Reťazový kolotoč

„Asi pred siedmimi rokmi sa mi podarilo získať permanentku na reťazový kolotoč a ani po 2555 dňoch som sa jej nedokázala vzdať. Aj hlava sa mi už točí, aj žalúdok mi už zviera, aj by som zoskočila, najmä vtedy, keď idem najrýchlejšie. A zrazu zakričím. No nik nevie zastaviť krútiace sa koleso. A ja si uvedomím, že obsluhu mám na starosti len ja, respektíve moja hlava“.

ZAČIATOK

Ešte doteraz neviem pochopiť ako sa v mladej detskej hlave dokáže zrodiť takýto nápad. Chudnúť. Rada sa asi púšťam do nových vecí a nie vždy poznám hranicu a možno som naozaj bola ovplyvnená kolotočovým zážitkom. Keď som ako desaťročná bezhlavo a šesťkrát za sebou skúšala veľký reťazák. Veď to bolo zadarmo, tak prečo by som nešla. Bolo príjemné cítiť tú voľnosť, ktorá mi viala do tváre. Tento pocit nespútanosti v spútanej stoličke mi zatemnil zdravý úsudok. Až som obledla, no vtedy mi stačil jeden výkrik, po ktorom zastavili plne obsadený kolotoč. Mohla som vyskočiť a ísť ďalej. V tomto prípade to neviem. Neviem odtrhnúť tie opraty a vyskočiť. Alebo som ešte nenašla v sebe spôsoby ako to zastaviť.
Zo skutočných príčin choroby som alibisticky obvinila otca i matku. Otec mi ako malej umýval vlasy a raz poštípal za „šunky“ (pneumatiku, ktorá má ako koleso nie nadnášala, ale vo vode sťahovala dolu). Vravieval, že som už ako sesternica. Vždy som mala pocit, že musím byť krajšia ako ona – Dominika bola predsa vždy tlstejšia a škaredšia. A aká je teraz? Krajšia, životom skúsenejšia a šťastnejšia. Čo mám stále ja? Mindráky na krku, neustály osobnostný súboj a absenciu životných ťahačov.
Matke som už viackrát vykričala, že príčinou všetkých mojich vnútorných nepokojov je ona. Príjemné je obviniť niekoho iného ako seba samého. Vyčítala som jej, že celý život ma obmedzuje, zväzuje, vytvorila okolo mňa zlatú klietku. Niekde som čítala, že aj Sisi žila vo svete obmedzení, kde jediné čo mohla kontrolovať bola jej váha. Tak začala s anorexiou, možno som si aj ja tento argument len tak bezmyšlienkovite prisvojila. Ktovie.

Aj teraz, keď toto píšem, stále mám potrebu, ohmatávať si brucho, neviem, prečo, ale my – anorektičky a bulimičky máme stále najväčšie problémy práve s ním. Po čase si to budem musieť prečítať znova, pretože moja sústredenosť je značne ovplyvnená myšlienkou na zvracanie. Čo ak mi tam ešte niečo zostalo? Čo ak je tam ešte nejaký hrášok? Pár kvapiek sladkej vody, ktorá mi dopomáhala k lepšej peristaltike, teda v spätnom chode. Ubránim sa tomu? Nie...idem skúsiť znovu....

Sú dni, keď to nejde tak ľahko, ako je dnešný....Dnes je dňom, ktorý bulimičky ako ja neznášajú....dnes som sa úplne nevyčistila. Nejde to už...svaly mi nechcú vrátiť všetko, čo žalúdok prijal....Buď sa s tým zmierim, alebo sa z toho zbláznim a budem pomýšľať aj na s….

Doteraz som hlavnú príčinu všetkých chorôb, všetkých nepríjemností a všetkého zlého, čo sa mi udialo, snažila pred druhými kamuflovať. No ja aj tak viem, že to zlé, i to nie najšťastnejšie, čo ma v živote stretá, má jedného hlavného spoločného menovateľa - PPP.

