„Šla som takmer cez mŕtvoly...“

Moje problémy sa začali, keď som mala 13 rokov. Pre pocit vlastnej nezávislosti som prestala na rok športovať a trávila som celé dni doma pri televízore. Len tak z nudy som jedávala. Vždy poobede aj 5, 6 rožkov, a k tomu niečo, čo sme doma mali. Nepriberala som a tak som toto prejedanie nepociťovala ako problém.

Asi o rok neskôr som sa začala liečiť u psychiatra pre sebapoškodzovanie. Rezala som sa žiletkou a inými ostrými predmetmi, leptala som si ruky Savom a hrýzla som sa. Zo začiatku to bola jednoznačne snaha upútať pozornosť: „Všimnite si moje rany, spýtajte sa ma, prečo som taká smutná...“. Takmer nik sa nepýtal. Moje prejedanie sa pokračovalo nenápadne ďalej. Rožky mi už nestačili. Začala som míňať peniaze na jedlo. Svoje vlastné a aj cudzie. Občas som potiahla mame niečo z peňaženky alebo sestre z pokladničky. Neboli to veľké sumy, takých 10, 20 korún. Výčitky svedomia boli pre mňa v tom čase niečím celkom neznámym. Všetko som si dokázala pred sebou ospravedlniť.

Keď som mala asi 15 rokov, nastali u nás doma vážne rodinné problémy. Dospela som k názoru, že ja musím byť tá silná, večne milá, tá dokonalá, ktorá bude celú rodinu zachraňovať a držať pohromade. A tak som sa naučila hrať divadlo. Maska tej bezproblémovej, tej dokonalej mi zostala po dlhé roky. Tiež som však potrebovala občas vypnúť, vyriešiť vlastné problémy, upokojiť sa... a tak som sa začala prejedať. Všetky peniaze som investoval do jedla. Istý čas som v obchodoch aj kradla, ale keď ma raz chytili, priznala som sa s plačom mame a odvtedy som sa sústredila na získavanie peňazí. Keďže dávky jedla boli nepomerne väčšie a ja som nechcela pribrať, vždy keď som sa prejedla, išla som to vyvrátiť. Množstvo jedla, ktoré som bola schopná zjesť, sa dá prirovnať tak k 30 horalkám.

Doma si nikto nič nevšimol. Prejedala som sa tajne, keď nikto nebol doma a peňazí nemizlo až toľko, lebo som si zarábala doučovaním, čo celkom pokrylo moje potreby. Neprejedávala a nezvracala som každý deň, len občas. Keď ma niečo trápilo – doma bol nejaký vážnejší problém alebo som sa nudila. Niekedy som sa prejedala aj týždeň vkuse, inokedy som bola aj mesiac vzorná.

Moje sebapoškodzovanie pokračovalo. Vymyslela som si teóriu, že keď urobím sebe niečo zlé, musí sa vzápätí stať niečo dobré. Veď na svete predsa panuje rovnováha a spravodlivosť. „Vyrábala“ som si strašné rany na predlaktiach a potom som si ich svedomito niekoľko týždňov liečila. Ale jazvy už nezmiznú...

Jedlo ovplyvnilo celý môj život. Častokrát som uprednostnila domáce prežieranie pred spoločnosťou, nejakou akciou či tréningom. Na verejnosti som nejedávala. Keď som sa vybrala niekam na dlhšie, celý čas, aj niekoľko dní, som hladovala. Stále som mala pocit, že všetci by videli, že sa prejedám a okrem toho som nemala ísť kam vracať, keby som sa náhodou naozaj prejedla.

Takto som „fungovala“ až do maturity. Mala som sedemnásť, skoro osemnásť rokov. Prvý rok ma na medicínu neprijali. Nebola som totiž schopná a ochotná sa toľko učiť, jedlo mi bolo prednejšie. Nastúpila som na farmaceutickú fakultu. Prázdniny pred nástupom do školy som pribrala asi tri kilá a vtedy moja trpezlivosť s mojím výzorom nadobro skončila...

Vždy som si pripadala tučná, neforemná, obézna. Aj v časoch, keď mi ponúkali prácu modelky, som nebola spokojná so svojou váhou. Ale toto už bolo na mňa priveľa. Objektívne som tučná nebola. Mala som na svoj vek tabuľkovú hmotnosť, nikde mi nič neostávalo, nemala som sa za čo hanbiť.

