Už dlhšie trpím zákernými depresiami a častými zmenami nálad a začínam s posledným riešením ktorému verím že mi určite aspoň čiastočne pomôže zmeniť kvalitu života. Snažím sa vyhýbať veciam ktoré ma deprimujú. No jedna vec z tých, ktoré ma deprimujú je jeden môj kamarát, spolužiak. Od škôlky som všade chodil s ním až po SŠ. Už na ZŠ som sa tešil, že sa ho konečne zbavím, že pôjde na inú školu ako ja. Ten spomínaný kamarát je úplný asociál, nevie sa správať v spoločnosti, nemá záluby a všade chodí za mnou. Kvôli mojej dobráckej povahe a inteligencií, som si vybudoval isté zázemie, tak ako medzi spolužiakmi tak aj u učitelov. Lenže moje depresívne nálady, dokážu to všetko úsilie a všetko zničiť. A tak iba sledujem, ako ten môj kamarát kvôli mne začal byť oblúbený medzi učiteľmi, sledujem už od základnej školy ako sa vôbec nič neučí, popritom má samé jednotky a ja si všetko musím pekne vydrieť. Neviem sa ho zbaviť, všetok úspech čo nedokáže dosiahnuť sám, má kvôli mne. Na hodinách sa častokrát netvári ako kamarát, keď mi vie diplomatickou cestou spraviť zle, že mi pri odpovedi prihorší lebo čo on povie, to je pre učiteľa sveté. Kedže mám depresie a časté zmeny nálad a zrejme introvertnú povahu, nedá sa odo mňa čakať zretelná a plynulá odpoveď. Najnovšie mu všetci učitelia radia, aby išiel na tú VŠ kde chcem ísť ja, lebo je najlepšia. Obaja sme technicky zameraný no len pomyslenie na to, že by som mnou mal chodiť na vlak, chodiť do jednej triedy nebodaj byť v jednej izbe na internáte mna totálne psychicky rujnuje! Ako som spomínal, je veľmi nespoločenský, všetkých kamarátov má vďaka mne a vlastných si sám nenájde kedže ako som spomínal, nemá žiadne záujmy. Je fyzicky veľmi protivný keďže nedbá na svoj zovňajšok. Ešte sa mi nestalo, že by mi niekto smrdel alebo by mi pohľad na tú osobu nadvyhoval žalúdok. Prosím, poradte, čo mám robiť, momentálne ani iné nerobím len sa ho rafinovane snažím presvedčiť aby išiel na inú VŠ. Ja to proste nedokážem, si povedať, že on proste neexistuje alebo ho poslať do ... ale myslím že ani to by nepomohlo.

Vaša situácia je zdá sa zložitá. V prírode sa takýto druh „spolužitia“ pomenúva slovkom symbióza, keď jedna rastlinka žije v tesnom spojení s inou a parazituje na nej. Neviem, či to takto presne môžem hodnotiť aj vo vašom vzťahu j spolužiakovi... ale pre vás je to veľký problém. Ste akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi – na jednej strane spolužiak, ktorý sa od vás „nopohne a vezie sa na vašom chrbte?“ na druhej strane potreba ukončiť toto nepríjemné spojenectvo. Toto by bola najlepšia, najrýchlejšia a najjednoduchšia cesta. Ale ako to povedať? Pravdepodobne ste príliš dobrý a slušný a tak nedokážete spolužiakovi povedať jasne, tvrdo a nekompromisne dosť. Možno vám v tom bráni nielen toto ale aj vaše rodiny, ktoré sú v tomto takisto zaangažované (aj keď nepriamo) a tak nechcete uraziť a ublížiť. Preto trpíte vy sám a UBLIŽUJETE SÁM SEBE. Nerobte to. Nájdite v sebe dosť odvahy a rozhodnosti nna to aby ste spolužiakovi povedali, že nemáte záujem o jeho spoločnosť či kamarátstvo, že chcete kráčať svojou vlastnou cestu a on nech ide tiež svojou. Myslím si, že ak hovoríte o svojom depresívnom ladení, že toto tomu výraznou mierou prispieva. Mali by ste vedieť, že aj nepríjemné veci sa dajú povedať slušným spôsobom a zrozumiteľne pre každého. Urobte to. Ani v ďalšom živote za vás nebude nikto „ťahať horúce gaštany z ohňa“. Nemusíte pre to trpieť pocitmi viny. Máte na to právo, máte právo vyberať si čo chcete ale aj povedať, čo nechcete. Najťažšie je v živote vždycky niečo začať. Potom to už ide. Ale ak neurobíte prvý krok, ostanete stáť na mieste. Ak nebude stačiť povedať to raz zopakujete to viackrát. Ja viem, že to môže byť nepríjemné ale... nakoniec sa budete usmievať. Takže, kedy si myslíte, že to urobíte(poviete spolužiakovi)? Radím vám neodkladajte to a urobte to čo najskôr. P.S. Toto je odpoveď napísaná pre vás. Omylom som vám včera pripojil odpoveď, ktorú mal dostať niekto iný. Určite ste si to už všimli. Za túto malú nepríjemnosť sa vám aspoň takto ospravedlňujem.