Kiahne

Kiahne, pravé kiahne alebo variola, je vysoko nákazlivá smrteľná choroba, ktorá je spôsobená vírusmi z rodu vírusov poxviridae s charakteristickým typickým chorobným priebehom a typickými zmenami na koži. Pri pravých kiahňach u človeka možno rozlišovať medzi vlastnými pravými kiahňami (variola major) a neškodným alastrimom (variola minor). Obe majú podobné kožné nálezy, ale Alastrim máva ľahší priebeh a letalita je menej než 1%.

Prvá zmienka o variole pochádza zo staroveku, z oblasti Indie a strednej Afriky, odkiaľ sa ochorenie rozšírilo do Európy, pravdepodobne bol jej obeťou aj faraón Ramzes V, na tvári ktorého sa nachádzali lézie varioly. Vírusy pravých kiahní v minulosti Američania použili ako biologickú zbraň v boji s Indiánmi, ktorým predávali prikrývky infikované variolou.

Úmrtnosť pri ťažkých formách varioly – variola major (ktorá bola najčastejšie sa vyskytovanou formou) bola až 25%. Vďaka vakcinačnému programu WHO toto ochorenie bolo v roku 1979 zneškodnené.

Príznaky

Prvé príznaky ochorenia sú podobné chrípke – horúčka, bolesti hlavy, malátnosť, nevoľnosť. Po 2-3 dňoch horúčka klesne a objavujú sa typické vyrážky ako okrúhle červené škvrny na tele a sliznici meniace sa na pupence, ktorých je viac na okraji tela (tvár, končatiny) s postupným prechodom na trup, ktoré sa plnia tekutinou a za 2 dni sa zmenia na pľuzgieriky veľké až 5 milimetrov. Všetky lézie prechádzajú do ďalšieho štádia naraz.

Na 8. až 14. deň od začiatku ochorenia vznikajú chrasty, ktoré odpadávajú a vznikajú jazvy, najhoršie býva postihnutá tvár a v horších prípadoch môže dôjsť k oslepnutiu.

Hemoragická forma varioly sa taktiež prejavuje výsevom vyrážok, ktoré sprevádza krvácanie slizníc a kože, ktorá je takmer vždy smrteľná.

Príčina vzniku

Vírus varioly nemá žiadny prírodný ani zvierací rezervoár, prirodzeným hostiteľom pôvodcu ochorenia je iba človek, ide teda o antroponózu, kedy sa nákaza primárne šíri len medzi ľuďmi a to priamym kontaktom s chorými. Sekundárne alebo nepriamo sa môže ešte šíriť kontaminovanými predmetmi (infikovaným šatstvom, kontaminovaným prachom, posteľnou bielizňou alebo dokonca kľučkami dverí). Najčastejšie sa však šíri vzdušnou cestou, tzv. kvapôčkovou infekciou - šírenie pôvodcov ochorenia jemnými kvapôčkami sekrétu vzduchom, napr. pri hovorení, kýchaní alebo kašľaní. Vírus varioly mimo hostiteľa je však vysoko odolný a ostáva infekčným dlhé obdobie.

Inkubačná doba tohto infekčného vírusového ochorenia je 8 až 12 dní a infekčnosť osoby sa začína už začiatkom tzv. iniciačného štádia (od začiatku horúčky), nastupujúceho po inkubačnej dobe a končí asi 3 týždne neskôr zahojením vyrážok. Táto skutočnosť znamená najprísnejšie bezpečnostné opatrenia pri izolácii chorých.

Diagnostika

Diagnostika sa opiera o typický priebeh s kožným nálezom a dokazuje sa preukázaním vírusových partikulí v tekutine pľuzgierov pomocou elektrónového mikroskopu, ďalej pomocou priameho dôkazu antigénu (vírusu varioly) - priamou imunofluorescenciou, alebo PCR (Polymerase Chain Reaction) metódou a nepriamo - sérologicky (dôkazom tvorby protilátok).

Liečba

Špeciálna liečba proti tomuto vírusovému ochoreniu neexistuje, zahŕňa len symptomatické opatrenia, ako pokoj na lôžku, podávanie liekov znižujúcich horúčku, vyvážený prísun tekutín, ako aj kalorickú ale ľahko stráviteľnú stravu. Vyvíja sa celá rada preparátov k chemoprofylaxii (ochrana pred ochorením pomocou liekov), zatiaľ jeden z nich – Cidofovir, preukázal sľubné výsledky v laboratórnych testoch.

Prevencia

Jedinou možnou ochranou je očkovanie – buď preventívne, alebo do troch - štyroch dní po ochorení. V oboch prípadoch by očkovanie malo zaručiť 100% obranu.

Aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu ochorenia, musia byť pacienti, ošetrovateľský lekársky personál ako aj kontaktné osoby prísne izolované, uložené do karantény. Okrem toho musia byť dezinfikované obývacie miestnosti, šatstvo a spotrebné predmety pacientov, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu ochorenia.

Najlepšia liečba teda pozostáva zo zabránenia ochoreniu ochranným očkovaním, ktoré sa rozhodnutím Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 1967 stalo povinné na celom svete. Vďaka tomuto opatreniu sa posledný prípad kiahní objavil v roku 1977 v Somálsku a svet mohol byť v roku 1980 WHO vyhláseným za “ eradikovaný od pravých kiahní”.

Literatúra