Najprv som moju „obezitu“ riešila voľnejším oblečením, zakázala som si na seba sa pozerať, ale nepomohlo to. Keď som sedela, ležala v posteli, stále som cítila niekde nejaký fald. Hnusila som sa sama sebe.

V marci 2005 som sa prepracovala k radikálnemu riešeniu. Dospela som k záveru, že keď všetko, čo zjem, vyvrátim, musím zákonite schudnúť. Začala som. Raňajky zjesť, zapiť teplou vodou a nenápadne vyvrátiť. Nasledoval odchod do školy. Po návrate domov som bola taká hladná, že som zjedla všetko, čo som len našla, ale vzápätí som to išla vyvrátiť, aby som nepribrala. Hneď po návšteve záchodu som však bola opäť hladná a zase som začala jesť. Tento kolobeh sa opakoval aj trikrát za deň. Keď prišiel niekto domov, už som nejedla, ani som nevečerala. Niekto by si mohol doma všimnúť, čo sa deje na záchode a bolo by po mojom tajomstve.

Ešte stále si nikto nič nevšimol. Darilo sa mi tajiť svoju „nedokonalosť„ a naďalej som si pred svetom zachovala masku bezchybnosti. Prejedanie ma bavilo. Celý deň som plánovala, čo by som si tak dala, plnila som si túžby. Bolo úžasné, beztrestne sa najesť dobrôt. Peniaze som mala z brigády a z mamkinho účtu. Nebol problém si nenápadne zobrať kreditnú kartu, vybrať si peniaze a opäť ju nenápadne vrátiť naspäť. Peňazí sme síce mali málo, ale mamka o nich nikdy nemala dokonalý prehľad. A okrem toho ani vo sne nepripustila, že by nejaké jej dieťa mohlo kradnúť naše spoločné peniaze. Náš rodinný rozpočet som ochudobnila o tisíce. Na jedno prejedenie som bola schopná minúť aj 500 korún. Nie je to tak veľa, keď vezmete do úvahy, že som si kupovala rôzne delikatesy, aby som si ulahodila a množstvo jedla, ktoré som bola schopná zjesť bolo obrovské. Tridsať rožkov nebol pre mňa žiadny problém.

Po čase ma sestra odhalila. Na veci to však nič nemenilo. Keďže nechcela prirábať mamke ďalšie starosti, mlčala a ja som to dokonale využila. Snažila sa mi pomôcť, ale ja som bola vo svojom stave spokojná, veď už som schudla 6 kíl. Trpela a mňa to vôbec netrápilo. Koľkokrát mi bezmocná mlátila na dvere záchodu, kým ja som mala strčenú hlavu v mise a veselo zvracala. Ani to mnou nehlo. Môj svet sa predsa menil k lepšiemu. Fungovalo to.

Spolužiaci, kamaráti, rodina ma chválili, ako dobre vyzerám. A ja som sa „rozpúšťala“ od blaha. Prešli asi dva mesiace a ja som prestávala byť nadšená večným prejedaním a zvracaním. Hoci som zvracanie celý čas považovala za nutné zlo, pomaly som ho začala z duše nenávidieť. Keď som sa prejedla, trvalo mi aj hodinu, kým som sa odhodlala dať to zo seba von. Prísun peňazí tiež nebol neobmedzený a tak sa stávalo čoraz častejšie, že som zostala odkázaná len na domáce zásoby. Doma len tri – nebolo ich preto veľa. Prešla som na provizórium. Mojou jedinou túžbou bolo zaplniť si žalúdok. Pchala som do seba strúhanku, cukor, sušené mlieko, litre krupicovej kaše, ledva uvarené cestoviny, čokoľvek, čo sa dalo žuť. Skúšala som aj vatu, nech mi aspoň na chvíľu zaplní žalúdok, ale bez účinku.

Jedlom som sa naučila riešiť všetko – hnev, smútok, nudu, stres, ale prejedala som sa aj na oslavu úspechu alebo len tak, z dobrej nálady. Vždy som si vedela nájsť dôvod. A bola som nesmierne nervózna, keď mi okolnosti bránili vrhnúť sa na jedlo. To, že som začala ráno opúchať, že som mala lišaje okolo úst, že mi vynechávala menštruácia, že som stále unavená, nesústredená, že ma vyčerpalo aj niekoľko schodov... som odmietala pripisovať môjmu spôsobu života.

