Miluješ mňa, miluj aj moju cukrovku
Prvý krát sme sa stretli, bolo to už veľmi dávno. On nevedel, že mám cukrovku, ja som nevedela, že sa stretneme znovu. Prešli roky a stretli sme sa znovu. Padli sme si do oka a dohodli si schôdzku. V reštaurácii som premýšľala: "Mám sa ospravedlniť a schovať sa s ihlou na toalete, alebo mám priznať farbu?" Sedela som ponorená do mojich myšlienok, až ma z nich vyrušil on. Pozerala som do jeho očí a vtedy som si uvedomila, že nie je správne utajovať niečo, čo je mojou súčasťou do konca môjho života. A tak som sa nadýchla a vyletelo zo mňa: "Som diabetik, mám cukrovku." Nespustila som z neho oči a čakala som na jeho reakciu, od toho záležalo, čo bude ďalej. Hlavou mi preletelo: "Miluješ mňa, miluj aj moju cukrovku ..." A on sa mi pozrel do očí, usmial sa na mňa a povedal: "Aj môj dedko mal cukrovku. Môžeš mi o tom povedať niečo viac?" A bolo to jasné, jasné ako facka, že tým úsmevom a touto priamou reakciou získal ešte viac mojej náklonnosti ako ktokoľvek predtým.
V ten deň nevedel o mojej chorobe nič. Každým dňom sa však učil viac a viac. Až jedného dňa ........., keď mi v obchode padol cukor dole tak rýchlo, že nestihol ani džús naštartovať nové sily, ocitla som sa v jeho náručí, bez známok života. On, ktorý v tom čase nevedel zo seba dostať súvislú vetu v angličtine, bol schopný zalarmovať nákupné stredisko a postarať sa o to, aby ma zachránila, rýchla zdravotná služba ..................... a ja som sa zobudila v náručí muža, ktorý mal o mňa strach, ktorý sa bál, že ma stratí a ktorému nevadí, že je to kôli chronickej chorobe, bál sa že stratí MŇA.
Od toho dňa vzrástol jeho záujem na vrchol, a tak sme sa naučili pojmy vysoký a nízky cukor, čísla 105 (5.8), 184 (10.2) či 364 (20.2) a 35 (1.9), mu už dávali zmysel, v chladničke už nikdy nechýbal džús, naučil sa ovládať a zmerať cukor mojim glukometrom, naučil sa čo je to glukagón a ako sa aplikuje. Tiež sme prišli na princíp počítania uhľovodanov, prepočtu glykemických jednotiek na inzulínové jednotky, oboznámil sa s pojmom inzulínové pero, rapídny a nočný inzulín, tešil sa z prvého dňa pumpovania inzulínovou pumpou. Vedela som, že chvíľa, v ktorej som sa pred ním rozhodla povedať slová diabetik a cukrovka prvý krát, bola správna. Dnes už môj manžel, je obdivuhodným človekom, ktorý má všetky veci okolo cukrovky v malíčku, nemusím mu už vysvetľovať žiadne detaily. Je to moja podpora vo chvíľach stresu a depresie z tejto choroby, je to slnko na mojom nebi.
Premýšľala som nad týmito faktami nie raz, ani nie dva krát. Keď som stretla môjho manžela, cukrovku som mala asi 6 rokov. Áno, mala som vzťahy aj pred ním, a nakoľko sa ihly v byte, prúžky do glukometra, meranie cukru ap. ťažko ukrývajú, každý vedel, že som diabetik. Avšak až môj Honzík prejavil záujem o informácie, prejavil záujem v moje dobro. Až pri ňom som prišla na to, čo je to akceptovanie človeka, takého aký je... A priznám sa, bol to prvý človek, kde som váhala, či mu to mám povedať alebo nie. A bolo skvelé, že som povedala.
Cukrovka je súčasťou človeka, ktorý sa na ňu lieči. Vyžaduje si veľa času, starostlivosti a veľa vedomostí a jedine človek, ktorý sa to chce všetko naučiť, ktorý ma trpezlivosť a nevzdáva sa, stojí za to, aby sme mu venovali viac času ako všetkým ostatným. Nie je správne tajiť, nie je správne správať sa, akoby sme cukrovku nemali, alebo akoby to nebolo nič zvláštne či vážne.
Minule som sa ho opýtala: "Honzo, ako si si zvykol žiť s mojou cukrovkou?" A on mi odpovedal" Vieš čo láska, ja ani neviem, že ju máš! Mám to niekde v podvedomí, ale nepremýšľam nad tým, pre mňa si moje zdravé dievčatko, tvoja cukrovka sa stala súčasťou môjho života!" A to je nenahraditeľná odpoveď .....
Uverejnené so súhlasom autora
