Rozhovor s Igorom Bukovským, prvá časť

Prinášame vám prvú časť rozhovoru s mediálne známym lekárom - odborníkom na výživu, ktorý si cení úprimnosť a slušný prístup k ľudom. Autor siedmich bestsellerov, ktorý sa najradšej vracia do Chicaga, dúfa, že poslednou knihou (ktorá je už na knižných pultoch) otvorí oči ľudom, ktorí sa točia v informačnom chaose pri snahe chudnúť.

Čo Vás po absolvovaní Jeseniovej fakulty v Martine a LF v Bratislave viedlo k rozhodnutiu venovať sa odboru výživy? Iných láka chirurgia, či ortopédia.

Pamätám si, že ešte v šiestom ročníku fakulty som už bol aj trochu nervózny z toho, že kým väčšina mojich spolužiakov už presne vedela, čo bude ich budúca špecializácia, ja som stále tápal a pomaly som sa zžíval s predstavou, že budem internista, možno kardiológ. A potom som pre nedostatok socialistických konexii a svoju tvrdohlavosť začal pracovať na geriatrickom oddelení v Šamoríne. Bol rok 1991. Cez deň som bojoval so zápchou, cukrovkou, aterosklerózu a rakovinou našich geriatrických pacientov a v nočných službách som začal písať svoju prvú knihu o výžive – Vegetariánske dieťa. Keďže počítače boli ešte stále takmer nedostupné a na písacom stroji sa zle škrtá a prepisuje, tak som to písal rukou do zošita - bol to naozajstný rukopis.

Medzi Vaše pracovné aktivity po absolvovaní štúdia na VŠ patrili funkcia poradcu (Výboru NR SR pre zdravotníctvo a sociálne veci – "toto bola mimopracovná aktivita, nie pracovný pomer" - poz. autora), práca na geriatrii, odborný asistent na VŠ, prednášajúci na VŠ, výskumník... Momentálne pôsobíte ako lekár v AKV a spisovateľ. Ktorá z týchto pozícií je Vám najbližšia?

To, čo robím teraz, je všetko, o čom som tajne sníval. Som slobodný a nezávislý od nekompetentného šéfa aj byrokratických pravidiel rozpočtovej organizácie, Chýba mi len kontakt so študentami. Spomínam si na mnohých, pretože 11 rokov práce s nimi sa nedá zabudnúť. Zápočty z letného semestra fyziológie som napríklad často dával v medickej záhrade: ja som objednal pizzu, chalani si doniesli pivo a dievčatá colu light a sadli sme si do trávy.

Pravidelne absolvujete všetky významné svetové a európske kongresy o výžive. Určite máte obľúbené mesto, destináciu, či krajinu.

Áno, ale to už nijako nesúvisí s kongresmi. Mimochodom, finančné krytie celého môjho výskumu a všetkých kongresov, ktoré som absolvoval, som si od začiatku zabezpečoval sám. Nemal som záujem a energiu bojovať s fakultnými pečiatkami a svojvôľou ľudí, ktorí zaobchádzali s verejnými peniazmi akoby boli ich vlastné.

Nevidel som celý svet, ale ani o to nestojím. Stačí mi, že viem, kde sa cítim ako doma. Impozantné a blízke sú mi Spojené štáty americké a Chicago je pre mňa už niekoľko rokov určite najkrajším mestom na svete – až som stratil motiváciu tráviť viac času v Kalifornii.

Od roku 1990 ste spolupracovali s rozhlasom (Slovenský rozhlas, Rock FM rádio), printom ( denník SME), televíziou (TV Markíza). Ktoré z týchto médií Vám prirástlo k srdcu?

Každé médium, ktoré ste spomenuli, sa pre mňa spája s určitým obdobím a na každé mám príjemné spomienky. Pani Milena Čeganová ma „objavila“ pre rozhlas, naučila ma pracovať s mikrofónom a urobili sme spolu obrovský kus práce v Slovenskom rozhlase. Tá spolupráca trvala, tuším, viac ako 7 rokov. Seriál v denníku SME, ktorý od jeho vzniku vychádzal týždenne 3 roky a mal viac ako 120 častí, inicioval a osobne veľmi podporoval vtedajší šéfredaktor Karol Ježík. Do Telerána Markízy mi otvoril dvere jeden krátky rozhovor o vitamínoch, ktorý som mnou urobil bývalý redaktor televízie Juraj Janiš. Od šéfredaktorky Tamary Cho som dostal ponuku na pravidelnú spoluprácu a o dva týždne neskôr – bol február 1997 – sme už začali vysielať prvý cyklus o zdraví a výžive, ktorý trval v Teleráne rok a pol. S malými prestávkami na oddych som tam doteraz. To všetko boli naozaj krásne časy! Práca v rádiu je pre mňa intímnejší kontakt s poslucháčom – a netreba ísť do maskérne!

