Deti a predškolský vek

V období 4 - 6 rokov (do nástupu do školy) dieťa musí "absolvovať" opäť niekoľko významných vývinových úloh. Charakteristickým znakom pre toto obdobie je zameranosť na vonkajší svet a pravidlá, v popredí je aktivita zameraná na určitý cieľ.

Prevláda názorné, intuitívne, egocentrické myslenie. Dieťa uľpieva na vlastnom pohľade na svet.

• Fenomenizmus – dôraz na zjavnú podobu sveta – skutočné je to, čo vidí–„ je to tak, pretože to tak vidím“
• Magičnosť – nerobia veľký rozdiel medzi skutočnou a fantazijnou produkciou
• Absolutizmus - presvedčenie, že každé poznanie musí mať definitívnu a jednoznačnú platnosť ( jeden z prejavov potreby detskej istoty)
• Nevie pochopiť existenciu určitého objektu, ak sa zmenia jeho podstatné znaky ( nevie že Mikuláš je prezlečený otec – premenil sa na neho) – zmena väčšinou po 5. Roku
• Viazanosť na vonkajšie znaky (prezlečie sa a je niekto iný)
• Má vytvorený pojem trvalosti objektu, ale nevie pochopiť trvalosť skupiny predmetov

Dieťa vidí len z pohľadu seba:
Typická je otázka a odpoveď: „ Máš brata?“: „Áno“. „A tvoj brat“? „ Nie“.
Odmieta náhodu, lebo v ňom vyvoláva neistotu – potrebuje mať na veci vysvetlenie, aj keď nelogické.

Vytváranie reality podľa seba

Interpretuje si realitu tak, aby bola pre neho zrozumiteľná (skresľuje svoj úsudok o nejakom dianí, pretože tak je to pre neho prijateľnejšie, ak nevie prijať skutočné emócie, poznanie)
V tomto období vznikajú tzv. nepravé klamstvá – konfabulácie , kedy kombinuje reálne spomienky s fantazijnými predstavami, tie veľmi ťažko sa oddeľujú.

Hra, kreslenie, fantázia

Fantáziamá harmonizujúci význam, nevyhnutná pre rozumovú a citovú rovnováhu. Občas si deti potrebujú prispôsobiť realitu svojim potrebám. Je to najľahšia forma vyrovnávania sa s tlakom reality – má relaxačný emocionálne priaznivý účinok.

Dieťa najlepšie vyjadruje svoj svet v kresbe, rozprávaní alebo pri hre.

Kresba má symbolickú funkciu, kde sa prejaví tendencia zobraziť realitu tak, ako ju dieťa chápe. Podobnosť s objektmi, ktoré kreslí závisí od stupňa rozvoja motoriky, senzomotorickej koordinácie, poznávacích procesov, aktuálneho emočného stavu atď. Väčšinou prevažujú znaky, ktoré deti považujú za podstatné.

Kto som ja – rozvoj identity

Dieťa začína chápať seba ako subjekt a tak vzniká vedomie vlastnej identity. To ako sa hodnotí, ako sa vidí, je závislé na hodnotení druhých. Dieťa preberá názory dospelých o tom, aké je. Preberá ich nekriticky, tak ako mu to je prezentované. Stotožnenie sa s rodičmi je podpora detskej identity. Identitu dieťaťa vytvára aj osobné teritórium – ľudia, s ktorými má vzťah, veci ktoré mu patria, prostredie v ktorom žije.

Ja som dievčatko, ty si chlapček - identifikácia so ženskou a mužskou rolou

Na fungovanie dieťaťa má vplyv kultúrne prostredie, deti sa podľa toho správajú. Okolo 4. roka si začnú uvedomovať, že sú chlapec a dievča. Chlapci si nechcú obliekať šaty v dievčenských farbách, hrať sa s ružovými vecami. Dievčatá sa nehrajú s autíčkami, nechcú nosiť nohavice ako chalani a pod.

Som súčasťou spoločenstva – socializácia

Je to vek iniciatívy, kedy je hlavnou potrebou aktivita. Aktivita, ktorá má nejaký cieľ. Diať začína fungovať v kolektíve vrstovníkov, kde si hľadá nielen spôsob ako dosiahnuť uspokojenie svojej potreby niečo robiť, ale aj spôsoby ako si „vybojovať“ svoju rolu, pozíciu. Učia sa tzv. prosociálnemu správaniu – pozitívnemu, rešpektujúcemu ostatných. Jedným z predpokladov aby sa takéto správanie mohlo rozvíjať, je aby malo dieťa uspokojenú potrebu istoty a bezpečia. Deti, ktoré sa cítia ohrozené, reagujú asociálne.

