Prvý rok dieťaťa - Vývinová psychológia

Každý z nás prechádza určitými štádiami, jedno nadväzuje na druhé a vzájomne sa ovplyvňujúc formujú našu osobnosť, schopnosť prispôsobovať, žiť medzi inými ľuďmi a byť sám sebou. Pri nedostatočne „splnenej vývinovej úlohe“ nemôžu sa prirodzene rozvíjať ďalšie, čo sa môže v konečnom dôsledku odraziť v neskoršom veku v spektre problémov od neurotických ťažkostí, poruchy správania, poruchy osobnosti až po rad nespokojnosti so sebou samým.

Vývinové úlohy alebo život ide krok za krokom

Vývinové úlohy nás sprevádzajú po celý život. Sú to akési míľniky, ktorými musíme prejsť, aby sme sa posunuli ďalej. Každé obdobie má iné priority. V určitom období sa naučíme sedieť, loziť, hrať sa s kamarátmi, naučíme sa symbolicky myslieť, zapájať sa do spoločných hier, osamostatniť sa od rodičov, chodiť do práce, vychovávať deti, nechať deti odísť z domu, prestať pracovať, žiť v starobe...

V každom období je dôležité niečo iné.
V prvých rokoch ale potrebujeme pomoc zo strany dospelých, aby sme mohli ako deti tieto náročné úlohy plniť.

Aby sa dieťa moholo stať zrelou osobou, musí sa naučiť fungovať v niekoľkých oblastiach:

• Naučiť sa seba a svet vnímať zmyslami.
• Rozvíjať pohyb.
• Rozvíjať poznávacie procesy.
• Rozvíjať svoju osobnosť.
• Nadobudnúť vedomie seba.
• Učiť sa rôznymi spôsobmi.
• Socializovať sa.
• Osamostatňovať sa.

Prvý rok života dieťaťa

Vývinová fáza, v ktorej sa vyvíja základná dôvera alebo nedôvera. Ide v podstate o to, ako sa dieťatko naučí dôverovať svetu, do ktorého sa narodilo. Svet si zafixuje v jeho prazákladnej podobe ako bezpečný alebo neistý, zlý. Mohlo by sa zdať, že v tomto veku sa nič „nedeje“. Je to ale práve naopak. Dieťatko je vybavené tak, aby bolo schopné a motivované prijímať podnety z okolia. Ak je viac pozitívnych podnetov, tak je schopné aj prípadné krátkodobé frustrácie lepšie znášať v nádeji, že sa znova dostaví stav upokojenia.

Spoznáva svet

V prvom roku života dieťatko spoznáva svet cez zmysly. Dôležitým zmyslovým orgánom sú ústa, cez ktoré sa dieťatku dostávajú poznatky. ( dojčenie, ožužlávanie...), dotyky. Zrak – do 8 týždňov preferuje ľudskú tvár, neskôr je schopné pozorovať predmet, ktorý sa hýbe.

Presné obdobie, kedy sa dieťa prvýkrát posadí, zažvatle, rozpozná živé a neživé je veľmi individuálne. Existujú normy, v rámci ktorých sa môžu vývinové kroky v psychomotorickom vývoji hodnotiť, jeho úroveň však závisí od rôznych faktorov a primeraný posun vo vývine môže posúdiť napríklad detský lekár, ktorý dieťatko pozná.

Dieťatko postupne začína ovládať hlavičku, čím sa mu rozširuje obzor sveta. Okolo 4. mesiaca sa učí koordinovať ruky a ústa ( vkladá si predmety do úst). Keď sa naučí sedieť, opäť sa rozvíja nielen jeho motorická schopnosť, ale aj pohľad na svet. Vidí ho z iného uhla.

Dieťa sa pomaly učí loziť – presúvať sa z miesta a rozširuje sa tak ponuka podnetov. Vie sa dostať za zaujímavým predmetom, ponúknutý okolím. Zvedavosť a potreba poznávať ( stimulované doposiaľ okolím) podporuje rozvoj vlastnej motoriky. To ako sa rozvíjajú pohybové schopnosti umožňuje rozvoj poznávania .

Od trepania rúk po cieľavedomé lozenie

Asi do štyroch mesiacov sa dieťatko koncentruje na vlastné telo. Jeho správanie je reflexné a pohyb dokola opakuje ( trepanie ručičkami, nožičkami). Robí tak, pretože ho to baví, nesleduje žiadny cieľ. Toto poznávanie je spojené so subjektívnym prežívaním – či je činnosť príjemná alebo nepríjemná.

Po štvrtom mesiaci začína mať dieťa väčší záujem o okolie. Pohybová aktivita sama o sebe ho už tak nebaví, pohyb sa stáva prostriedkom. (trepe ručičkami, náhodne drgne do hrkálky na šnúrke, ktorá vydá zvuk. Potom mu pohyb slúži na vyvolanie zvuku – ide mu o hrkálku). Po ôsmom mesiaci si už dokáže stanoviť určitý cieľ a hľadá si spôsoby – aktivitu, pohyb, ktoré by viedli k jeho dosiahnutiu.

