Pohlavie, rod a rodové stereotypy

Pohlavie a rod

Od malička sa rodičia a okolie správali k tebe podľa toho, či si chlapec, alebo dievča – obliekali ti modré alebo ružové dupačky, kupovali autíčka alebo bábiky a očakávali od teba „patričné správanie“ - od chlapcov byť „chlapom“, neplakať, vedieť sa ubrániť na pieskovisku, ... Podobne to pokračovalo asi aj v škole: chlapci mohli byť občas aj „nezbedníci“, predpokladalo sa, že nebudú takí poslušní a poriadni ako dievčatá, preto si ich často učiteľky a učitelia aj viac všímali. Dievčatá museli byť jemné, slušné, usmievavé, poriadne a vždy čisté a upravené...

Tieto očakávania vhodného správania, vlastností a konkrétnych činností od dievčat a chlapcov, vychádzajú zo zvykov v našom kultúrnom prostredí. Nie sú však niečo dané a nemenné. Napríklad to, ako sa ako ženy a muži obliekame, či aké zamestnania vykonávame a môžeme vykonávať, sa mení od kultúry ku kultúre, ale aj v čase. Keby si sa narodila alebo narodil napríklad na Novej Guinei, očakávania by mohli byť aj celkom opačné. A možno aj u nás pred niekoľko sto rokmi by sme dievčatá v škole ani vôbec nestretli – verilo sa, že dievčatá nemôžu študovať.

V každodennom kontakte s druhými ľuďmi sa však vo väčšine prípadov orientujeme prevažne podľa iných než biologických znakov pri rozoznávaní žien a mužov (zameriavame sa na odev, účes, celkový vzhľad, spôsob chôdze, reči a podobne). Rozhodujúcimi faktormi pri tomto delení na ženy a mužov je teda rod, a nie pohlavie.

Pohlavie je biologická charakteristika človeka ako muža a ženy. Označenie „muž“ alebo „žena“ sa priraďuje na základe viacerých identifikačných znakov: chromozómovej a hormonálnej výbavy, pohlavných orgánov a druhotných pohlavných znakov.

V každodennom kontakte s druhými ľuďmi sa však vo väčšine prípadov orientujeme prevažne podľa iných než biologických znakov pri rozoznávaní žien a mužov (zameriavame sa na odev, účes, celkový vzhľad, spôsob chôdze, reči a podobne). Rozhodujúcimi faktormi pri tomto delení na ženy a mužov je teda rod, a nie pohlavie.

Rod je sociálna charakteristika človeka ako muža alebo ženy podmienená sociálnymi historicko-kultúrnymi podmienkami. Je to súbor vlastností, činností a znakov, ktoré majú svoj pôvod v sociálnom historicko-kultúrnom prostredí. Rod je teda spôsob, ako sa ako muži a ženy utvárame: na základe výchovy, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď.

Rodová identita je individuálna charakteristika jednotlivca. Vyjadruje zaradenie samého/ej seba k jednému z rodov. Označuje prežívanie a vnímanie samého/ej seba ako ženy či muža. Na vytváraní rodovej identity a vnímaní rodu v spoločnosti sa podieľa viacero faktorov, z ktorých najvýznamnejšie sú rodové roly a rodové stereotypy.

Rodová rola je jednou zo sociálnych rolí. Je to súbor očakávaní, pravidiel súvisiacich s predstavou o mužskosti a ženskosti. Tieto pravidlá sú väčšinou nepísané a neformálne, určované danou spoločnosťou, a definujú, aké správanie, myslenie, cítenie, oblečenie či forma partnerských vzťahov sú vhodné/nevhodné pre ženy a mužov. Rodové roly sa prijímajú a reprodukujú prostredníctvom socializácie. Napriek tomu, že rodová rola je jednou z množstva iných sociálnych rolí, často dochádza k vnímaniu rodových rolí ako prirodzených (alebo historicky potvrdených – teda správnych). Takýto (nevedomý) prístup k rodovým rolám prispieva k vzniku a fixácii rodových stereotypov. Napríklad ak sa v spoločnosti starostlivosť o deti všeobecne považuje za ženskú rodovú rolu a finančné zabezpečenie rodiny za mužskú rodovú rolu.