Televízia však zase umožňuje to, o čom rozprávam, aj ukázať a znázorniť. Človek si lepšie zapamätá obrazy ako slová. Mňa baví písanie, televízia aj rozhlas rovnako. A preto mám veľkú radosť, že sa vraciam aj do štúdia k mikrofónu: na frekvenciách rádia Viva začínam v máji vysielať nový rozhlasový program „Pravdy a klamstvá o chudnutí“.

Ako vnímate postavenie AKV v systéme zdravotnej starostlivosti ? Zmenilo sa niečo za 6 rokov fungovania AKV?

Ako jeden z mála dobre fungujúcich elementov, pretože služby mojej ambulancie nie sú „zadarmo“. Zmenilo sa len to, že sa už vydala aj moja druhá sestrička a že som musel zamestnať novú pani doktorku, s ktorou sú už vyše roka spokojní aj naši pacienti.

Od januára si čitatelia nájdu na pultoch kníhkupectiev (ale aj na online kníhkupectvách:) Vašu novú publikáciu Teraz to zíde! Kedy, pri akej príležitosti Vám skrsla idea napísať túto knihu?

To už neviem presne, ale pravdepodobne to bola nejaká povestná posledná kvapka. Posledná kvapka mojej trpezlivosti s klamstvami v časopisoch a príbalových letákoch „účinných“ prostriedkov na chudnutie.

V posledných rokoch sa v médiách veľmi výrazne presadzuje téme „zdravý životný štýl“. Zo stránok Vašej knihy však cítiť negatívny, kritický, výsmešný postoj k týmto médiám (najmä časopisom). Myslíte si teda, že majú v tomto prípade na ľudí skôr negatívny alebo pozitívny vplyv?

Vzhľadom na ješitnú reakciu niektorých printových médií na moju najnovšiu knihu toto rád vysvetlím podrobnejšie. Sú médiá, ktoré si skutočne dávajú záležať na svojom obsahu, ale je ich veľmi málo. Takže: áno, myslím si, že väčšina časopisov v téme zdravie a zdravý životný štýl prispieva k informačnému chaosu. Dokonca aj tie, ktoré píšu o zdraví primárne. Ako je napríklad možné, že časopis o vitalite prinesie článok, v ktorom sa píše, že fajčenie je prospešné, lebo kašeľ podporuje očisťovanie dýchacích ciest? Nie je tiež absurdné, že mesačník o zdraví prinesie článok s nadpisom „Koniec mýtu o vode? Nepite toľko!“ Ako môže tak pohŕdať inteligenciou svojich čitateliek týždenník pre báječné ženy, keď najprv uverejní článok „Buďte konečne sama sebou – už nikdy žiadna diéta!“ a o dva týždne neskôr prinesie článok „Vyskúšajte s nami novú, bleskovú ryžovú diétu!“? Podľa mňa z toho všetkého musí mať aj nadpriemerne inteligentný čitateľ informačnú kinetózu. A výsledkom je rezignácia, ktorá sa prejavuje tým, že ľudia už neveria ničomu. Počúvajú iba svoj jazyk a svoje pomýlené chute, jedia, čo im príde pod ruku a hovoria „To, čo tvrdíte dnes, nebude platiť zajtra, tak prečo by som sa tým mal riadiť?“ Ten informačný chaos niektorí šéfredaktori nazývajú „demokracia informácií“, ale ak sú výsledkom akejkoľvek demokracie rezignovaní a nie motivovaní ľudia, niečo s takou „demokraciou“ očividne nie je v poriadku.

Väčšine časopisov, ktoré píšu o zdraví, chýba koncepcia a v podstate im je takmer jedno, čo napíšu. Dôležité je, aby každý týždeň alebo každý mesiac „vyrobili“ 50 alebo 100 strán farebného obsahu. A keď s tým ešte prichádzajú aj peniaze za reklamu, tak odborná úroveň článkov a zodpovednosť idú bokom. Poznám novinárov, ktorí ten komerčný tlak a informačný chaos už nedokázali zvládnuť a radšej odišli z branže. A poznám aj takých, ktorí sa ešte stále snažia vyhýbať neznesiteľným kompromisom a bojujú ako sa dá.