Obdobie, v ktorom dieťa nevyhnutne potrebuje prítomnosť dospelej osoby

V období prvého roka je dieťa odkázané na stimuláciu zo strany okolia. Za normálnych okolností prebieha stimulácia spontánne v harmonizácii vplyvu prostredia s individuálnou potrebou dieťaťa. Najbližšie osoby – väčšinou matka – má teda prirodzenú schopnosť primerane stimulovať dieťa, ak je nastavená na jeho potreby. Dieťa dáva najavo svoje potreby, potrebuje však aj dostávať podnety, aby mohlo potreby rozvíjať. Normálna stimulácia sa môže stať nedostatočnou ( dieťatko je „dobré“, neplače, nič nevyžaduje – tak ho môžeme nechať viac samé) alebo je prílišná, dieťatko môže byť preťažované ( mali by sme s ním robiť toto a toto). Dieťa reaguje a ak je rodič citlivý, prispôsobí svoje správanie.

Dieťa začína vnímať seba a komunikuje s okolím

Pre začiatok socializácie je dieťatku vrodená iba základná aktivita, ktorá slúži k tomu, aby upútala pozornosť a stimulovala rodiča k nejakému správaniu zameranému na dieťa.
Dieťatko preferuje: mimiku, úsmev, plač, predrečovú aktivitu – mrmlanie. Aj rodičia sú upútaní prejavmi dieťatka, ktoré sa podobajú bežným komunikačným aktivitám ( pohľad, úsmev). Sú prirodzene vybavení schopnosťami k takémuto správaniu. Situáciu môže sťažovať napríklad dieťatko, ktoré je nevidiace, nevyvinuté....

Do dvoch mesiacov je dieťatko sústredené na pocity, ktoré mu poskytuje vlastné telo. Nevie odlíšiť, či príjemný alebo nepríjemný pocit prichádza zvonku. Nerozoznáva živé a neživé. Kontakt s matkou vníma, ale nerozlišuje.

Po treťom mesiaci vníma ľudí inak ako ostatné objekty. V tomto období s matkou (väčšinou) vzniká úzke spojenie, splynutie. Matka sa tak stáva významnou vzťahovou osobou , čo predstavuje pre dieťatko základ budúcej istoty, ktorá je predpokladom ďalšieho osamostatňovania.

Prvé strachy dieťaťa

Asi medzi pol rokom a 9 mesiacmi začína dieťa odlišovať známych a neznámych ľudí.
Približne v ôsmom mesiaci sa objavuje strach z neznámych ľudí a neznámych situácii. Strach chráni pred potenciálnym ohrozením – čo je neznáme môže byť nebezpečné a reguluje správanie dieťatka, aby sa takej situácii vyhlo. Dieťatko sa preto prirodzene drží mamy a tlmí svoju zvedavosť. Mama je pre neho najdôležitejší sociálny objekt. Istota a bezpečie, ktorú takto získa v symbiotickom vzťahu je základ ďalšieho pozitívneho rozvoja detskej osobnosti.

V 6. – a 9 . mesiaci začína dieťatko rozlišovať čo mu ponúka jeho vlastné telo a čo okolie. Začína pomaly chápať, že ono a matka sú dve rozdielne bytosti. Prichádza strach zo straty matky. Ak má v primeranom čase – napríklad po odchode matky z miestnosti znovu pozitívnu skúsenosť jej návratu, naučí sa prijímať, že matka existuje, aj keď hneď nenaplní jeho potreby.

Prvý rok – základná skúsenosť pre život

To ako prežije dieťatko prvý rok života ovplyvňuje základný postoj k sebe samému, ku svetu a k životu.

Na základe tejto stratégie sa vytvárajú ďalšie základné životné stratégie, ktoré bude používať pri fungovaní v živote. Utvárajú sa teda pod vplyvom dispozícií a možností, ktoré dieťatko má a na základe reálnych skúseností so správaním sa dospelej – vzťahovej osoby.

Rodičia sú akosi prirodzene vybavení inštinktom ako sa k dieťaťu správať. V dnešnej dobe však pretlakom informácií, rýchleho životného tempa, noviniek v oblasti starostlivosti o dieťa dochádza k tomu, že prirodzené inštinkty ustupujú. Niekedy stačí naozaj „málo“. Snažiť sa viac naladiť na potreby dieťaťa, prehodnotiť na určité obdobie svoje vlastné priority. Tak ako dieťatko prichádza v objavovaní sveta k novým úlohám, aby sa mohlo posunúť ďalej, tak aj matka či otec stoja pred svojimi vývinovými úlohami tohto obdobia. Zharmonizovať svoje potreby a požiadavky iných nie je jednoduché. Ale dospelý má možnosť rozhodovať sa a má možnosť konať. Dieťatko je v prvých rokoch závislé od dospelých a len dospelý mu môže pomôcť prejsť prvý úsek života. Mama je v primeraných podmienkach pre dieťatko najmä v prvom roku všetkým.

Pod tlakom pracovných povinností, neskoršiemu veku prvorodičiek, pod tlakom ideálov medializovaných „slávnych“ mamičiek, ktoré zvládajú náročnú prácu aj popri mesačnom bábätku unikajú matkám a hlavne ich deťom vzácne chvíle, ktoré sa už nikdy nebudú dať vrátiť späť.