Rodové stereotypy

Rodový stereotyp je súbor predsudkov týkajúcich sa mužskosti a ženskosti, považovaných za dané, nemenné. Pre stereotyp je typické nediferencované paušálne prisudzovanie určitých vlastností všetkým členom danej skupiny. Je charakteristický emocionálnosťou a iracionalitou, zjednodušujúcim výkladom javov. O mužoch sa napríklad stereotypne predpokladá, že neplačú. Ženám sa zase paušálne prisudzuje citlivosť, submisívnosť, poriadkumilovnosť atď. Rodové stereotypy majú značnú zotrvačnosť a menia sa len veľmi pomaly. Rodové stereotypy môžeme označiť aj ako zaužívané („tradičné”) formy správania (výzoru, zamestnania atď.), ktoré sú spoločensky žiaduce v závislosti od rodu. Ak ich jednotlivec porušuje, vystavuje sa riziku odsúdenia – od výsmechu až po vylúčenie zo spoločnosti. Rodové stereotypy sú jednou z hlavných príčin porušovania rovnosti príležitostí medzi mužmi a ženami.

Rodové stereotypy ovplyvňujú nás všetky a všetkých. Často nevedome niekoho obmedzujeme alebo zosmiešňujeme, pretože jej alebo jeho predstavy o svojom živote sa nezhodujú s predsudkami, ktoré v sebe stále máme. Hoci vo väčšine kultúr je mužskosť a ženskosť definovaná viac, alebo menej odlišne, nemali by byť obmedzujúce ani ohrozujúce. Rodové stereotypy, rovnako ako stereotypy súvisiace s rasou, môžu byť veľmi nebezpečné, zneužité proti konkrétnym ľuďom. Aj preto ich medzinárodné spoločenstvo (OSN) odmieta (napríklad v Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý má aj u nás platnosť zákona, sa hneď v dvoch článkoch všetky vlády zaviazali rodové stereotypy odstraňovať). To neznamená mužskosť a ženskosť otáčať, ale otvárať väčšie možnosti pre všetkých. Veď aj muži môžu byť milujúcimi a starostlivými rodičmi a aj ženy môžu byť vedkyňami, záchranárkami. Dnes je už bežné stretnúť dospelého muža s kočíkom, ale ešte vždy sa nám zdá smiešne, ak sa s kočíkom hrá malý chlapec...

Rodové stereotypy sú tak naďalej hlavnou príčinou udržiavania nerovného vzťahu medzi mužmi a ženami a vytvárajú východisko pre rodovú diskrimináciu.

Každý a každá z nás má právo správať sa slobodne, vyberať si záujmy a zamestnanie podľa svojich záujmov a nenechať sa ovplyvňovať očakávaním okolia. Ak má chlapec záujem o povolanie, ktoré v súčasnosti vykonávajú väčšinou ženy, ako je napr. vychovávateľ v materskej škôlke alebo zdravotný ošetrovateľ, musí mať možnosť takto sa rozhodnúť. Rovnaké právo má aj dievča, ktoré sa chce stať automechaničkou alebo techničkou – aj to sa nazýva rovnosť príležitostí žien a mužov.

