Hnev

Hnev je jednou zo základných ľudských emócií. Kedysi nám pomáhal vyrovnávať sa s nebezpečnými situáciami, riešiť takéto situácie násilím, odohnať nepriateľa, či dravú šelmu, chrániť si teritórium pred iným kmeňom.

hnev_nahnevany_ludia Zdroj foto: Shutterstock.com

V súčasnej spoločnosti sa už priame prejavy hnevu neakceptujú, bývajú považované za nemorálne a protizákonné. Človek už totiž prestal používať emócie len k prežitiu, využíva ich k naplneniu rôznych svojich potrieb. A prejav hnevu v neprimeranej forme môže veľmi ublížiť druhým.

Ako reagujeme pri hneve

Človek sa naučil svoje emócie ovládať. Niekedy ani nepoznáme, či sa človek hnevá, či je smutný alebo má strach. Na telesnej úrovni však prebiehajú procesy, ktoré sprevádzajú tú ktorú emóciu.

Pri hneve sa telesná činnosť výrazne mení: stúpne krvný tlak, zrýchli sa srdcová činnosť, telo produkuje viac adrenalínu a adiuretínu, pri hneve niekto očervenie, iný zbledne.

Aj keď sme homo sapiens sapiens, niektoré veci máme stále spoločné s ľudoopmi. Medzi ne patrí aj reakcia tela pri emócii hnevu. Ľudoopy sa pri hneve búchajú päsťami do pŕs, ceria zuby. Aj človek zatína päste a zuby, občas ich aj vycerí, búcha päsťou do stola. Našťastie je veľa vecí, ktoré nás odlišujú a jednou z nich je aj ovládanie svojich emócií. Niekedy ich však ovládame až príliš.

Časté potláčanie hnevu môže spôsobiť, že hnev sa obráti dovnútra, človek sa stane zatrpknutý, prepadne depresii. Mnohí si nesú posolstvo, že hnevať sa je správne už z detstva. Za hnevom môže byť napríklad skrytý smútok zo sklamania či odmietnutia, nuda pocit nenaplnenosti, prekračovanie hraníc ľudských možností.

Normálny hnev

Nahnevať sa na niečo čo nás rozruší, ignoruje naše práva, zasahuje do našej sebaúcty, vyvoláva v nás nespravodlivosť je normálne. Reagovať však priamou agresivitou nie je vhodný spôsob na prácu s vlastným hnevom.

Techniky na zvládanie hnevu majú jedného spoločného menovateľ "uvedomenie si svojho hnevu". Uvedomenie si, že v tejto chvíli sa hnevám a v najlepšom prípade pomenovať aj príčinu. Nie vždy je podnet, ktorý spôsobil náš hnev jasný. Niekedy nemôžeme ovplyvniť pôvod nášho hnevu – nemôžeme ovplyvniť ako sa správa šéf, že nás bolí hlava, že nám prišiel nedoplatok za plyn. Môžeme sa ale pokúsiť kontrolovať náš hnev, keď už máme pocit, že nám prerastá cez hlavu, že sa stráca našej kontrole.

Napríklad: Uvedomiť si svoj hnev, snažiť sa upokojiť, až potom začať komunikovať, verbalizovať naše pocity. Keď sú emócie príliš silné, aby sme sa vedeli ovládnuť, na chvíľu sa stiahnuť a vybiť si hnev osamote – je to menej škodlivé, neublížime tým druhým a nemusíme za to niesť potom neprimerané dôsledky – frustráciu, stratu sebaúcty. Po výbuchu hnevu sa môže človek dlho cítiť nepríjemne, zle sa sústredí, robí chyby. To môže vyvolávať ďalšiu zlosť a hnev a začína bludný kruh agresivity.

Asertivita versus agresivita

Agresívne jednajúci človek sa presadzuje na úkor iných, nerešpektuje ich práva, koná bez úcty k druhému človeku. Keď sa agresor stretne s prekážkou, reaguje ďalším výbuchom hnevu.

Znaky otvorenej agresivity: krik, prerušovanie druhého, nechuť počúvať, nadávky, arogancia, sarkazmus. V reči tela sa prejavuje ukazovaním prstom, klopkaním alebo búchaním do stola, založenými pažami, zasahovaním do osobného teritória druhého človeka.

Nepriama agresivita sa prejavuje: rozladenosťou, vzdychmi, búchaním dverí, šírením zlej nálady, citovým vydieraním. Pri nepriamej agresivite cítime, že sa niečo deje, ale nevieme presne čo, čo v nás môže vyvolávať silné pocity frustrácie.

Na druhej strane asertivita je priame, primerané a úprimné vyjadrenie vlastných myšlienok, pocitov a názorov, v pozitívnej aj negatívnej podobe bez toho, aby sme porušovali práva iných ľudí alebo svoje vlastné práva.

Pri rešpektovaní asertívnych práv sa človek nenechá manipulovať druhými a ani on nemanipuluje okolím.

Existuje desať asertívnych práv:

Mám právo posudzovať svoje vlastné správanie , myšlienky a emócie a byť za ne zodpovedný.
Mám právo neponúkať žiadne výhovorky, ospravedlnenia môjho správania.
Mám právo posúdiť či a nakoľko som zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí.
Mám právo zmeniť názor.
Mám právo robiť chyby a byť si za ne zodpovedný.
Mám právo povedať : „ Ja neviem.“
Mám právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných.
Mám právo robiť nelogické rozhodnutia.
Mám právo povedať : „Ja ti nerozumiem.“
Mám právo povedať : „ Je mi to jedno.“

Hnev nás vždy sprevádzal, je tu a bude. Musíme sa naučiť ako s ním zaobchádzať tak, aby sme ho mohli vyventilovať a neubližovať pri tom druhým ani sebe