Neviem sa zmieriť s tým, že mám epilepsiu

Proces vyrovnávania sa s prítomnosťou ochorenia je individuálne podmienený niekoľkými faktormi. Medzi najdôležitejšie faktory, ktoré na tento proces vplývajú, patria druh a rozsah ochorenia, liečba, životné obdobie, v ktorom toto ochorenie (zranenie, postihnutie) vzniklo, príčina vzniku a mnohé iné.

Rozhovor s odborníkom - Mgr. Denisa Máderová (psychológ, terapeut)

Epilepsia je ochorenie, ktoré sa môže objaviť aj v neskoršom veku, napr. po úraze či vplyvom iných poškodení mozgu. Proces psychickej adaptácie a prijatie ochorenia ako novej trvalej skutočnosti prebieha vysoko individuálne.

Literatúra a prax identifikujú niekoľko fáz procesu adaptácie na vzniknuté ochorenie (postihnutie), u ktorého je predpoklad trvalého stavu. Treba ich však vnímať iba orientačne. Psychická adaptácia spravidla prebieha v nasledovných štyroch fázach (spracované podľa: Psychopatologie pro pomáhající profese, M. Vágnerová, Portál):

Fáza latencie – človek si je vedomý, že má zdravotný problém. Pritom verí, že sa uzdraví. Nepripúšťa si, že je daný stav trvalý, a preto v tejto fáze neuvažuje nad zmenousvojich životných plánov.
Fáza pochopenia traumatizujúcej reality – pochopenie, že napriek poskytnutej liečbe sa jeho zdravotný stav nedostal do pôvodného stavu a pravdepodobne sa ani nedostane. Častou reakciou na toto zistenie býva šok.
Fáza protestu a dohôd – na jednej strane je badateľné negovanie všetkého, čo nejakým spôsobom nesúvisí s návratom do pôvodného stavu, najmä na začiatku tejto fázy. Postupne sa postoj môže meniť smerom k prijímaniu daného stavu a k postupnému hľadaniu riešení. Nemožno vylúčiť prítomnosť pocitov ako napríklad pocit bezmocnosti z novej situácie, sebaľútosti a pod.
Fáza postupnej adaptácie – znamená postupné učenie a zvykanie si na novú životnú skutočnosť. Až v tejto fáze si človek spravidla pripustí a prijme to, že došlo k zásadnej zmene, ktorá je trvalá. Tejto skutočnosti sa následne prispôsobuje i ďalšie smerovanie. Najmä v oblasti sociálnej adaptácie. Je to návrat a znovu začlenenie sa do spoločnosti, ale v zmenených okolnostiach.

Ak ste sa ocitli v podobnej situácii a máte pocit, že sa vám situácia vymyká spod kontroly, že si s novými okolnosťami neviete poradiť, alebo máte pocit, že si to potrebujete ešte s niekým prekonzultovať, obráťte sa na psychológa, ktorý vás v novej životnej situácii bude sprevádzať.

**Na otázky súvisiace s psychologickou podporou a procesom vyrovnávania sa so vzniknutým ochorením odpovedala Mgr. Denisa Máderová, klinická psychologička a terapeutka.**

**Mgr. Denisa Máderová p**racuje ako klinická psychologička a terapeutka pre dospelých v SZC Hippokrates, s.r.o., a v neštátnom zdravotníckom zariadení Sunrise. Má však skúsenosti aj s psychologickým poradenstvom detí a adolescentov. Vo svojej praxi sa venuje psychologickému poradenstvu pre deti, jednotlivcov, páry a rodinu a psychoterapiu zameranú na prácu s telom (biodynamická psychoterapia sa zameriava na jedinečný a individuálny proces klienta a svojím plne akceptujúcim a prijímajúcim prístupom mu umožňuje uvedomiť si, znovu prežiť a prijať problémy, ktoré mu bránia v správnom fungovaní, v živote a v medziľudských vzťahoch. Psychoterapia zameraná na prácu s telom pracuje okrem verbálneho spracovania a porozumenia problému aj s dotykom a s uvedomením a vnímaním emočných procesov, ktoré sa dejú v tele. Je najviac účinná pri psychosomatických problémoch, ako sú napr. bolesti hlavy, bolesti žalúdka, bolesti krížov, hypertenzia, problémy s dýchaním, kožné problémy, sexuálne dysfunkcie, úzkostné stavy, emočné napätia a stres, problémy s nadváhou a príjmom potravy, s pozitívnym obrazom o sebe a seba prijatím, pri psychotraumách.)

Čo môžem očakávať od prvej návštevy u psychológa?

Návštevu u psychológa je dobré brať ako neformálne stretnutie a rozhovor s človekom, ktorému môžete dôverovať a ktorý vás bude sprevádzať a podporovať pri vašich ťažkostiach na životnej ceste.
Psychická rovnováha a prijatie choroby sú predpokladom pre menej časté opakované epileptické záchvaty a tak isto sú prevenciou pred úzkosťou a strachom z bezmocnosti.

V čom mi psychológ môže pomôcť v tejto životnej situácii?

V prípade epilepsie prebieha terapeutický postup formou podpornej psychoterapie a nácviku kognitívnych funkcií. Môže napomôcť lepšie zvládať úzkosť z toho, že by ste epileptický záchvat mohli dostať. Chápeme to ako podpornú činnosť pri medicínskej liečbe. Psychológ alebo psychoterapeut vám môže pomôcť, ako sa lepšie psychicky pripraviť na prichádzajúce epileptické záchvaty, čo môžete urobiť pre seba, aby ste zachovali pokoj a nebáli sa ich, pretože im nemôžete zabrániť silou vôle. Prichádzajúce úzkosti a strach zo straty kontroly, ktoré epileptické záchvaty a stavy po nich sprevádzajú, však môžete zmierniť správnym dýchaním, seba reguláciou a prijatím toho, že nemáte moc všetko ovplyvniť, ale urobili ste pre seba všetko, aby ste sa cítili čo najbezpečnejšie.

Na akých psychológov sa treba obrátiť?

Pomôcť môže podporná psychoterapia, psychoterapia zameraná na človeka a humanitné psychoterapeutické smery. Vysoko účinná je aj kognitívne-behaviorálna psychoterapia a psychoterapie, ktoré pracujú s telom a so symptómami tela, ako napríklad biodynamická psychoterapia a biosyntéza. Tie napomáhajú stabilizácii emócií a prežívania prostredníctvom práce s telom, pomáhajú pri odstraňovaní úzkosti, pri prežívaní pocitov bezpečia a sebaakceptácie, podporujú správne dýchanie, relaxáciu a uvoľnenie.

Kedy treba psychológa navštíviť?

Pokiaľ sa neviete s chorobou vyrovnať, popierate ju, bojujete s ňou, pýtate sa: „Prečo práve ja?“, obávate sa nepríjemných záchvatov a máte strach z pocitu úzkosti a bezmocnosti, zahoďte zbytočný ostych a navštívte psychológa alebo psychoterapeuta.