Dôsledky rodových stereotypov

Rodové stereotypy môžu viesť nielen k obmedzeniam v našich životoch, ale ich dôsledky môžu byť ohrozujúce aj pre naše zdravie: - Násilie páchané na ženách – viera v to, že ženy majú byť poslušné, podriadené mužom aj v rodine (predstava o mužovi ako „hlave rodiny“) vytvára podmienky na vznik násilia na ženách v partnerských vzťahoch. Aj preto, že určitý stupeň agresivity mužov je stereotypne považovaný za prijateľný, je na Slovensku každá piata žena vystavená násiliu zo strany partnera. Muži, ktorí páchajú takéto násilie majú často pocit, že na to majú právo, že manželka ich „musí poslúchať“. Ženy, ktoré takéto násilie zažívajú, sa často stretávajú s nepochopením, odmietaním, zľahčovaním a zažívajú pocity hanby a viny, ktoré ich ešte viac obmedzujú a komplikujú tak proces pomoci. Za násilie je však zodpovedný vždy ten, kto ho pácha. Násilie nie je možné ničím ospravedlniť (hovoríme o nulovej tolerancii násilia).
Ženy sú často vystavené aj sexuálnemu násiliu. Donedávna sa znásilnenie v manželstve nepovažovalo za znásilnenie. Hovorilo sa o sexuálnej aktivite ako o „manželskej povinnosti“. Takéto uvažovanie je neprípustné. Aj na verejnosti sú často ženy vystavené sexuálnemu násiliu a sexuálnemu obťažovaniu. Jeho príčinou je uvažovanie o ženách, ako o sexuálnych objektoch. Ženy majú právo obliekať sa podľa toho, ako sa im páči – rovnako ako muži, ženy majú právo ísť sa večer, alebo kedykoľvek prejsť, kam sa im páči – rovnako ako muži a nikto nemá právo im ublížiť. Obviňovanie žien za násilie, ktoré je na nich páchané, potvrdzuje nerovné postavenie žien a mužov v spoločnosti a ospravedlňuje páchateľa násilia (nikto predsa neobviňuje banku za to, že v nej boli peniaze, keď ju vykradnú, ani majiteľku alebo majiteľa auta za to, že jej/mu auto ukradnú). Skutočnosť, že dievčatá a ženy sú nútené žiť v strachu pred mužským násilím, že musia neustále myslieť na svoju bezpečnosť, nemôžu sa slobodne pohybovať na ulici – hlavne po zotmení, je veľmi podobná stannému právu, v akom žijú ľudia v totalitných režimoch, alebo vo vojne.

• Mýtus krásy - od malička sa dievčatá hrajú s bábikami Barbie, ktoré predstavujú ideál krásy nášho veku. Málokto vie, že Barbie by v skutočnosti na svojich dlhých nohách, s bujným poprsím nedokázala vzpriamene kráčať, pretože jej postava je nereálna a neprirodzená. Kým pred 30 rokmi vážila priemerná modelka o 8 % menej než priemerná žena, dnes váži menej o štvrtinu. Od ženy sa očakáva, že bude stále krásna a štíhla. Aj to súvisí s vnímaním žien ako objektov, alebo dokonca ako tovaru (slúžia ako reklama na rôzne predmety, ako „doplnok“ k autám na výstavách, ako ozdoba, ...). Ideály krásy žien sú nedosiahnuteľné a ohrozujúce.
  Mnoho žien a najmä mladých dievčat trpí poruchami príjmu potravy ako je bulímia a anorexia a ohrozujú tým svoje zdravie a život. Staršie ženy sa zas stále viac podrobujú omladzujúcim a „estetickým“ operáciám. V Afrike si ženy vkladajú do pier hlinené tanieriky, aby im zväčšili peru, či nakladajú na krk kovové náhrdelníky na predĺženie krku. V Ázii dievčatkám mrzačia zväzovaním chodidlá, aby ich mali čím najmenšie a nohy si dávajú predĺžiť vkladaním kúsku kosti, aby boli vysoké a krásne. Hoci sa ideály krásy líšia nielen v rôznych kultúrach, ale i v rôznych dobách, ženy podľa stereotypu musia byť predovšetkým krásne. Narastá počet zamestnaní pre ženy, kde sa krása považuje za nevyhnutnú podmienku, a tak diskriminuje mnohé ženy pri uchádzaní sa o prácu. Najzradnejšie je však to, že ženy podľa mýtu krásy NIKDY nie sú „dosť dobré“: sú buď nie dosť pekné na nejakú prácu, alebo sú „príliš pekné“ a tak sú spochybňované iné ich kvality. Vtipy o „blondínach“ tento mýtus krásy len podporujú, pretože predpokladajú, že ženy sú BUĎ pekné, alebo múdre. K ženským telám sa tak naozaj pristupuje ako k objektom: na pozeranie, na „hranie“, na predaj, na ozdobu. Ženské telá však patria ženám samým a nikomu inému!
• Predčasný vstup do sexuálneho života pod nátlakom – dievčatá sa často podvoľujú vôli chlapcov a nechajú sa predčasne „vtlačiť“ do pohlavného styku „na dôkaz lásky“. Chlapci zas často musia stereotypne „dokazovať svoju mužnosť“ pred kamarátmi, alebo aj sami pred sebou. Stereotypne je aj potešenie zo sexu obmedzované: sexuálna aktivita a promiskuita je považovaná za dôkaz mužnosti, kým nezáujem alebo malý záujem o sex, a malé potešenie z neho, je vnímaná ako „typicky ženské“. Tak sa chlapci a dievčatá, muži a ženy v rovnakej miere (aj keď iným spôsobom) pripravujú o potešenie zo sexuálneho vzťahu a radosť zo sexu. Navyše sa vystavujú aj hrozbe sexuálnych porúch, sexuálne prenosných ochorení a zbytočnej traumatizácii.
• Rodičovstvo ako výlučná doména žien - rodičovstvo sa často obmedzuje na materstvo. Úloha otca sa zužuje na „dozerajúcu“ úlohu, prípadne na „zabavenie detí“ alebo „odovzdávanie rád do života“. Skutočná starostlivosť o deti je stereotypne na matke. Ona im má zabezpečiť základné potreby – jedlo, čisté oblečenie, spoločnosť, spánok, „pohodu“. Otec svojim výchovným vplyvom, akoby nastupoval až neskôr. V poslednom čase sa čoraz viac volá po „novom otcovstve“, čo znamená, že otec sa od začiatku podieľa na výchove dieťaťa a domácich prácach. Predstava o matke, ako tej „pravej“ rodičke je obmedzujúca pre mužov, ktorí by inak boli rovnako schopní prevziať starostlivosť o dieťa od najútlejšieho veku. Modely „nového otcovstva“ sú obohacujúce pre mužov, rovnako však aj pre deti a matky, ako aj pre partnerský vzťah rodičov.
• Ako „rizikové povolanie“ - pomer dokonaných samovrážd mužov a žien sa ukazuje v neprospech mužov. Muži sa štatisticky dožívajú nižšieho veku ako ženy. Negatívne dôsledky rodových stereotypov sú v prípade mužov a žien rozdielne. Muži nesmú prejavovať svoje city, čo ohrozuje ich psychické zdravie, snaha mužov nájsť pomoc u iných ľudí v prípade, že majú problémy, môže byť definovaná ako závislosť, nesamostatnosť, slabosť.

