Mentálne postihnutie

Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý... byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Mohli by sme analyzovať, aký obraz o človeku vytvárajú médiá, masmédiá, čo je „in“,  či „čo sa „nosí“ alebo „patrí“?

Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu. Nielen laická verejnosť, ale aj v mnohé definície autorov sa zaoberajú limitmi tejto skupiny občanov.

Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má  mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• Funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
• je zrejmá znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa  niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.  K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle. Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť  choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami (napr. Downov syndróm). Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Môže mať komplexné alebo psychologické príčiny. V mnohých prípadoch príčiny nie sú známe.

Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj osoby, u ktorých ku zníženiu schopnosti došlo do 18 roku veku alebo v ktoromkoľvek veku. Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových  a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami  myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy. Prítomnosť mentálneho postihnutia sa odhaduje  na 2 - 3 % populácie.

Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. V tomto prípade však príčinou nie je  porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné. Pojem mentálna retardácia naznačuje, že potenciálna úroveň mentálne postihnutého môže byť vyššia, než je jeho aktuálny stav.

Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard". Ide o zvyšovanie povedomia spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a na presvedčenie všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo. (www.r-wor.org ).

Klasifikácia mentálneho postihnutia

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku  1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia , prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Delí sa na:

• Ľahkú mentálnu retardáciu     IQ 69 – 50,
• Strednú mentálnu retardáciu   IQ 49 – 35
• Ťažkú mentálnu retardáciu      IQ 34 – 20
• Hlbokú mentálnu retardáciu    IQ pod 20

Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. poruchy centrálnej nervovej sústavy  môžu byť rôzne:

• dedične podmienené postihnutie je také, ktoré vzniká na základe  poruchy v štruktúre  alebo funkcii genetického aparátu
• postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. Sem patrí i poškodenie plodu počas  ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka apod.
• postnatálne poškodenie mozgu má za následok narušenie rozvoja rozumových schopností (poškodenie CNS,  meningitída)
• sociálne podmienená mentálna retardácia.

Podľa Lečbycha sa spolu s vytvorením prvých inteligenčných testov otvorila otázka vplyvu dedičnosti a prostredia a začalo sa predpokladať, že nameraný inteligenčný koeficient zostáva od detstva až do dospelosti stabilný, čo bolo zdrojom terapeutickej a rehabilitačnej skepsy. Neskôr sa názory sa obohatili o hľadisko psychologické a pedagogické. Začína sa  pomalé odstraňovanie pesimizmu v terapii, rehabilitácii a vzdelávaní. Postoj k mentálnemu postihnutiu ovplyvnili štúdie o deprivácii a zistenia, že intelektový vývoj je čiastočne viazaný na rodičovskú opateru.

Americká asociácia pre mentálne postihnutie (ďalej len AAMR), dnes Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala  v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie.
Mentálne postihnutie sa vzťahuje na osobitný stav funkcionovania, ktorý začína v detstve, je multidimenzionálny  a je pozitívne ovplyvniteľný individualizovaným prístupom a podporou.

AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu. Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržovať a podporovať seba ako  nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života. Sociálna inteligencia sa vzťahuje na schopnosť rozumieť určitému očakávaniu správania jednotlivca zo strany iných osôb a vhodne posudzovať, ako sa primerane správať v spoločenských situáciách a spoločenských interakciách.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ  a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.

Podľa AAMR je rozhodujúci  stupeň potrebnej podpory u konkrétneho človeka, ktorá môže byť občasná, obmedzená, rozsiahla a úplná.

• Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu (napr. strata zamestnania, akútna zdravotná kríza).
• Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory (napr.  príprava na zamestnanie, či prechodná starostlivosť).
• Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Je časovo neobmedzená.
• Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory.

Každý človek  s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam.

Študujúc definície mentálneho postihnutia, ktoré hovoria o znížení inteligencie rozličného stupňa v dôsledku organického poškodenia mozgu, prídeme na to, že beztak stále nevieme povedať, akí vlastne ľudia s mentálnym postihnutím sú.

Podľa Mišovej pojmy ako „zníženie inteligencie“ či „poškodenie“ vo väčšine prípadov evokujú práve negatívne asociácie. Pritom hodnota IQ, ktorú stanoví inteligenčný test, nám nikdy nepovie, aký človek skutočne je. Ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov, emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi. Každý z nich je iný, nie sú homogénnou skupinou, každý jeden je jedinečnou osobnosťou.

Pokiaľ chceme vedieť, s akým človekom pracujeme, je nevyhnutné brať ohľad na jeho individuálne charakteristiky a prostredie, v akom sa pohybuje. Ak chceme skutočne nájsť odpoveď na otázku „Kto sú ľudia s mentálnym postihnutím?“, musíme sa odbremeniť od zaužívaných mýtov a pristupovať k nim ako k seberovným partnerom.

Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku. Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že ľudia s mentálnym postihnutím túžia rovnako ako ostatní členovia spoločnosti po rešpekte, uznaní, po sebarealizácii, chcú mať zaujímavú prácu, ktorá ich baví, chcú sa vzdelávať, mať partnera a mnoho priateľov, bývať so svojimi blízkymi, tráviť voľný čas podľa svojich predstáv, jednoducho „žiť taký celkom normálny život“.

A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.

Literatúra