Svetový deň Alzheimerovej choroby

Alzheimerovu chorobu označujú viacerí odborníci za tichú epidémiu ľudstva. Začína nenápadne, no pomaly sa rozvíja a postupne človeka oberá o to najcennejšie – schopnosť myslieť, orientovať sa a postarať sa sám o seba. Podľa svetových štatistík približne 1 % obyvateľov vyspelých krajín trpí touto formou demencie a jej výskyt má, bohužiaľ, rastúcu tendenciu.

Alzheimerova choroba je neurodegeneratívne ochorenie a prejavuje sa ako demencia s plynulým zhoršovaním poznávacích, psychických a sociálnych schopností.

Predstava vo verejnosti je obvykle taká, že človek s Alzheimerovou chorobou je niekto, kto stráca svoje veci, nespoznáva najbližších, blúdi a nevie nájsť cestu domov... Pomoc pre neho neexistuje, pretože ide o nevyliečiteľné ochorenie a potrebná je predovšetkým opatera. S takýmto poznaním a postojom sa stretávame u laickej, a bohužiaľ často i odbornej, verejnosti. A tak pacienti, ale aj ich príbuzní a opatrovatelia, sú často ponechaní sami na seba, na svoje intuitívne rozhodnutia.

Alzheimerova choroba je veľmi vážne smrteľné ochorenie, ktoré má špecifické prejavy v jednotlivých obdobiach choroby a pacient s týmto ochorením aj špecifické potreby. Súčasná liečba síce chorobu nevylieči, avšak lieči jej najzávažnejšie prejavy a predĺži obdobie, kedy je pacient schopný samostatného života, rozhodovania a sebaobsluhy. Dnes vieme, že okrem terapie najmodernejšími liekmi, tzv. kognitívami, je dôležitá v živote pacienta (predovšetkým od začiatku ochorenia) fyzická a psychická aktivita, cvičenie a udržiavanie jeho poznávacích schopností (napr. tréningami pamäti). A chápajúci prístup okolia - to býva najnáročnejšie, pretože v našom dnešnom živote sme zvyknutí rýchle sa dorozumievať a potrebujeme predovšetkým okamžité rozhodovanie, dobrú pamäť.

Čo prežíva človek s Alzheimerovou chorobou a demenciou? Ako sa cíti niekto, kto sa nemôže na seba spoľahnúť, pretože si nepamätá, čo práve chcel urobiť, o čom sa dohodol so svojimi najbližšími? Ako môžu pomôcť postihnutému verejnosť a najbližší?

Schematicky rozdeľujeme Alzheimerovu chorobu do troch štádií.

1. počiatočné štádium - ohrozenie „ja“

V popredí sú zvyčajne problémy s krátkodobou pamäťou a uchovávaním nových dojmov. Z toho vyplývajú každodenné problémy. Dlhodobá pamäť - to, čo sa stalo dávno predtým - je spočiatku neporušená. Pacient stále uvažuje reálne, pokiaľ sa to týka vecí v minulosti, vie, že to, čo rozpráva je už históriou. Je však ohrozený zlyhaním krátkodobej pamäti. Svoju chorobu si uvedomuje a trápi sa nad stratou svojich schopností. "Zlyhanie" sa všemožnými spôsobmi snaží zakamuflovať. V rámci toho môže upodozrievať okolie, myslí si, že mu niekto kradne veci. V tomto štádiu je častá aj depresia.

Pomôcť znamená napr. vedieť počúvať. V rozhovore nepoužívať otázky s charakterom skúšania, aby sme nezhoršovali frustráciu. Dôležité je však rozprávať sa o jeho pocitoch. Ak môže vyjadriť svoj smútok a strach, ľahšie ho znáša. Pre vytvorenie príjemných chvíľ možno využiť dlhodobú pamäť a vyhnúť sa konfrontácii s krátkodobou pamäťou, prezerať si spoločne napr. fotografie z predchádzajúcich rokov.

2. štádium - strácajúce sa „ja“

Demencia progreduje a postihnutý musí čeliť čoraz väčším problémom. Krátkodobá pamäť zlyháva stále viac. Nepamätá si už presne ani zážitky z minulosti, ale sa k nim opäť a opäť vracia. Nie je zorientovaný v čase, ani v priestore. Zhoršuje sa schopnosť vyjadriť sa alebo rozumieť hovorenému slovu. Jeho život je plný strachu. On sám si uvedomuje svoje možnosti a dostáva sa do izolácie. Stále niečo hľadá, čo by pomohlo dostať sa z chaosu. Pomôcť znamená čo najlepšie rozumieť vnímaniu postihnutého. Mal by mať možnosť byť pri svojom opatrovateľovi vždy, keď to potrebuje – opatrovateľ by mal byť pre neho „dobrou mamou alebo otcom“. Najvhodnejšie pre život je domáce známe prostredie, bez rizika pádov a nebezpečenstva. Hovoriť s ním pomaly, jasne a jednoduchými vetami. Nemá zmysel poukazovať na chyby a opravovať ich. Vedie to iba k frustrácii a väčšiemu strachu. Vhodnejšie je akceptovať vnímanie pacienta, dať mu pocit bezpečia a istoty tak, ako je to len možné. Pomôžeme mu predísť vzniku strachu, neistoty a pocitu osamelosti.

Mohlo by vás zaujímať:

Čo vlastne znamená trpieť Alzheimerovou chorobou?

Krvný test dokáže predpovedať demenciu aj Alzheimerovu chorobu

Špinavé zuby ako príčina demencie?

3. štádium - strata “ja”

Pacient sa ponára do seba, prítomné je iba to, čo bolo na začiatku života, udalosti a pocity z útleho detstva. Prestáva komunikovať verbálne, je odkázaný viac na nerečovú komunikáciu. Obvykle nepoznáva ľudí, a to často ani príbuzných a opatrovateľov. Podvedome však registruje všetky dôležité situácie. V tejto fáze má strach a obavy z opustenia. Pomôcť mu znamená naučiť sa neverbálny jazyk komunikácie a nenechať ho osamoteného, vníma blízkosť človeka – dotyky, vône, zvuk.

Z priebehu ochorenia je zrejmé, že pomoc potrebujú pacienti aj opatrovatelia. Pacienti majú právo na informácie o chorobe, adekvátnu liečbu, individuálny prístup, kvalitnú starostlivosť. Liečba a starostlivosť je náročná z dôvodu, že je dôležité citlivo vnímať potreby postihnutých ľudí v každom období choroby. Nestačí, aby opatrovateľ len videl a počul, ale aby „videl a počul“ správne. Opatrovatelia, či sú to členovia rodiny, príbuzní ale i profesionáli v inštitúciách majú právo na dostatočné informácie o priebehu ochorenia a podporu a pomoc zo strany spoločnosti.

21. september si vďaka Svetovej zdravotníckej organizácii už od roku 1994 po celom svete pripomíname ako Svetový deň Alzheimerovej choroby. Deň podpory a solidarity s postihnutými touto zákernou chorobou, kedy široká verejnosť po celom svete upozorňuje na hrozby demencie a snaží sa túto tému odtabuizovať.