Psychosomatika

Keď bolí duša, môže bolieť aj telo

Existuje veľa výrokov poukazujúcich na telesné a duševné prepojenie nášho organizmu: praskne mi z problémov hlava, pukne mi od žiaľu srdce, problémy, ktoré nevieme vypovedať nám ležia v žalúdku. Vzhľadom na pretrvávajúce predsudky o psychických poruchách však ľudia chcú nájsť príčinu svojich ťažkostí skôr v somatickej oblasti. Chodia napríklad po vyšetreniach s chronickými bolesťami, ktoré ale nemajú pozitívny fyziologický nález.

To neznamená, že by si človek svoje ťažkosti vymýšľal, tie sú reálne. Problém môže byť skrytý v človeku samom, jeho vnútornom prežívaní vecí, nespracovanými udalosťami v jeho živote, v ťažkej životnej situácii v ktorej sa ocitol. Psychosomatické problémy, ktoré nie sú včas liečené, majú tendenciu k chronicite.

Psychicky podmienená môže byť akákoľvek telesná porucha. Telesné napätie, zvýšené potenie, bolesti hlavy, bolesti krčnej chrbtice, krížov. K psychosomatickým ochoreniam patria: poruchy štítnej žľazy, poruchy srdcového rytmu, sklon k infarktom, žalúdočné problémy, vredy, zápchy, hnačky, niektoré reumatické kĺbové ochorenia, ekzémy, vysoký – nízky krvný tlak, poruchy príjmu potravy, niektoré nádorové ochorenia.

Únik do choroby

Človek má tendenciu určitým spôsobom reagovať na rôzne situácie. Nejde však len o to, nejako ich zvládnuť, ide o to akým spôsobom pri tom vnímame seba, ako sa k sebe správame. Niektorí hovoria, že sa nikdy nehnevajú. Hnev je však prirodzená reakcia na určité situácie, a ak aj nedáme hnev navonok, môže sa to odraziť v somatickom, telesnom ochorení. Niekadiaľ to prosto musí von. Nejde len o pocit hnevu. Ide vo všeobecnosti o to, ako sa človek správa sám k sebe.

Často je pre nás prednejšie udržať si určitý životný štýl, úroveň, správanie ako počúvať signály nášho tela. Tak sa môže napríklad stať, že pri vysokom pracovnom tempe odrazu dostaneme búšenie srdca, alebo ohluchneme na jedno ucho. Nerovnováha duševného stavu, problémy, ktoré nás vedome alebo nevedome sužujú majú niekedy za následok symptóm, ktorý sa prejaví telesne. Naučíme sa unikať do choroby ako spôsob získať výhodu, vyhnúť sa nejakej povinnosti. Treba si však uvedomiť, že sa to deje nevedome! Tento spôsob somatizácie sa môže opakovať a vyskytovať sa aj keď už nie je účelný.

Telesné ja

Z pohľadu vývinu môžeme povedať, že celý náš duševný vývin má telesný základ. Telesné ja – akýsi telesný sebaobraz je dokonca našim pôvodným ja. Od narodenia je zdrojom zmyslovosti, so svetom sme v kontakte telesne, cez dotyky, cez schopnosť aktivácie napätie až po jeho uvoľnenie. Svet najprv uchopujeme, zažívame telesne, ako malé deti máme najprv pohybovú skúsenosť. Motorické zručnosti a skúsenosti idú vo vývine ruka v ruke s poznávacími schopnosťami.

Dieťa sa napríklad postupne naučí koordinovať svoje pohyby, čo neskôr na psychickej úrovni znamená koordináciu vlastného správania, sebariadenia a koordinácie vlastného správania so správaním ostatných. Postupne sa naučíme potláčať svoju spontaneitu, potláčať psychické poryvy duše a nechávame naše telo, aby reagovalo a pritom sa o neho nedostatočne staráme. To aký máme vzťah k sebe samému, odráža sa aj vo vzťahu k druhým.