Aký záver si môžeš zobrať z týchto poznatkov:

• ženy a muži (dievčatá a chlapci) sú rovnoprávne a rovnocenné ľudské bytosti. Podobností medzi ženami a mužmi oveľa viac, než rozdielov.
• každý chlapec alebo dievča má právo zvoliť si spôsob života, záujmy, výzor, oblečenie a svoje povolanie len na základe vlastného záujmu
• nikdy nepodceňuj druhých, pretože sú chlapci alebo dievčatá, alebo vyzerajú a správajú sa inak, než sa očakáva
• tvoj výzor / postava je len tvojou vecou, nenechaj sa ovplyvniť nereálnymi obrazmi a dotlačiť sa do neprirodzeného správania (stravovania, diét atď.) TVOJE TELO PATRÍ TEBE!
• nikto nemá právo nútiť ťa do ničoho, čo je proti tvojej vôli, či sa to týka správania, sexu atď.
• o začiatku svojho sexuálneho života a výbere partnera alebo partnerky rozhodneš sama/sám – rozhodni sa zodpovedne, podľa toho, čo cítiš a čo považuješ za správne
• máš právo na ochranu pred rodovými stereotypmi

Rodovo citlivý prístup

Prvou charakteristikou rodovo citlivého prístupu (vo výchove) je zohľadňovanie rodových aspektov problému a snaha o zamedzenie a predchádzanie rodovej diskriminácii. Jedným z častých omylov je skutočnosť, že dochádza k zjednodušujúcemu a nesprávnemu zamieňaniu pojmov rod a pohlavie. Rovnako aj v prípade snahy o zabránenie rodovej diskriminácii ide v mnohých prípadoch lv skutočnosti len o zabránenie diskriminácii na základe pohlavia. Aj keď v niektorých prípadoch môže byť cieľ pre konkrétnu ženu totožný, zásadný rozdiel sa prejaví okamžite, ak sa chceme zamerať na odstraňovanie príčin diskriminácie, nielen jej faktických prejavov. Ak neberieme do úvahy kultúrne, sociálne a politické/mocenské súvislosti diskriminácie, nebude možné definovať ani jej príčiny.