Pomaly, ale iste som pribrala všetko, čo som predtým schudla. Moje telo sa snažilo brániť, bálo sa podvýživy a tak si robilo zásoby zo všetkého, čo som zjedla. K jedeniu ma nenútila len psychická závislosť, ale aj moje telo, ktoré bilo na poplach. Chýbali mu živiny. Keď človek stále zvracia, má extrémne nízku hladinu draslíka a ten je nevyhnutný na to, aby sa hýbali svaly. Aj srdce. Nepripúšťala som, že môžem kedykoľvek zomrieť na zástavu srdca.

Do školy som chodila, iba keď to bolo vyslovene nevyhnutné. Nemohla som predsa pripustiť, aby mi na to prišli, to by mi zabraňovali v prejedaní. Už to síce nebolo také príjemné ako na začiatku, ale svoj život som si bez prejedania a vracania nedokázala predstaviť. Popritom som sa pripravovala na prijímacie skúšky na medicínu. Bola to predsa moja vysnívaná škola.

Každé ráno som sa budila s hrôzou. Zase jedlo, už nie, prosím, ja už nevládzem. Zo všetkého najviac som túžila po svete bez jedla. Nedokázala som si predstaviť, že by som raz dokázala normálne žiť vo svete plnom jedla. Alebo som túžila byť radšej alkoholičkou. Tá aspoň môže abstinovať, vylúčiť alkohol zo svojho života, ale bez jedla sa žiť nedá...

Jediné príjemné chvíle som zažívala, keď som sedela sama doma pred televízorom, obložená jedlom, ktoré som mohla zjesť a vyvrátiť. Nič iné už na svete nemalo zmysel, nič ma nedokázalo potešiť.

Začala som si uvedomovať, že takto to naveky nepôjde. Už som nevládala, ale nebola som schopná vzdať sa jedla. Nedalo sa, chuť bola obrovská, bola som jedlom doslova posadnutá a súčasne veľmi slabá na to, aby som sa dokázala brániť. V jednej temnej chvíľke som si sľúbila, že keď ma prijmú do školy, priznám sa. Neverila som, že by ma prijali. Moja príprava rozhodne nebola svedomitá. Ale mala som šťastie, prijali ma a ja som sa v deň výsledkov, 16. júna 2005, priznala mamke. Už čosi tušila a ja som jej tú domnienku len potvrdila. Nepovedala som však celú pravdu, celú skutočnosť som veľmi nadľahčila. A u psychiatra som takisto klamala. Pripustila som síce, že sa občas prejedám a zvraciam, ale to bolo asi tak všetko. Dostala som antidepresíva a doma ma začali dôkladne kontrolovať. Jedávala a vracala som menej, bolo omnoho ťažšie nájsť miesto, čas, prostriedky a voľný záchod. Snažila som sa, pripustila som, že moje správanie a konanie nebolo správne a pokúšala som sa spolupracovať. Darilo sa mi minimálne.

V septembri som nastúpila do školy. Bola som presvedčená, že škola ma vylieči. Verila som, že ma štúdium tak zaujme, že nebudem mať čas myslieť na jedlo.

Cez prázdniny som sa takto spoľahla na lásku, na vzťah s človekom, ktorý, dúfala som, mi bude prednejší ako jedlo. Ani jedno ani druhé nepomohlo. S priateľom som sa rozišla a nadšenie zo štúdia ma opustilo asi po dvoch týždňoch. Začala som utekať zo školy, bez ohľadu na to, či to ohrozí, alebo neohrozí moje štúdium. Začala som kradnúť peniaze, bez ohľadu na to, či to niekto zistí alebo nie. Vzali mi aj kľúče od bytu a tak som sa chodievala prejedať do prístavu, kde ma nikto nemohol vidieť a zvracala som na staničných záchodoch. Bolo mi jedno, že mamka prišla na to, že zmizli peniaze, hlavne, že som sa prejedla a vyvracala. Šla som takmer cez mŕtvoly. O čo väčšie prekážky mi stavali do cesty, o to bezohľadnejšie som ich prekonávala.

Presne 19. októbra mi mamka povedala, ako jej moja sestra vykričala, či ma chce nechať zomrieť, keď ma nechce dať do nemocnice. To zapôsobilo. Už som nevedela ako ďalej, uvedomovala som si, že ma vyhodia zo školy a že potrebujem od toho všetkého aspoň na chvíľu utiecť – 25. októbra som nastúpila do Fakultnej nemocnice v Bratislave, na špeciálne oddelenie zamerané na poruchy príjmu potravy s diagnózou atypická bulímia. Strávila som tam niečo vyše troch mesiacov. Tam ma naučili, že jesť sa dá aj bez priberania, že môj pohľad na moju postavu je skreslený, chorý. Svojej masky som sa však nezbavila. Stále som sa snažila byť tá večne usmiata, ochotná pomôcť všetkým ostatným, len aby som nemusela pomáhať sebe.