Keď som sa v škole alebo neskôr v práci nemohla sústrediť, začala som navštevovať rehabilitáciu s diagnózou – príliš veľa sedenia, stuhnutá krčná chrbtica. Možno tá chrbtica bola naozaj stuhnutá a možno som mala aj pár vyskočených platničiek, ale nemalo to na moje sústredenie až taký veľký dopad ako bulímia. Zlý chrup a vysokú kazovosť som opäť, prirodzene, zhodila na genetiku. Nepripustila som, že sú to práve žalúdočné šťavy, ktoré rozožierajú sklovinu. Chudáci rodičia a starší rodinní príslušníci, koľko špiny som na nich pováľala. Doslova som ich slovne striekala žlčou hnevu. Vlastnú zlosť som im servírovala každý deň, v sekunde som sa zmenila na Mr. Hyda, nadávala, bola asi tou najhoršou dcérou, ktorá sa kedy narodila. Zraňovala som maminu, ktorá celý život obetovala len nám, aj prácu kvôli starostlivosti o nás zanechala. Ja som sa jej odvďačila tým, že som ju využívala ako filter, ktorý istotne zachytí moju zlosť. Nikdy som jej nepovedala, že bulímiu mám. Presvedčila som seba, že som zlá a s týmto insektom v hlave som určite aj bola. Teraz neviem či sa snažím oklamať vás alebo seba, keď píšem v minulom čase. Pretože viem, že nie som z toho vonku, veď len pred chvíľou som mala svoj ďalší obžersko-vracací záchvat. Po ňom sa vždy cítim taká silná, taká odhodlaná skoncovať, len potom začnem opäť cítiť nutkanie na jedlo....premôže ma to...a ideme opäť...minimálne ďalšie tri hodiny budú zabité.

KOĽKO SOM SCHOPNÁ PRI JEDNOM AMOKU ZJESŤ

-1 obžieranie:
-5 žemličiek
- celé vákuové balenie šunky
- celé vákuové balenie syra
- paštéka
- 3 taniere polievky
- tri porcie – rezeň + zemiakové pyré
- 2 napolitánky
- 2 nanuky
- a možno hovorím ešte aj málo a aby som nezabudla dobre to treba zapiť, najprv litrom malinovky (citrónovej), nasleduje vracanie a potom liter za litrom do seba liať, kým žalúdok nebude opäť vyčistený, pretože jedlo je predsa v mojej hlave považované ako odpad a tak ako vynášame smetné koše, treba poriadne vyčistiť aj ten ľudský smetný kôš v žalúdku.

Máj 2008

ZÁVER? ZÁVER!!!

Teraz, keď čítam „seba“ v spätnom, nie však zvracajúcom, chode, mám pocit, akoby som to ani nebola ja. Nechcela som meniť použitie časov v tomto príspevku, pretože som jeho väčšiu časť písala v tornáde PPP, ktoré so sebou bralo bezohľadne každého a všetko. Vtiahlo ich to dovnútra môjho hurikánu zlosti. Mám pocit, akoby sa to všetko stalo v minulom živote, na ktorý si už nepamätám. Alebo už ani nechcem spomenúť? PPP beriem ako fakt minulosti, ktorý akceptujem, ale už sa k nemu nevraciam. Veď prečo aj? Teraz je môj život iný, netvrdím, že počas pol roka som sa ani raz neocitla v recidívnom stave, ale nepoložil ma. A už ma nikdy žiadna anorexia či bulímia nepoloží. Nedovolím jej to. Nepriateľke, ktorá mi zničila 8 rokov života. Modlím sa, aby ma posunula o krok k sebapoznaniu, k zlepšeniu mojej duše. Pevne verím, že reinkarnácia z PPP do lepšieho života je už ukončená. Netreba sa ľutovať, nedá sa ani za nič chváliť, keby nebolo mojej mamky, asi by som to už dávno vzdala. Zvládam to síce bez odbornej pomoci, no sama som sa do sračiek dostala, sama sa od nich nich musím aj očistiť. Aby môj život voňal spokojnosťou, úsmevom, ľahkosťou, krásou sveta.