Telo reaguje na záťažové situácie

Naše telo reaguje najmä vtedy, ak si niektoré záťažové situácie neuvedomujeme, neriešime ich. Dáva nám to najavo bolesťami, reaguje napätím, nesie známky preťaženia. Niekedy je toho na neho už príliš a ochorie. Vo vzťahu telesná a duševná môžeme vidieť dva extrémy: telesno a duševno je spojené, tak ako to vidíme u novorodencov, kde nepohoda je spojená aj s telesným výrazom.

Pacienti s nedostatočným vyčlenením duševného z telesného nemajú jasné hranice seba voči okoliu, príliš prežívajú aj trápenie ostatných, chýba im hierarchia vnútorných postojov a pocitov, mávajú chaos v sebe aj v živote. Na druhej strane je extrém, kedy je telesné a duševné úplne oddelené. Takýto pacient hľadá príčinu svojich fyzických ťažkostí výhradne v somatickej sfére a odmieta možnosť, že by jeho problémy mohli súvisieť s psychikou. Človek, ktorý reaguje celostne má tú výhodu, že počúva signály tela, ktoré ho upozorňujú, že niečo nie je v poriadku.

Reč tela

Každá časť tela má svoju symboliku. Emócie, ktoré nevieme spracovať sa môžu odraziť na niektorom orgáne. Prejavy a závažnosť ochorenia, poruchy, reakcie niektorého z orgánov sa z hľadiska psychosomaického vysvetlenia nedá zovšeobecňovať. Každý je aj v tomto smere jedinečný.

Rečou tela je niečo vyjadrené, ale nami samými zatiaľ nepochopeného, nerozpoznaného a preto nás to tak neznepokojuje. Naviac – výsledná choroba vo forme telesných príznakov je všeobecne akceptovateľná. To, že človek ochorie psychosomatiky nie je tým, žeby boli životné podmienky príliš ťažké, ale preto, že ich tak či onak vníma, spracováva ich a reaguje na ne.

Pri psychosomatických ochoreniach ide o primárny zisk (telo za nás niečo rieši) a sekundárny zisk – dosiahnutie PN, môžeme sa stiahnuť, „oddýchnuť si“. Načúvanie reči nášho tela nás môže viesť k záujmu o naše vnútorné prežívanie, k zvedavosti toho čo nám chýba.

Pri ľuďoch náchylných k psychosomatickým ochoreniam a u pacientov s takýmito ochoreniami môžeme pozorovať isté špecifiká. Sú to ľudia, u ktorých sa v detstve kládol dôraz na poriadok, presnosť namiesto pocitov, majú vžitý postoj, že najdôležitejšie je fungovať, majú prehnané požiadavky na seba i okolie, sú presvedčení, že negatívne pocity (hnev, agresivita...) nesmú byť vyjadrené, majú tendenciu špeciálne zaobchádzať s telom (prílišná pozornosť, význam alebo naopak ignorovanie, sebatrestanie). V psychoterapii hľadáme cestu od telesných symptómov k spojeniu s určitými zážitkami, prežívaním.

Dôležitá je rovnováha

Pri predchádzaní psychosomatickým poruchám ide najmä o hľadanie rovnováhy, sebaregulačných mechanizmov. Naučiť sa načúvať v rovnováhe sebe aj druhým, byť voči sebe a podnetom zvonka primerane otvorený. Ďalšou dôležitou vecou je regulácia stresu, striedanie aktivity a odpočinku.

V rovnováhe by mala byť starostlivosť o duševný život a telesné zdravie. V duševnom živote je dôležitý rovnovážny vzťah medzi pozitívnymi a negatívnymi pocitmi a reakciami. Počúvanie signálov, či nám je niečo príjemné alebo nepríjemné a reagovanie primeraným spôsobom. Rovnováha by mala panovať aj medzi sebaakceptáciou, radosťou z prijímania, chvály a radosti a medzi sebakritikou a prijímaním kritiky od ostatných.

Zdroje

J. Poněšický: Psychosomatika pro lékaře, psychoterapeuty i laiky, TRITON 2002