Prepustili ma 8. februára 2006, bola som plná veľkých plánov o svojej budúcnosti, s radostnou náladou. Vydržalo mi to 10 dní. Prišiel prvý stres a a ja som sa uchýlila k osvedčenému riešeniu, prejedla som sa a všetko som vyvrátia. Nezačínala som malými dávkami ako voľakedy na začiatku svojej choroby. Pokračovala som tam, kde som pred 3 mesiacmi skončila, vo veľkom. A neprestala som. O čo viac ma kontrolovali, o to väčšie podvody som dokázala vymyslieť. Nevládala som. Dopracovala som sa až k myšlienkam na samovraždu. Listy na rozlúčku boli napísané, mala som vymyslené, čo si oblečiem a rozhodla som sa skočiť z 12. poschodia. Išla som na istotu. Nedalo mi to a zašla som sa poradiť za pánom psychiatrom. Ten ma od činu odhovoril a ja som celá nadšená vykladala mamke, že som sa síce chcela zabiť, ale už nechcem. A o pár hodín som zdrhla preč aj s peniazmi. Išla som sa prejesť do prístavu. Doma to už nebolo bezpečné. Ako som to mohla mojej mame urobiť? Pokojne som nedvíhala telefón a ona netušila kde som a čo sa so mnou deje...

O niekoľko dní, 13. marca, som opäť utiekla od problémov, tentoraz do Banskej Bystrice a 16. marca ma zaradili do režimovej liečby na protihráčskom oddelení. Liečia sa tam všetky nelátkové závislosti; gambleri, tipperi, závislí od mobilných telefónov, internetu, počítačových hier. Závislí môžeme byť asi na čomkoľvek.

Režimová liečba spočíva v dodržiavaní presne stanoveného režimu od 6.h ráno do 20.h večer. Súčasťou liečby je aj skupinová psychoterapia, kde vďaka spolupráci psychológa a psychiatričky otvorene hovoríme o našich pocitoch, problémoch a nádejach. Vystavujú nás umelému stresu a keďže nie je poruke hrací automat, mobilný telefón, počítač, postupne sa ho naučíme zvládať inak. Rozprávame o ňom, vyžalujeme sa do denníkov.

Liečba trvá sedem týždňov, bez prestávky, bez oddychu. Toľkokrát som túžila utiecť, konečne sa prejesť... Počas svojho pobytu som sa prejedla asi štyrikrát, z toho som asi dva razy vracala. Ale dobojovala som sa až dokonca a 4. mája ma prepustili. Odchádzala som odtiaľ šťastná, ale aj vystrašená. Veď naozajstný život sa začína až za dverami nemocnice.

Život abstinenta nie je ľahký. Svojej choroby som sa nezbavila, ale dokážem s ňou žiť plnohodnotný, šťastný a kvalitný život. Zatiaľ podlieham finančnej a časovej kontrole. Mám u seba minimálne množstvo peňazí, tie keď miniem, musím doložiť bločkom. Moja mama vždy vie, kde sa nachádzam, s kým som, čo robím. Okrem toho sa u nás zamyká kuchyňa, jedávam tri razy za deň a medzitým nič. Musím si dobre rozmyslieť, či chcem jesť od hladu, alebo „od nervov“. Chodím do klubov abstinentov, kde sa stretávam s ostatnými závislými a aj pacientmi, ktorí sa aktuálne liečia na oddelení. Raz do roka mám právo na opakovaciu liečbu. Trvá týždeň a funguje ako posilnenie. Ja som tú svoju absolvovala po 4 mesiacoch, tesne pred nástupom do školy.

Za tie štyri mesiace, čo som doma, som sa ani raz neprejedla a ani nevracala. Začala som fajčiť. Je to síce zlozvyk, ale funguje ako posledná záchrana. Keď som veľmi nervózna, radšej si zapálim, ako by som sa mala prejesť a zase spadnúť na dno, z ktorého len pomaly vstávam.

Moja závislosť mi síce toho mnoho vzala, ale nebanujem. Za posledný rok som dospela, zmúdrela, naučila som sa vážiť si obyčajný život, ostatných ľudí a seba. Každý jeden z nás je výnimočnou ľudskou bytosťou, tak na to, prosím, nezabúdajme a neubližujme sebe ani iným.