Príbeh Izabely, Bratislava - Oporný múr
Izabela Strečková (45), ktorá čakáva v klube na pacientov spolu s kolegyňami v utorok a vo štvrtok, pôsobí na okolie veľmi upokojujúcim dojmom. Vyzerá ako niekto, koho v živote nič zlé ani tragické ešte nestretlo. Keď jej o tomto dojme hovoríme, zasmeje sa. "Mne asi ešte doteraz nedošlo, čo sa so mnou dialo. Čo sa mi mohlo stať. Som taký typ, že som si to proste neuvedomovala. Bola som chorá a musela som to riešiť. Bodka." Iza nie je pre pacientov iba počúvajúcim uchom. Snaží sa im pomáhať aj sociálnymi a administratívnymi radami. Keď je niekomu práve fyzicky zle, ťažko sa mu zisťuje, ako si vybaviť nemocenskú či na akú sociálnu dávku má nárok.
Iza ukazuje svoju fotografiu z obdobia tesne po liečbe. Je na nej takmer nespoznateľná. Schudnutá, s krátkymi šedivými vlasmi. Len ťažko uveriť, že dnešná ružovolíca pekná žena je tá istá osoba. Ak je niekto z prichádzajúcich presvedčený, že "on to neprežije", od Izy a ostatných žien sa určite nedočká bezúčelnej ľútosti. "Skôr ho povzbudíme. Môžeme si s ním poplakať, ale potom sa treba vzchopiť," tvrdí Iza. Ona sama už doslova skákala hrobárovi z lopaty. A ako tvrdí, ani si to neuvedomovala. Možno práve preto prežila. "Musela som vydržať. Už len kvôli svojej dcére Nine. Keď som prvý raz ochorela, mala deväť rokov. Dnes má už pätnásť," hovorí.
Netypická pacientka
Izabela nie je typická pacientka s KRCA. Ochorela, keď mala 39 rokov. Rakovina hrubého čreva a konečníka pritom najviac postihuje starších mužov nad 50 rokov. "Mala som krv v stolici, ale na kolonoskopiu ma objednala moja mama. Išla ona, tak vzala aj mňa," spomína Izabela na začiatky ochorenia v roku 2006. Vtedy bola zaneprázdnená finančnými analýzami v znaleckej firme a priznáva, že jej práca bola poriadne stresujúca. "Na kolonoskopii objavili obrovský polyp, museli ho vybrať chirurgicky. Povedali však, že zabezpečovaciu chemoterapiu nepotrebujem," hovorí. O päť mesiacov nato jej však objavili dve metastázy na pečeni.
Operácia bola už vtedy radikálna. "Vybrali mi kus hrubého čreva a niekoľko orgánov," spomína Izabela. To, čo nasledovalo, bolo počas jej choroby zrejme najťažšie. "Operácia bola príliš veľký zásah do organizmu. Najprv mi prasklo tenké črevo, museli mi čistiť brušnú dutinu, potom som dostala zápal pankreasu, bola som celá naliata. Ťahali mi z pľúc vodu - to naozaj veľmi bolelo. Potom som chytila nejakú cudzokrajnú infekciu..." vymenúva Iza diagnózy, z ktorých každá by doslova "zabila aj vola". Ona však svoju šesťtýždňovú krížovú cestu po operácii zvládla. Po nej nasledovala polročná chemoterapia. V máji 2007 sa Izabela vrátila späť do práce. "Potrebovala som ísť medzi ľudí. A, samozrejme, potrebovali sme aj peniaze," dôvodí.
Proti strachu
Izabela pracovala presne dva roky. "Potom mi na kontrole zistili ďalšie dve ložiská na pečeni. Hrozila som sa toho, čo ma čaká, ale operácia bola tentoraz bez komplikácií. Z chemoterapie mi bolo zle najmä v nemocnici. Tam som pravidelne vracala, doma sa to už dalo vydržať. Najhoršie mi bolo vždy prvý týždeň po chemoterapii, zvyšné dva som normálne fungovala," spomína. V januári 2010 Iza liečbu ukončila. Na hrdinku sa však nehrá. "Samozrejme, že sa bojím. Pred každou kontrolou mám strach, najmä teraz po troch rokoch." Izabela sa však svojmu strachu postavila čelom.
Hoci stretávať sa v klube často s vydesenými či deprimovanými pacientmi musí byť náročné, pre Izabelu je to vraj prínos. "Ja chcem pomáhať," zdôrazňuje. Klub Europacolonu podporuje aj ústavná psychologička, chystá sa tam pravidelná poradňa lekára. Pacientov s onkologickými ochoreniami stále pribúda a je pre nich veľkou úľavou, keď počujú od tých, čo to zvládli nebojte sa, nevzdávajte sa. Práve preto by takýchto klubov pri onkologických oddeleniach bolo treba čo najviac. Hore na bratislavskej Klenovej ulici oddeľuje klubové priestory od ostatného sveta tenký plastový paraván. Za ním je však pevný múr. Vytvorili ho pacienti pre iných pacientov, ktorí sa práve potrebujú o niekoho oprieť.