Snaha o predchádzanie diskriminácii dievčat a žien v prostredí inštitucionálnej výchovy nie je neznáma. V našich podmienkach možno veľmi zjednodušene identifikovať tri prístupy, ktoré sa navzájom líšia v názoroch na základný problém – reflexia rodových stereotypov.

Keďže vnímanie stereotypov je kľúčovým problémom pri názoroch na postavenie mužov a žien v spoločnosti, prvé dva prístupy sú, napriek snahe o odstránenie diskriminácie, vo svojej podstate diskriminačné:

• 1. Východiskom prvého prístupu je predstava rovnosti v zmysle rovnakosti. V našich podmienkach je známy z obdobia „reálneho socializmu“ (snaha o dosiahnutie rovnosti dievčat a chlapcov je redukovaná len na koedukáciu). Rovnosť chápaná ako rovnakosť sa prispôsobuje mužskej životnej skúsenosti a od nej sa aj odvodzuje. Tento model prinášal predstavu úspešného človeka ako takého, ktorý sa naplno venuje svojej práci, využíva svoje schopnosti. Podmienky na takýto „úspech“ sa však nevytvárali porovnateľne. Domáca (súkromná sféra) ostávala jednoznačne záležitosťou žien (a navyše bola odsunutá z primárnej oblasti záujmu). Už vopred teda boli ženy postavené do situácie, že ak chceli dosiahnuť taký „úspech“, ako sa v spoločnosti definoval, mali značne znevýhodnenú pozíciu. V prípade, že na takto definovaný „úspech“ nereflektovali, bojovali s pocitmi nenaplnenia, frustrácie menejcennosti.
• 2. Druhý prístup vychádza zo striktne rozdelených úloh medzi mužom a ženou v spoločnosti. V našich podmienkach vychádza z tradície kresťanských cirkví – najmä katolíckej (ale príkladom môže byť aj islam, hinduizmus atď.). Tento model je vo svojej podstate diskriminačný, lebo fixuje stereotypné rozdelenie úloh medzi mužom a ženou, ktoré obsahuje nerovnováhu moci – tak v spoločnosti, ako aj v rodine. Túto nerovnováhu „vyvažuje“ zdôrazňovaním úcty a „posvätnosti žien matiek. Uzatvára tak ženy v domácej sfére, prípadne v tzv. pomáhajúcich profesiách.
• 3. Tretí prístup vychádza z filozofie rovnosti príležitostí. Znamená to, že tak muži, ako aj ženy majú rovnakú možnosť venovať sa svojej profesionálnej sebarealizácii, podieľať sa spoločne na výchove detí bez ohľadu na to, či je niekto muž, alebo žena. Eliminuje stereotypy, ktoré by uzatvárali jednotlivcov do vzorov, čo im nemusia vyhovovať. Vytvára priestor, aby jednotlivec mohol využívať svoje schopnosti podľa vlastných predstáv.

Tento prístup ráta s predchádzajúcou rodovo stereotypnou socializáciou a snaží sa minimalizovať jej negatívne dosahy.

Rodovo citlivá výchova

Rodovo citlivá výchova vyžaduje od učiteľov a učiteliek individuálny prístup k deťom a mladým ľuďom, ktorý nie je vedome alebo nevedome ovplyvnený predsudkami voči chlapcom či dievčatám. Zohľadňuje skutočnosť, že deti už v predškolskom veku boli vystavené tlaku rodových stereotypov (v rodine, v okolí). Aby sa predišlo ich opätovnému potvrdzovaniu a reprodukcii, rodovo citlivý prístup sa snaží o elimináciu týchto stereotypov a o prevenciu ich negatívnych dôsledkov.

