Prvú plastiku prietrže urobili pred 125 rokmi
BRATISLAVA 9. októbra (WEBNOVINY) - Prietrž, medzi lekármi nazývaná hernia a ľudovo "pruh" sa snažili lekári odstrániť už od nepamäti. Podľa dostupných záznamov sa prietrž pokúsil po prvý raz operovať Praxagoras z ostrova Kos v roku 400 pred naším letopočtom. Hoci nie je známe, ako to dopadlo, vie sa, že ešte pred ním, v čase starovekého Egyptu sa snažili lekári liečiť prietrž konzervatívne (nechirurgicky). Metóda, ktorú pritom používali, bola založená na obtočených bandážach, ktoré mali zmenšiť vydutie prietrže.
Postupom času, ako sa medicína vyvíjala, sa našli účinné spôsoby ako prietrž, ktorá vzniká rozostúpením oslabenej brušnej steny, úspešne odstrániť. Prvý popis operácie prietrže pochádza z 1. storočia pred naším letopočtom, no o skutočnú plastiku prietrže, teda chirurgické zosilnenie brušnej dutiny, sa presne pred 125 rokmi pričinil taliansky lekár Edoardo Bassini. Počas operácie zošil okraje prietržového otvoru a vrstvy brušnej steny k sebe tak, že zanikla prietržová bránka. Tiež sa mu podarilo odstrániť a zašiť prietržový vak. Za jeho počin sa dnes považuje za zakladateľa modernej chirurgickej prietrže.
Následné chirurgické metódy robili operatéri tzv. chirurgickým stehom za súčasného tlaku operovaného tkaniva. Nevýhodou bolo, že až u polovice všetkých operovaných sa vyskytla recidíva. Práve potreba zníženia týchto opakovaných stavov a vývoj medicíny spôsobili, že sa začali vyrábať nové protetické materiály, používané pri tomto type operácie. Ako vysvetlil primár Oddelenia miniinvazívnej chirurgie a endoskopie Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici Ľubomír Marko, princípom operačného zákroku zostáva aj naďalej odstránenie a uzatvorenie prietržového vaku a potom uzatvorenie prietržovej bránky. Zošívané tkanivo musí k sebe priľnúť aj bez napätia. Na to sa využíva tzv. beznapäťová operačná technika, využívajúca umiestnenie umelého implantátu - chirurgickej sieťky. Jej úlohou je zosilniť brušnú stenu, výhodou je to, že jej používaním sa znížil počet recidív u všetkých typoch prietrže. Takáto sieťka tiež umožňuje chirurgom robiť rekonštrukcie rozsiahlych defektov brušnej steny.
Do 50. rokov 20. storočia sa využívali kovové sieťky. Na využitie nového materiálu, z ktorého by sa mohli vyrábať - polypropylénu (PP) upozornil na konci desaťročia doktor Francis C. Usher. Výhodou PP bolo, že nekoroduje a nemôže dôjsť k migrácii kovov. V 70. až 90. sa testovali ďalšie polymérové materiály - silikón i polyester (PVC). Pri plastike brušnej alebo slabinovej prietrže sa ale PP a jeho modifikácie používajú vo svete najčastejšie. Po prvý raz boli predstavené v roku 1959. Vlastnosti vybranej sieťky ovplyvňujú aj to ako operácia dopadne.
O chirurgických sieťkach sa začalo znova nahlas hovoriť v 90. rokoch, keď sa začal zvyšovať počet hlásení, z ktorých vyplývalo, že po ťažkej operácii a voperovaní PP sieťky sa objavili komplikácie. Tie súviseli s materiálom, o ktorom sa dovtedy všetci domnievali, že je biologicky inertný, ako aj štruktúrou sieťky. Nastalo teda obdobie podrobného štúdia vlastností chirurgických sieťok a predmetom bádania sa stala biokompatibilita rôznych materiálov.
Dnes existujú klasické "ťažké" sieťky s malými pórmi, ktoré vážia asi 95 gramov na meter štvorcový a novú generáciu sieťok tvoria ľahké sieťky s veľkými pórmi, vážiace asi 35 gramov na štvorcový meter. Ideálna sieťka by mala byť schopná obnoviť funkciu brušnej steny. Nové, moderné, ľahké sieťky sa vyrábajú z polymérových vlákien. Charakterizuje ich elastickosť, vďaka čomu poskytujú brušnej stene voľnosť pohybu. Zlepšujú aj prerastanie tkaniva a sú odolnejšie voči zmršteniu. Pružnosť sieťky by však mohla zapríčiniť chirurgovi problémy pri jej zavádzaní do tela. Odpoveďou na tento nedostatok boli sieťky so vstrebateľnou zložkou. Tá sa pri implantácii rýchlo vstrebáva a na mieste zostane len tzv. makroporézna sieťka so zníženou hustotou PP vlákien.
SITA
