keď sadal na záchodovú misu s čoraz menšou dušičkou. Bude to bolieť? "Nikomu som o tom spočiatku nerozprával. Veď sú to také intímne a trápne témy. Baviť sa o vylučovaní? Čo som cintľavka? Nejako to z teba aj tak vylezie," spomína na začiatky ochorenia päťdesiatjedenročný Pavol, niekdajší baník a, ako sám dopĺňa, "býval som normálny silný chlap". Tým časom však odzvonilo. Priznáva, že trápenie so stolicou trvalo neuveriteľných sedem rokov! "Z toho tri roky boli už slzavé. Plakal som od bolesti ako malé decko. Nešlo to zo mňa, bol som už psychicky aj fyzicky zničený. Ale tak veľmi som sa hanbil ísť do ambulancie! Myslel som, že mám zlatú žilu. Sám som si ju diagnostikoval," tichým hlasom spomína Pavol, opatrne si nakladajúc na tanier diétnu šunku. "To, čo mi chutilo najviac, už nemôžem. Tak mi treba.

Nijaká kapusta, hríby, strukovina. Zbohom, dobrá fazuľovica," sympaticky sa usmeje a vloží do úst kúsok šunky. Jeho príbeh nabral na obrátkach pred dvoma-troma rokmi. Sám si to už nepamätá, obhajujúc sa, že v počtoch nikdy nevynikal. V každom prípade, do špitála sa jedného dňa dostal aj "silák" Pavol. V zúboženom stave, s ustráchaným pohľadom a s absolútnou odovzdanosťou: "Robte si so mnou, čo chcete, ja už nevládzem," asi tak okomentuje s odstupom mnohých mesiacov svoj nástup do nemocnice. Nevládal chodiť, za posledné štyri mesiace stratil počas toalety veľmi veľa krvi. "Bol som slabý, roztrasený, v koncoch. Jediné, čo si pamätám, bola túžba žiť. Za každú cenu."

Neskoro

Docent v Nitre nič nepredstieral. Rakovina hrubého čreva v pokročilom štádiu. Ťažký stav, prognóza neistá. A pán doktor si neodpustil ani poznámku, ktorá Pavlovi znie dodnes v ušiach: "Všetko mohlo vyzerať inak, keby ste prišli k lekárovi skôr. O dosť skôr. Pred dvoma-troma rokmi. Zanedbali ste všetko, čo sa dalo, a preto je to s vami zlé. Bohužiaľ." Paľovi bolo všetko jasné, vedel, že záchodovým strastiam mohol predísť. "Naozaj stačilo len zaklopať na dvere ordinácie už pri prvom-druhom preľaknutí. Zatiaľ čo vtedy som si nahováral, že som predsa kus chlapa, ktorý nežobre s každým kýchnutím o antibiotiká, dnes by som sám seba charakterizoval ako zbabelca, ktorý len zatváral oči pred problémom. A ktorý sa hanbil ako pes hovoriť o, prepáčte za výraz, krvácajúcom zadku," povie a poklepe si pritom po vrecku, na ktoré jej odkázaný do konca života. Vývod.

Inej cesty nebolo a Paľko, uvedomujúc si vlastnú vinu na svojom zdravotnom stave, si na "toaletné vrecúško" netrúfne hlesnúť ani pol zlého slova. "Užil som si svoje. Vybrali mi nádor, odstránili konečník, nainštalovali vývod. Pretrpel som chemoterapiu. Ale žijem a teším sa z každého nového dňa. Som na invalidnom dôchodku, nič namáhavé a ťažké robiť nemôžem, napriek tomu som šťastný a neskutočne vďačný. Lekárom, rodine, priateľom. A bez štipky hanby či poníženia som ochotný hoci aj každý deň vytrubovať do sveta, aby si utekal k lekárovi hneď, keď pocítiš problémy pri vylučovaní. Musím byť dostatočne odstrašujúcim príkladom. Ako lajdácky pacient, ktorý má od Boha šťastie, že vôbec prežil."

Bez hanby

"Ja som bol tiež akoby jeden z tých Angličanov," smeje sa Pavol a varovne dvíha prst: "Ešte nemôžem povedať, že som vyliečený. Som len tretí rok po odstránení nádoru, ale stal sa zo mňa najpoctivejší pacient na svete. Slovo doktor je pre mňa všetkým. Chcem si ešte užívať, ide to aj s vývodom, verte mi. Ale možno aj vďaka mne sa mnohí nakopnú a odhodlajú sa na návštevu lekára. Je to tá najlepšia prevencia, verte mi," lúči sa Pavol a slastne si potiahne z cigaretky: "Jediná neresť, ktorá mi ostala. Ale krotím sa."