POZOR! Rodovo citlivá výchova pristupuje k dievčatám a chlapcom špecificky. Vyhýba sa však potvrdzovaniu stereotypov. Chlapcov oslobodzuje od diktátov „siláckosti“, tolerancie agresivity a vnímania násilia ako adekvátneho spôsobu na sebapresadenie sa. Rozvíja ich schopnosť zvládania vlastných emócií, podporuje kooperáciu a sociálne cítenie, počúvanie a porozumenie druhým, zodpovednosť, schopnosť prijať odmietnutie a pod. Dievčatá vedie k schopnosti sebapoznania, sebavedomia, sebahodnotenia. Špecifická práca s nimi je zameraná na podporu asertivity, chápania svojich profesionálnych ambícií ako spoločensky adekvátnych. Učí ich poznávať vlastný prínos a prínos iných žien pre rozvoj spoločnosti, schopnosti určovať hranice a trvať na nich.

„Rodovo citlivým správaním môžeme rozvíjať emancipačný potenciál dievčat aj chlapcov a podporiť ich schopnosť kritického myslenia a kritického vnímania“.
(Egger, 2000, s. 127)

Takýto prístup však môžu mať iba tí učitelia a učiteľky, ktoré rodové stereotypy a ich dôsledky dokážu identifikovať a reflektovať. Rodovo citlivá výchova v slovenských školách ešte vždy závisí od dobrej vôle učiteľov a učiteliek a podpory prostredia. Predstavuje tak skôr ojedinelý úkaz než bežnú prax napriek tomu, že slovenské školstvo deklaruje snahu o demokratizáciu.

Na dôslednú rodovo citlivú pedagogickú prácu však nestačí len ďalej nešíriť a nefixovať rodové stereotypy. Je nevyhnutné pomáhať deťom, aby si ich uvedomili, a ponúkať im alternatívne vzory konštrukcie mužskosti a ženskosti. Ukázať deťom, že neexistuje nijaká uniformná mužskosť a ženskosť, že muži a ženy majú podstatne viac podobných charakteristík než tých rozdielnych.

Rodovo citlivý prístup je predpokladom úspešnej pedagogickej práce vo všetkých učebných a výchovných predmetoch, ak jej cieľom má byť samostatne uvažujúca, slobodná ľudská bytosť vedomá si svojich ľudských práv a ľudských práv ostatných.

Rodovo citlivý jazyk

Najmocnejší nástroj, v ktorom sa rodové stereotypy vyjadrujú a ktorý ich vždy nanovo potvrdzuje, je jazyk. Preto by sme mali vždy citlivo zohľadňovať vo všetkých našich vyjadreniach rod. Slovenský jazyk rozlišuje mužský aj ženský rod, stačí ich dôsledne využívať. Ak používame pri oslovovaní dievčat aj chlapcov iba tzv. generické maskulínum (oslovenia v mužskom rode), potvrdzujeme rodové stereotypy. Ak sa k deťom obraciame s oslovením „žiaci“, potvrdzujeme tým neviditeľnosť dievčat a žien v spoločnosti. Ak hovoríme o významných osobnostiach, je dobré zdôrazniť, že významnými osobnosťami sú ženy aj muži. Hovoríme o spisovateľkách a spisovateľoch, politikoch a političkách, panovníkoch a panovníčkach, vedcoch a vedkyniach. Potvrdzujeme tak miesto v spoločnosti aj pre dievčatá. Ak hovoríme o domácich prácach, je dobré pripomenúť, že rovnako muž aj žena sa na nich môžu podieľať, ak hovoríme o starostlivosti o deti, je dobré zdôrazniť, že muži môžu vykonávať túto činnosť rovnako ako ženy. Okrem otvárania možností dosiahneme aj reflexiu spoločenských nerovností medzi ženami a mužmi, rodovej segregácie zamestnaní a pod.

Väčšina učebníc, s ktorými deti na hodinách pracujú, využíva rodovo stereotypný jazyk. Takýto materiál je veľmi dobre použiteľný ako východisko na diskusiu o rodových stereotypoch a o jazyku, ktorý môže byť tiež diskriminačný.

Plné znenie textu na stránke http://www.esfem.sk