Katka Feldeková: „Snažím sa brať veci optimisticky.“
„Niekedy sa nestihnem najesť či zmerať si glykémiu. Historicky najlepšie hodnoty glykémií a glykovaného hemoglobínu som mala počas tehotenstva. Vtedy som sa snažila o dobrú kompenzáciu. Na cukrovku som myslela 24 hodín denne. Zrazu sa mi to nezdalo ťažké starať sa o seba. Jednoducho som nechcela mať choré dieťa. Cez poisťovňu som si vybavila 150 prúžkov do glukometra a naozaj som si neustále merala glykémie. Oplatilo sa to, pretože sa mi narodila zdravá dcérka. No hneď, ako prišla na svet, som celú pozornosť presunula zase na ňu a je to tak už 3 roky,“ hovorí Katka.
Cukrovku ti zistili pred 12 rokmi, no dodnes, keď o tom hovoríš, sa chytáš za hlavu. Prečo?
„Bola som už takmer v kóme, dehydrovaná a lekári z nemocnice v Trstenej sa chystali vyoperovať mi slepé črevo! Našťastie tam bol na stáži istý lekár z Bratislavy a celý počudovaný sa spýtal, prečo mi neodmerali hladinu cukru v krvi. Keď to spravili, hneď bolo všetko jasné. Nasadili mi inzulín, ja som sa prebrala z kómy a potom ma previezli do Bratislavy na Kramáre. Tam som pobudla pomerne dlhý čas a na ošetrujúci personál mám tie najlepšie spomienky. Naučili ma, ako si pichať inzulín, vysvetlili mi podrobnosti o diéte. Najviac ma ranilo, keď mi povedali, že nebudem môcť jesť žiadne sladkosti. Ja, ktorá som bola na sladkostiach priam odchovaná. Ako pubertiačka a čerstvá diabetička som sa búrila, naschvál som jedla sladké, nemerala som si cukor, kašľala som na všetko a výsledky boli katastrofálne. Ale postupne som pochopila, že keď má človek chorobu na celý život, musí sa o ňu zaujímať, aby si neurobil zle. Potom som sa už snažila.“
Ako tvoju chorobu prijali doma, prípadne v škole?
„Mama bola úplne hotová, pretože aj moja sestra bola v tom čase vážne chorá a ona akoby nechcela vidieť, že v jeden rok jej ochoreli dve deti. Nemali sme vtedy najľahšie obdobie, moje detstvo bolo dosť stresujúce, ale zvládli sme to. Na základnej škole som nemala veľa kamarátov. Celkovo mám na školu dosť zlé spomienky. Doma sa to všetko anulovalo vďaka štyrom perfektným súrodencom a rodičom, ktorí sa s nami vždy hrali. Ani na konzervatóriu som sa s cukrovkou veľmi nechválila. Nemôžem povedať, že ľudia z divadla sú netolerantní, ale nechcela som prerušovať kolektívny nácvik preto, že som sa potrebovala najesť.“
V súvislosti s cukrovkou a reakciami okolia máš aj nemilé skúsenosti?
„Som dosť precitlivená, ale toľkokrát som sa stretla s ľuďmi, ktorí ma v negatívnom zmysle slova zaskočili svojou reakciou, že som si na to zvykla. Musela som, hoci som často mala slzy v očiach. Napríklad v časoch, keď pri vstupe do klubov robili veľké kontroly, či mladí ľudia nemajú pri sebe drogy, som si ja počas diskotéky odskočila na toaletu, pretože som si potrebovala pichnúť inzulín. Práve som si prikladala k telu ihlu, lebo vtedy ešte neboli inzulínové perá, keď mi zrazu do kabínky nechtiac vošlo nejaké dievča. Okamžite sa rozbehlo za vyhadzovačom a ten ma doslova vykopal z diskotéky von. Nepočúval moje vysvetlenia, že mám cukrovku a potrebujem inzulín. Vôbec ma nevnímal.“
Ako sa k ľuďom v úzkych staviaš ty?
„Každý má svoje starosti a malý záujem o problémy ostatných. Ľudia nie sú ochotní vypočuť si druhého, sú veľmi podráždení, nedotkliví, depresívne naladení. Ja si stále opakujem, že nie som na tom tak zle, aby som nad sebou plakala. Viem, aké mám problémy, ale tie má každý. Snažím sa brať veci optimisticky. Chcem pôsobiť pozitívne. Keď vidím, že niekto potrebuje pomoc, hneď sa zapojím. Raz som uprostred noci vymieňala pneumatiku na aute dvom cudzím štátnym príslušníkom, ktorí si nevedeli poradiť. Jedného deduška som vlastnou silou takmer odniesla domov. Ležal na ulici s dvoma nákupnými taškami. Možno bol podnapitý, ale aj tak som mu pomohla a mala som z toho dobrý pocit. Keď vidím niekoho padnutého na zemi, okamžite reagujem. Možno preto, že mám cukrovku. Hypoglykémia sa totiž niekedy podobá na opitosť a pre ľahostajnosť iných môže predsa niekto aj zomrieť!“