Aby som však bol objektívny, musím povedať aj to, že časopisy nemajú dostatočne dôveryhodný a funkčný zdroj na overovanie a konfrontáciu svojich informácií, pretože štát a jeho inštitúcie z rezortu zdravotníctva sú absolútne neschopné plniť takúto funkciu. Mnohé redakcie sú z mojej najnovšej knihy strašne urazené, lebo si ktosi dovolil odhaliť ich slabé stránky. Mojim cieľom nebolo nikoho zosmiešňovať, ale hlúposť, diletantstvo, klamstvo, bezohľadné komerčné spojenectvá a arogancia musia cítiť, že im neuverí každý a že sa ich aspoň niekto nebojí.

Na stránkach so stravovaním spomínate, že doma nikto nie je prorokom, resp. že v mnohých prípadoch, keď sa odhodláme k zdravému stravovaniu, práve doma sa stretáváme s najväčším nepochopením. Stalo sa Vám už, že sa niekto z Vašich blízkych nedal na Vaše rady a radšej sa riadil diétou zo ženského časopisu?

Neusilujem sa o to, aby mi ľudia nekriticky uverili. Chcem len, aby mali dôveryhodné informácie a sami sa rozhodnú, čo s nimi a so sebou urobia.

Stalo sa Vám niekedy, že Vy sám ste uverili „rade nad zlato“, ktorá sa neskôr ukázala ako úplne nezmyselná?

To nie, lebo informácie, s ktorými narábam, si starostlivo vyberám. Stalo sa mi však, že som uveril sľubom, ktoré sa ukázali ako úplne falošné...

Je pre Vás niekedy ťažké odolať lákadlám a žiť zdravo?

Ak máte na mysli pečenú klobásu alebo vyprážaný rezeň, tak podobné veci nie sú pre mňa žiadnym lákadlom. Možno jem viac čokolády, ako bežný človek. Jem však iba horkú čokoládu, pretože to, čo sa napríklad dováža z Rakúska vo fialovom papieri, rozhodne za čokoládu považovať nemožno. To, ako žijem a ako sa stravujem je pre mňa prirodzené, nie je to žiadny program, ktorý treba dodržiavať.

Mali ste Vy niekedy problém s váhou?

Áno. Už pred rokmi som zistil, že keď je položená na parketách, tak váži asi o dva kilogramy menej ako keď je položená na dlažbe. Tak som ju prestal používať. Pomer zjedenej čokolády, tenisu a cvičenia si sledujem už iba na opaskoch.

Čo je pre Vás obľúbená „nezdravá pochúťka“?

Pochúťky, ktoré jem, sú alebo zdravé (ovocie s javorovým sirupom, banán s horkou čokoládou), alebo ich jedávam zriedkavo (zmrzlina, karamelový cheesecake v Chicagu).

Ako vyzerá Váš pracovný deň?

Je pestrý. Okrem štvrtka, keď vstávam do Telerána už o piatej, môj pracovný program začína okolo deviatej ráno a končí okolo jedenástej večer. Mám však počas dňa aj čas pre seba. A keď píšem knihu, tak pracujem v noci a notebook vypínam okolo tretej až piatej ráno.

A čo workoholismus?

To je čo?

Každý má občas zlé dni. Ako Vy striasate stres a vyháňate „depku“ z mysle?

Cvičením, tenisom, dotykmi, prácou, prechádzkou so psom, smiechom, kolieskovými korčuľami, hojdačkou v záhrade, spoločným varením, ďalšou prácou, milovaním, stretnutím s kamarátmi, hrami, ďalšou prácou a intenzívnejšou prácou... A nakupovaním! Som muž, ktorý pri nakupovaní udrží krok s hocijakou ženou. Chicago je – okrem iného – najlepší shopping na svete.

Za akého šéfa sa považujete?

Nemám rád slovo „šéf“ a nepotrebujem pocit, že som šéf. Dávam impulzy všetkým hlavným činnostiam mojej ambulancie a som zodpovedný za to, aby boli naši pacienti a klienti spokojní. Som náročný na kolegov, ale najmä na seba. Som však otvorený akejkoľvek diskusii a snažím sa byť férový.

Dočítala som sa, že plánujete nadviazať na slovenský a český bestseller Návod na prežitie pre muža knihou Návod na prežitie pre ženy. O čom bude?

O tom, ako funguje ženské telo a ako sa oň starať čo najlepšie. O tom, aký zložitý a náročný je ženský deň a celý život ženy. O tom, ako ho môže žena prežiť a užívať si.