Nerobte si z tela modlu!

Volám sa Daniela, som vydatá a moje dve deti majú 8- a 6 rokov. Ako pätnásťročná som začala s anorexiou. Vydržala som asi rok, lebo moje telo bolo tak vyhladované, že sa to už nedalo vydržať. „Presedlala“ som na bulímiu. Začala som telo klamať tým, že som sa najedla a jedlo vydávila. Okrem toho som bola aj silná fajčiarka a aby toho nebolo málo - aj som dosť pila. Našťastie, stihla som sa včas spamätať a dnes som už viac ako päť rokov úplne zdravá.

Prevracala som viac ako 10 rokov života. Nezaujímalo ma nič iné, len jedlo, koľko z čoho priberiem... Prenasledoval ma strach, aby niekto na to neprišiel, obavy, aby som sa mala kde vyvracať, vymýšľala som tisíce klamstiev, všetky peniaze som míňala len na jedlo, neprimerane som cvičila... A nervy som si upokojovala fajčením a alkoholom. Bulímiou som trpela aj počas obidvoch tehotenstiev. Kto podobným peklom prešiel, určite si vie predstaviť, aký strach som prežívala, či sa mi narodia zdravé deti, alebo ich ja sama v sebe zničím. Ďakujem Bohu, že počas obidvoch tehotenstiev som nemala žiadne problémy.

V čase mojej závislosti bol môj výzor pre mňa všetko. V našej rodine som bola ja tá pekná a sestra tá múdra. Myslela som si, že všetci ma budú obdivovať pre štíhlu postavu, pre krásu. Robila som všetko, čo sa len dalo, aby to tak zostalo...

Našťastie, z toho pekla som sa dostala. Možno sa to bude zdať niekomu neskutočné, ale je to pravda. Sestra mi raz doniesla knihu o alternatívnej medicíne - chcela som objednať svojim deťom nejaké homeopatiká. Zároveň som si však v úplne inej kapitole prečítala, ako si ľudia robia z vlastných tiel modly, ako sa im doslova klaňajú a všetko obetujú. Dokonca všetko svoj život tomu podriadia. Aj na základe tejto knihy som sa stala veriaca a dokázala si poradiť s mojou nočnou morou - bulímiou.

Veľakrát som sa s permanentným zvracaním zjedeného jedla pokúšala prestať, nikdy som to dlhšie ako 3 dni bez prejedenia nevydržala. Hľadala som aj odbornú pomoc. Bála som sa jesť, že priberiem a priberať neprestanem a nebudem už taká štíhla.

Zrazu som pochopila, že ak sa chcem vyliečiť, musím jesť, lebo vyhladované telo si pýta len jedlo. Začala som jesť a nevracať. Asi po dvoch týždňoch sa dostavil pocit sýtosti - už som presne vedela, kedy mám dosť. Mala som z toho obrovskú radosť. Bolo to niečo, čo som si myslela, že už nikdy nezažijem.

Ak chcete prestať - začnite jesť postupne. Zo začiatku, keď som začala normálne jesť, som pribrala asi dve kilá. Stále som však dosť štíhla. Napríklad dnes vyzeral môj jedálny lístok takto:

Raňajky

2 rohlíky s troškou masla, 4 plátky šunky,

Obed

(Obedujem v práci, takže jedávam normálne porcie): 300 ml rajčinovej polievky a 3 lievance (v podstate 6 spojených) s tvarohom a s lekvárom (veľké asi ako tanierik pod kávovú šálku). Väčšinou sa mi podarí zjesť celý obed. V práci som ešte zjedla banán.