Ďalším predpokladom prosociálneho správania je schopnosť dieťaťa uvažovať z pohľadu druhého človeka. Empatia sa rozvíja. Deti sa nevedia dištancovať od príliš intenzívnych emócií druhého človeka – napokon im podľahnú a sami sa rozplačú. Prosociálne správanie je spojené s kontrolu a ovládaním agresívnych tendencií.

Pravidlá a normy správania

Dieťa nemá ešte vlastný názor a považuje za správne to, čo určia dospelí. To ako si dieťa osvojí normy, podľa ktorých funguje okolitý svet závisí od spôsobu akým si ich dieťa osvojuje, ako ich dokáže interpretovať a od úrovne poznávacích procesov, ktorými dieťa disponuje.

Ku koncu predškolského veku už dieťa začína pociťovať vinu za neprimerané správanie, za nedordržiavanie noriem. Akceptuje niektoré normy ako platné a ich porušenie samo pociťuje ako nepríjemné.
Dieťa je pod tlakom určitého normatívneho systému a na jeho rešpektovaní závisí prijatie do spoločnosti, čím sa uspokojuje potreba určitej citovej istoty a akceptácie

Svedomie

U detí v predškolskom veku je zvýšená citlivosť. Majú tendenciu hodnotiť všetky svoje činy. Funguje podľa určitých fenoménov vychádzajúcich z vývinu myslenia: správanie sa viaže na konkrétnu situáciu ( toto teraz nemôžem robiť, ale inokedy predsa áno), nerozlišuje medzi závažnosťou motívu, prečo to a to spravilo a reálneho správania, aplikujú normy podľa toho ako im to vyhovuje, ako to vedia.

Rodina

Rodičia sú pre deti významné emocionálne autority. Dieťa sa chce rodičovi podobať, je to jeho ideál, identifikuje sa s ním. Preberá jeho postoje, názory, hodnoty a prejavy. Dieťa sa v hre napríklad hrá na otca, mamu. Rozpad rodiny má v tomto veku veľmi závažný dopad na psychiku dieťaťa. Vníma to ako veľký zásah do jeho sveta a pretože všetko chápe egocentricky, nie je schopné pochopiť príčinu rozpadu. Stráca istotu, chýba mu mužská alebo ženská rola.

Kamaráti a pozícia medzi vrstovníkmi

Význam v tomto období nadobúdajú vrstovnícke vzťahy – hľadá si kamarátov, vytvára si s nimi rovnocenný vzťah, ktorý mu ale prináša menej istoty. Musí sa naučiť vytvárať si v ňom určitú pozíciu. Vo voľbe kamarátov preferuje podobnosť – kamarát má také hračky ako on, má podobné vlastnosti, je rovnakého pohlavia, má zaujímavé hračky, má milé, priateľské správanie. „ kamarát je ten, čo chce to, čo chcem ja.“

Každé dieťa sa potrebuje naučiť presadiť sa, čo je jedna zo základných úloh tejto vývinovej fázy. V skupine rovesníkov sa začína utvárať určitá sociálna rola. Rozvíja sa schopnosť súperiť aj spolupracovať. Rola súpera je aktraktívnejšia a ľahšia. Rola spolupracovníka je ťažšia, pretože už vyžaduje schopnosti zrelších mechanizmov ako sebaovládanie, vzdanie sa egocentrického pohľadu, potlačenie po bezprostrednom uspokojení túžby po niečom. Dieťa získava ďalšie role, ktoré sa učí ovládať.

Nezvládnutie tejto vývinovej úlohy má za následok neprimeranosť v správaní. Neprimerané správanie vyvoláva negatívne spätné väzby čo môže spôsobovať vnútorný zmätok v pocitoch. Napríklad pre hyperaktívne dieťa je typické, že nerozlišuje situácie, v ktorých sa mení jeho rola ( medzi vrstovníkmi, v rodine, medzi dospelými) a správa sa vždy rovnako. Agresívne dieťa – väčšinou nemalo pozitívnu akceptáciu v rodine, nemá kamarátov, ale potrebuje korektívnu, pozitívnu skúsenosť, samo to však nedokáže a preto si svoju pozíciu dobíja agresivitou, ktorá je prejavom jeho frustrácie.

Správanie a socializácia súvisí aj so schopnosťou komunikovať – inak rozpráva s vrstovníkmi, s rodičmi, s dospelými či s menšími deťmi.

Dieťa pred nástupom do školy musí dozrieť po sociálnej, psychickej a psychomotorickej oblasti. V súčasnosti sa pred nástupom do školy v prípade pochybností robia testy školskej zrelosti pod vedením psychológa. Škola kladie na dieťa veľké nároky, na ktoré musí byť človiečik pripravený. A v tom potrebuje našu pomoc a podporu.

Literatúra:
Použité zdroje : M. Vágnerová: Vývojová psychologie, Portál